Historici však v poslednej dobe prichádzajú k záveru, že prví kresťania sa regrútovali z mestských kruhov dobre situovaných remeselníkov, obchodníkov a liberálnych profesií. Analýzou jazyka a štýlu raných cirkevných autorov sa tiež zistilo, že ich listy a iné dokumenty boli adresované vzdelanému publiku. Medzi historikmi Nového zákona sa postupne vyvinul konsenzus, že rané kresťanstvo bolo založené na strednej a vyššej triede obyvateľstva. Dnes sa zhodujú v názore, že medzi členmi Cirkvi v Korinte bol Erastus, mestský pokladník. Historici dnes akceptujú, že Pomponia Graecina, príslušníčka rímskej senátorskej triedy, ktorú Tacitus nahlásil ako obžalovanú z praktizovania „cudzej povery” v roku 57 n. l., bola kresťankou. (Mimochodom, je zobrazená aj v Sienkiewiczovej knihe a následnom filme Quo Vadis). Z historických zdrojov je zrejmé, že medzi kresťanmi v druhej polovici prvého storočia boli aj príslušníci aristokratickej vrstvy.
V ľudských dejinách sa krízy vyvolané prírodnými alebo spoločenskými katastrofami často premietli do kríz náboženskej viery. Typicky sa to stáva preto, že katastrofa kladie na náboženstvo nároky, ktoré ono nedokáže zvládnuť. Môže sa stať, že buď náboženstvo nedokáže poskytnúť uspokojujúce vysvetlenie príčiny, ktorá viedla ku katastrofe, alebo, po druhé, náboženstvo sa zdá byť neúspešným pri jej zvládaní, čo sa stáva kritickým vtedy, keď zlyhajú aj nenáboženské prostriedky.
Tradične sa v dobách kríz k náboženstvu obracajú aj ľudia ktorí ho doteraz odmietali, alebo mali k nemu iba vlažný vzťah. Potom, keď je po kríze, sa k nemu opäť obracajú chrbtom. V reakcii na „zlyhanie” ich tradičnej viery hľadajú a adoptujú inú. Niekedy takú, ktorá im sľúbi viac, alebo takú, ktorá od nich žiada menej.
Klasické rímske náboženstvo a kresťanstvo sa principiálne líšili v schopnosti objasniť určité javy, ale aj v schopnosti zmobilizovať ľudské zdroje. Inou výhodou, ktorú mali kresťania pred pohanmi, bolo to, že učenie ich viery dávalo zmysel životu aj uprostred náhlej a prekvapujúcej smrti.
V jednom z predchádzajúcich blogov som spomínal dve veľké epidémie ( v r. 165 a 251 n. l.) ktoré si vyžiadali životy obrovskej časti obyvateľstva Rímskej ríše, aj o rozdieloch v reakciách Rimanov a kresťanov. Divné nové náboženstvo v prvom storočí, časť tretia. Kresťania vs. Rimania. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk).
Tam spomínané svedectvo cisára Juliána podporuje tvrdenie historikov, že pohanské komunity sa nemohli rovnať stupňu ohľaduplnosti kresťanov počas epidémií, pretože to nedokázali ani v normálnych časoch. Je možné, skôr nutné, zmieniť tu napríklad aj známeho klasického lekára Galéna, ktorý žil počas prvej epidémie v období vládnutia Marka Aurélia. Čo urobil? Rýchlo zdúchol z Ríma na svoj statok v Malej Ázii a vrátil sa, až keď nebezpečenstvo pominulo. V tej dobe sa to nepokladalo za niečo, za čo by sa mal hanbiť, nepokladalo sa to za nič nezvyčajné.
Tu vstupuje na javisko deja úzke spojenie vysokého etického kódexu spojeného s náboženstvom vo svete židovsko-kresťanského myslenia. Kresťanské učenie o tom, že Boh miluje tých, ktorí milujú jeho, bolo cudzie pohanskému svetu. Rovnako cudzie mu bolo ponímanie zásady, že pretože Boh miluje ľudstvo, kresťania ho nemôžu potešiť, ak sa nemilujú navzájom. Zásadou bolo, aj zostáva, že tak, ako Boh prejavil svoju lásku obetovaním sa, aj ľudia musia preukázať svoju lásku tým, že sa budú obetovať jeden za druhého.
Toto bolo presne to, čo najviac robilo starosti cisárovi Juliánovi, keď sa snažil zastaviť rast kresťanstva a obnoviť pohanstvo. Akokoľvek však vyzýval pohanských kňazov, aby sa vyrovnali kresťanskej praxi prejavovania vzájomnej lásky a pomoci, odpoveď bola minimálna až žiadna, pretože neexistovala doktrinálna základňa, na ktorej by mohli stavať.
Galénos nemal vieru v život po smrti. Kresťania verili, že tento život je iba akousi predohrou. Pre Galéna ostať v Ríme a starať sa ako lekár o chorých znamenalo mať mieru odvahy oveľa vyššiu než tá, ktorú potrebovali kresťania, aby ostali a starali sa. Tú odvahu nemal.
Ako veľa, ak vôbec, na tom záležalo? Ani tá najdokonolajšia grécko-rímska veda nevedela nič viac o tom, ako sa vyrovnať s týmito epidémiami, než zabrániť akémukoľvek kontaktu s nakazenými. Na druhej strane, ak aj kresťania poslúchli výzvu starať sa o chorých, mohli vôbec niečo zmôcť? V skutočnosti riskovaním vlastných životov mohli zachrániť obrovské množstvo chorých.
Podľa súčasných odborníkov v epidemiológii vtedy: „Keď prestanú fungovať všetky možné služby, aj tá najzákladnejšia starostlivosť vysoko zredukuje úmrtnosť. Napríklad obyčajné poskytnutie vody a jedla môže dočasne chorobou príliš zoslabnutým jedincom pomôcť, aby sa o seba postupne dokázali postarať a vyliečili sa, namiesto toho, aby trpiac zomreli.”
Pokračovanie Počiatočný rast kresťanstva. Druhá časť: Rímske mestá. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Rodney Stark - The Rise of Christianity.
