Nie je dosť času ani miesta, aby som spomenul všetkých, povenujem sa iba tomu najznámejšiemu. Má veľa spoločného s ostatnými "spoluveriacimi".
Najtypickejším príkladom je pravdepodobne kniha britského novinára Johna Cornwella "Hitler´s Pope: The Secret History of Pius XII." Prezentuje v nej veľmi cynický portrét pápeža Pia XII. Jeho tézou je, že Eugenio Pacelli bol úzkoprsým vatikánskym právnikom a diplomatom, ktorý sa už od začiatku svojej kariéry vybral na cestu ustanovenia absolútnej autority Ríma nad európskou populáciou katolíkov. Jeho záverom je, že Pius XII. bol pre Hitlera tým pravým pápežom, že bol jeho pešiakom na šachovnici dejín.
Aby došiel k tomuto záveru, Cornwell ignoroval výsledky najnovších historických výskumov a poskytol veľmi zvláštne vysvetlenia známych faktov. Jeden z tých, ktorí knihu hodnotili (John F. Morley), sám tiež kritik pápeža, vysvetľoval: "Autor [Cornwell] je tak sústredený na preukázanie alebo dokázanie čohokoľvek negatívneho voči pápežovi, že oslabuje, takmer až k bodu deštrukcie, svoj vlastný základný argument." Iný (William D. Rubinstein) napísal: "Dielo je zlovoľným pokusom o urážku na cti a očierňovanie charakteru. Autor, podľa môjho názoru, dôsledne nechápe Pacelliho skutky a ani kontext, v ktorom boli učinené."
Historik a rabín David G. Dalin vo svojej knihe "The Myth of Hitler´s Pope" bol ďalším z radu tých, ktorí sa postavili proti Cornwellovej téze. Navrhuje, že pamätník "Yad Washem" by mal Pia XII. poctiť titulom "Spravodlivý medzi národmi" s tým, že "protipápežské polemiky bývalých seminaristov ako Garry Wills a John Cornwell... alebo bývalých kňazov ako James Carroll a iných bývalých alebo rozhnevaných katolíkov využívajú tragédiu židovského národa počas holokaustu na pretláčanie svojej vlastnej politickej agendy presadzovania zmien v dnešnej Katolíckej cirkvi." Dalin označil závery Cornwellovej knihy ako neoverené a silno protináboženské. Eugene Fisher, ktorý má PhD. v hebrejskej kultúre a vzdelávaní povedal, že "je smutným hodnotením sekulárnych médií, že bol tento protikatolícky traktát vôbec publikovaný."
Čo to teda ten Cornwell porobil?
Tvrdí, že sa rozhodol písať o Piovi po rozhovore s niektorými študentmi "pred niekoľkými rokmi." Vraví, že chcel napísať novú obhajobu pápeža, že bol presvedčený o Piovej duchovnosti a myslel si, že ho kompletný príbeh očistí. Takto vraj, ubezpečiac cirkevné autority, že je na Piovej strane, získal povolenie nazrieť do vatikánskych archívov, vrátane dovtedy "nevideného materiálu." Potom "celé mesiace sedel v komore bez okna pod Borgiovou vežou vo Vatikáne, zatiaľ čo mu tichý pomocník nosil Pacelliho spisy, ktoré boli ukryté pred zrakmi po celé desaťročia." Tvrdí, že sa v polovici roka 1997, po preštudovani vatikánskych spisov, dostal do "štádia morálneho šoku." Teraz bol presvedčený, že sa Pius XII. vyznačoval narastajúcou ambíciou po moci a ovládaní, ktorá Katolícku cirkev priviedla "k spolupráci s najtemnejšími silami svojej doby." Prišiel k záveru, že Pacelli bol "ideálnym pápežom pre nacistické konečné riešenie."
Vydavateľstvo Viking Press knihu uviedlo na trh s tým, že ju napísal praktizujúci katolík, ktorý najprv začal s obranou Pia XII. Skoršie opisy Cornwellovej minulosti však ukazovali úplne iný obraz.
Podľa správy Washington Post z roku 1989 bol Cornwell kedysi seminaristom na Anglickom kolégiu v Ríme a Vatikán pozná celkom dobre, seminár aj katolícku vieru však už dávno opustil. V tom roku sám seba opisoval ako "bývalého katolíka už viac než 20 rokov." Hodnotitelia inej jeho knihy (The Hiding Places of God) ho nazvali agnostikom a bývalým katolíkom. Aj niekoľko ďalších jeho kníh opisovalo Katolícku cirkev, Vatikán aj Pia samotného v negatívnom svetle.
Nič z materiálov týkajúcich sa Cornwellovho protikatolíckeho pozadia a predchádzajúcej nevraživosti voči Piovi XII. samo o sebe nespochybňuje jeho výskum, kladie však vážne otázky o jeho dôveryhodnosti. Pozorné čítanie však jasne odhaľuje, že "Hitlerov pápež" nie je dielom poctivého štúdia témy, ale že kniha bola napísaná, aby potvrdila vopred stanovený záver.
Už obálka knihy sa stala prvým podozrením. Obal britského vydania ukazuje nuncia Pacelliho ako odchádza z recepcie usporiadanej nemeckým prezidentom Hindenburgom v roku 1927. Fotografia ho ukazuje vo formálnom diplomatickom odeve ako vychádza z budovy. Po jeho oboch stranách stoja vojaci Weimarskej republiky. Pred ním je šofér, ktorý salutujúc drží otvorené dvere štvorcového tvaru, typického pre autá z dvadsiatych rokov. Ak niekto nerozozná rozdiely v uniformách, ľahko si môže popliesť vojakov Weimarskej republiky s vojakmi nacistickými, hlavne keď si všimne prilby. Ešte väčším, zámerným manipulatívnym prvkom je vnútorná strana obalu, kde sa tvrdí, že fotografia bola urobená v roku 1939, keď Hitler už bol kancelárom a Pacelli pápežom.
Americké vydanie tejto knihy nikdy nemalo nesprávny dátum, no do jeho marketingovej propagácie vstúpili iné, zámerné, dezinformácie. Obálka používa rovnakú fotografiu ako britské vydanie, ale tá je "pristrihnutá" aby odstránila dva dôležité rozlišovacie body: vojaka najbližšie k fotoaparátu a štvorcové dvere auta, čo napovedá informáciu o dátume kedy fotografia vznikla. Ešte viac vypovedajúce je zámerne rozostreté pozadie. Nuncius Pacelli je zaostrený, ale postavy vojaka po jeho ľavici a šoféra sú na nerozoznanie rozmazané, takže prakticky nie je možné rozoznať či sa jedna o vojaka Weimarskej republiky alebo nacistického. Logickým záverom je, že vydavateľstvo Viking Press zámerne upravilo fotografiu tak, aby podporovala autorovu tézu.
Nie dlho po vyjdení knihy vydal Vatikán prehlásenie o Cornwellovom účinkovaní tam. Poprel jeho tvrdenie o tom, že bol prvým človekom, ktorý mal prístup do archívov, ktoré použil; poprel tiež jeho tvrdenie, že tam Cornwell pracoval "celé mesiace". Uviedol na pravú mieru aj ďalšie nezrovnalosti v Cornwellovych vyhláseniach a prehlásil, že tieto negatívne skutočnosti boli zverejnené, aby "upozornili čitateľov na Cornwellove tvrdenia."
Páter Peter Gumpel, S.J. z vatikánskej Kongregácie pre záležitosti svätých v rozhovore s historikom Ronaldom Rychlakom osobitne poprel, že by Cornwell videl nejaké tajné spisy. Vatikán vždy trval na tom, že všetky relevantné dokumenty so vzťahom k Druhej svetovej vojne boli zverejnené v Acts and Documents of the Holy See Relative to the Second World War. Okrem toho povedal, že každý kompetentný odborník môže získať prístup do archívu za účelom štúdia a výskumu bez toho, aby bol priaznivo naklonený (alebo naopak) nejakému pápežovi, alebo cirkevnému hodnostárovi.
Aj v ďalších rokoch Cornwell a jeho súveriaci (Susan Zuccotti, Günther Levy, Daniel Goldhagen a iní) nevynechali žiadnu možnosť kritizovať Katolícku cirkev, bez ohľadu na diery v ich argumentoch. Namiesto nich Cornwell hodnotí prieskumy názorov, ktoré naznačujú, že katolíci majú problémy s učením Cirkvi o antikoncepcii, potratoch, rozvodoch a homosexualite. Interpretuje to ako odpor proti pápežskej autorite a jediné riešenie, ktoré mu dáva zmysel, je oslabenie pápežskej autority a zmeny v učení Cirkvi. Takto to však v katolicizme nefunguje. Historik Paul Johnson napísal:
"Katolicizmus nie je náboženstvo založené na prieskumoch trhu. Nie je v biznise počítania členov alebo volebných hlasov... Základné dogmy a morálka sa neriadia prieskumami verejnej mienky. Pravda je všepresahujúca a musí to byť čistá pravda, prezentovaná bez kozmetických úprav a opatrení v oblasti styku s verejnosťou... Katolícka cirkev neprežila a nerozkvitala počas dvoch tisícročí tým, že bola populárna. Prežila, pretože to, čo učila je pravda. Naháňanie sa za popularitou, na rozdiel od sledovania pravdy, je odsúdené na zlyhanie."
Pokračovanie:
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
