Nie je to však spôsob, akým by reagovali dnešní vedci z oblasti spoločenských vied. V ich očiach by také obetovanie sa bolo zreteľným symptómom psychopatológie. Niektorí pripisovali schopnosť raných kresťanov vydržať kruté mučenie a smrť masochizmu. Teda, že sa vraj vyžívali v bolesti a možno z toho mali aj sexuálne potešenie.
Od začiatku sa pýtali: „Čo ich k tomu núti?” Ako sa vôbec môže nejaká racionálna osoba obetovať v prospech neviditeľnej nadprirodzenej bytosti (alebo bytostí)? Explicitná odpoveď na to hneď bola, že náboženstvo je zakorenené v iracionalite. Týkalo sa to nielen mimoriadnych činov, akými bolo napríklad mučeníctvo, ale aj tých obyčajných, ako napríklad modlitby, dodržiavanie morálnych zásad, obetovanie voľného času alebo hmotných statkov. Myšlienka, že normálni, sofistikovaní ľudia môžu byť nábožensky založení, sa obmedzovala na okruh zopár spoločenských vedcov, ochotných na to, aby ich vlastná, jemná verzia nábožnosti prešla skúšobným sitom racionality.
Donedávna, niekde ešte aj dnes, sa oblasť vedeckého skúmania náboženskej viery viac zaoberala snahou o diskreditovanie náboženstva než snahou o jeho pochopenie. Je to jasnejšie, ak si uvedomíme, že iba v oblasti náboženskej viery a správania spoločenskí vedci nezaložili svoje teórie na predpoklade racionálneho výberu.
Ak sa náboženské obety a stigmy, aj tie najakútnejšie prípady, správne analyzujú, ukáže sa, že predstavujú racionálny výber. V skutočnosti, čím viac musia ľudia pre svoju vieru obetovať, tým väčšia je hodnota odmeny, ktorú dostanú. Obeta a stigma boli tým motorom, ktorý bol za rastom kresťanstva - faktory, ktoré vytvorili silné organizácie naplnené angažovanými členmi, ktorí boli pripravení urobiť to, čo bolo treba. Racionálna voľba teda zahŕňa zvažovanie očakávaných nákladov a úžitkov konkrétnych skutkov a následnú snahu o maximalizáciu čistých úžitkov.
Mučeníci boli potom najdôveryhodnejšími predstaviteľmi hodnoty náboženstva, obzvlášť, ak ich mučeníctvo zahŕňalo dobrovoľnosť. Tým, že dobrovoľne prijali radšej mučenie a smrť, než by zapreli svoju vieru, prisúdili svojej viere najvyššiu predstaviteľnú hodnotu, ktorú tým zároveň komunikovali ostatným ľuďom.
Od kresťanov sa očakávalo, že pre svoju vieru urobia veľa. Rozsiahly zoznam toho, čo bolo zakázané robiť, vzďaľoval kresťanov od pohanských noriem a zvykov. Rovnako náročné boli však aj veci, ktoré sa od nich očakávali, že ich budú robiť radi a s nadšením - napríklad starať sa o chorých, zomierajúcich a bezmocných.
Je dosť možné, že racionálni ľudia sú ochotní obetovať nejaké peniaze a čas sociálnej starostlivosti o blížnych, možno aj dodržiavať striktné normy riadiace sexuálny život a manželstvo, to všetko z náboženských dôvodov. Ako však môže rozumný človek akceptovať groteskné spôsoby mučenia a smrti výmenou za riskantné, nehmatateľné náboženské odmeny?
Predovšetkým, nie všetci raní kresťania by tak urobili a je známe, že mnohí z nich odvolali pri prvom náznaku brutality voči nim. Ranokresťanský historik Eusebios uvádza, že keď bola zadržaná prvá skupina biskupov, mnohí sa zo strachu pred mučením zosypali a vzdali sa viery.
Za ďalšie, podľa historikov prenasledovania neboli až také časté a umučených boli iba stovky, maximálne zopár tisíc kresťanov (3000 až 3500). Avšak aj keby tieto čísla boli malé, niektorí kresťania šli bez váhania na smrť, než aby sa vzdali svojej viery.
Rané kresťanstvo však nebolo iba o obete a stigmách. Ovocie tejto viery bolo tiež podstatné. Výsledkom vysokých nárokov na veriacich bolo kresťanstvo oslobodené od tých, ktorí sa chceli na spoločných výhodách priživiť, preto mohlo vzniknúť mocné a účinné náboženstvo.
Navyše ovocie tejto viery nebolo obmedzené na duchovnú oblasť. Kresťanstvo ponúkalo a stále ponúka veľa aj iným ľudským stránkam, vrátane tej telesnej. Kresťanov nemotivoval iba prísľub spásy, ale aj skutočnosť, že za príslušnosť ku komunite boli značne odmeňovaní aj tu.
Pretože cirkev žiadala od svojich členov veľa, mohla aj veľa darovať. Pretože sa od kresťanov očakávalo, že budú pomáhať tým menej šťastným, mnohí z nich takúto pomoc dostali, pričom všetci mohli mať pocit väčšej istoty v zlých časoch. Pretože sa od nich žiadalo, aby sa starali o chorých a zomierajúcich, mnohí z nich takúto starostlivosť dostali. Pretože sa od nich žiadalo, aby milovali druhých, aj oni boli na oplátku milovaní. Ak sa od kresťanov žiadalo, aby dodržiavali oveľa viac obmedzujúce morálne zásady, než čo sa žiadalo od pohanov, kresťania, obzvlášť ženy, sa mohli tešiť z oveľa stabilnejšieho rodinného života.
Záležalo však na tom? Zmenili vôbec dobré skutky kresťanov kvalitu života v Rímskom impériu? Moderní demografi považujú za najlepší súhrnný ukazovateľ kvality života jeho priemernú dĺžku.
Podľa nápisov na pohanských a kresťanských náhrobných kameňoch v prvých storočiach nášho letopočtu sa zistilo, že kresťania sa mohli tešiť z dlhšieho života než pohania.
Pokračovanie.
p. s.: o mučeníkoch sme ešte neskončili.
Zdroj informácií: Rodney Stark - The Rise of Christianity.
