Je možné rozdeliť ich do troch skupín: obchody, priemyselné a skladové priestory; komerčné pohostinské služby a priestory pre oddych; miesta v prírode a pohrebiská.
Obchody a dielne.
Medzi najznámejšie kresťanské postavy Nového zákona, okrem apoštolov, patria manželia Priscilla (alebo aj Prisca) a Aquila. Podľa všetkého to boli obchodníci a výrobcovia stanov, podobne ako sv. Pavol. Bývali, pracovali a cestovali spolu s ním, takže ich v liste Rimanom 16,3 necháva pozdravovať ako „mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi". (Niektorí autori sa dokonca domnievajú, že Priscilla je autorkou zrejme anonymného „Listu Hebrejom"). Ich obchodné priestory a dielne v Ríme a v Efeze boli zrejme miestami stretávania a obradov prvých tamojších kresťanov. Jasné literárne dôkazy o obchodoch a dielniach ako centrách kresťanskej aktivity poskytol Celsus, ako o tom písal Órigenes (o ňom viac v neskorších pokračovaniach). Z o niečo neskoršieho obdobia pochádzajú byzantské obchody s kresťanskými symbolmi, objavené archeológmi v meste Sardy, ktoré poskytli definitívny dôkaz o kresťanskom vlastníctve takzvaných tabernae, čo bola značne rozšírená architektonická forma v Ríme, bežná v celom impériu.
Ich charakteristickým znakom bolo široké priečelie, ktoré viedlo do obdĺžnikovej miestnosti. V Pompejách a v Ostii sa našli tabernae s priečelím v priemere až tri metre. Niektoré mali v blízkosti vchodu zabudovaný pult, ktorý slúžil na samotný predaj. Iné mali iba provizórny alebo prenosný pult, mnohé, zvlášť tie, ktoré slúžili ako dielne, ich vôbec nepotrebovali. Taká taberna mohla v podstate pozostávať z otvoreného priečelia a väčšinou z aspoň jednej zadnej alebo bočnej miestnosti, prípadne malej záhradky vzadu. Mnohé mali mezanín známy ako pergula. Bola to zvyčajne podlaha nad obchodom, nie vždy plnohodnotné poschodie, kam bol prístup po schodoch, často iba po rebríku. V podstate slúžila väčšinou ako obývací priestor pre majiteľa a jeho rodinu. Tabernae boli často integrované do rozsiahlejších budov, verejných komplexov alebo súkromných domov.
Existujúce dôkazy naznačujú, že raní kresťania boli často malými obchodníkmi a remeselníkmi. Mnohí z nich pravdepodobne aj pracovali a spali v tabernae, ktoré im slúžili aj ako obytné priestory. Takéto budovy preto mohli byť medzi najvhodnejšími miestami na stretávanie sa skupín veriacich.
Stodoly a sklady obilia.
V apokryfných Skutkoch Pavlových 11,1 sa dočítame o Pavlovom príchode do Ríma z Korintu. Privítali ho tam Lukáš a Títus. „Keď ich Pavol videl, zaradoval sa a prenajal si sklad (stodolu?) za hranicami Ríma, kde on a jeho bratia učili slovo pravdy." V Skutkoch apoštolov 20,9-12 sa spomína prípad Patrokla, sluhu (pohárnika) z cisárovho dvora, ktorý prišiel na podobné stretnutie neskoro, preto sa kvôli veľkému davu nemohol dostať dnu. Vyliezol do okna vo veľkej výške a počúval Pavlovo kázanie. Bol však po celodennej práci taký unavený, že v okne zaspal a vypadol. Pavol ho dal priniesť dnu a prebral ho k životu.
Rímske hotely a hostince.
V zásade je možné povedať, že neboli zariadeniami pre elitných rímskych občanov, ktorí sa v otázke ubytovania pri cestovaní spoliehali na priateľov a obchodných partnerov.
Hostince a hotely sa starali o tých obyčajnejších cestujúcich, napríklad kupcov, obchodníkov, námorníkov, aj keď niektoré sa zameriavali na majetnejšiu klientelu. Je možné rozlíšiť tri rôzne typy týchto zariadení. Hospitium bol veľký penzión alebo hotel s krátkodobými aj dlhodobými hosťami. Caupona bol hostinec, poskytujúci ubytovanie, jedlo a nápoje, hlavne pre tých, ktorí boli na cestách. Stabulum bol hotel, ktorý mohol prijímať aj kone a vozy. Mal širokú vstupnú bránu a zvyčajne bol hneď pri bránach mesta.
Všetky tieto typy hotelov a hostincov by prešli testom použiteľnosti a výhod, aby sa mohli pokladať za vhodné miesta na stretnutia prvých kresťanov. Pokojne mohli slúžiť ako miesta náboženských obradov kresťanov, ktorí putovali spoločne. Kresťan mohol byť aj majiteľom či manažérom takéhoto hostinca alebo hotela. Podobne boli frekventované a na kresťanské stretnutia či náboženské obrady mohli slúžiť aj verejné kúpeľné domy, ktoré mali mnohé dostatočne veľké miestnosti na prenájom, pričom sa nikto príliš nevypytoval.
Berúc do úvahy stredomorskú klímu, prirodzeným miestom pre stretávanie sa prvotných kresťanov mohli byť aj verejné otvorené priestory: záhrady, miesta pri vode, otvorené mestské priestory a pohrebiská. Záhrady boli používané na súkromné náboženské, filozofické alebo len priateľské hostiny. Skupina kresťanov si mohla prenajať záhradu aj s jej priestormi na jedenie, prípadne takúto záhradu mohol vlastniť veriaci člen komunity. Uzatvorená záhrada mohla poskytnúť dosť veľký priestor na stretnutie, príjemné prostredie a dostatočný stupeň súkromia (ak bola úplne ohradená múrom).
Miesta pri vode boli ľahko prístupné, obľúbené na pikniky a zavedené miesta na filozofické diskusie. Boli často používané na obrad krstu.
Pohrebiská boli jednoducho prístupné miesta pre tých kresťanov, ktorí nepatrili k elite mesta, pričom často slúžili aj na pohrebné hostiny. Na prelome tretieho a štvrtého storočia sa stali zaužívaným miestom stretnutí až natoľko, že sa ich tam koncom štvrtého storočia podľa niektorých historikov stretávalo viac jediac a popíjajúc na pamiatku zosnulých než vo formálnych cirkevných budovách. Prirodzene, že to vyvolalo nevôľu cirkevných vodcov. Apokryfné Skutky Jánove podávajú svedectvo o tejto praxi v druhom storočí. Eusébius cituje zástupcu mestského prefekta pri procese s biskupom Alexandrie (v r. 257 n. l.): „Nedovoľuje sa tebe ani nikomu inému zhromažďovať sa alebo vstupovať na cintoríny..."
Pokračovanie Obrady prvých kresťanov. Prvá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Edward Adams - The Earliest Christian Meeting Places.
