Stalo sa to v západoberlínskom divadle "Theater am Kurfürstendam". Režisérom bol Erwin Piscator z divadla "Freie Volksbühne" (Slobodné ľudové divadlo). Hra mala v (slovenskom preklade) názov "Zástupca. Kresťanská tragédia" a zameriavala sa na obvinenie, že pápež Pius XII. nepodnikol žiadne kroky ani sa neozval proti Hitlerovmu holokaustu.
Autor hry - Rolf Hochhuth - mal vtedy iba 31 rokov a bol absolútne neznámym občanom Západného Nemecka (NSR). V princípe všetci ostatní zainteresovaní okolo tejto hry však tak alebo inak zasvätili svoje životy službe Moskve, resp. šíreniu myšlienok komunizmu. Aj samotné divadlo "Freie Volksbühne" bolo vytvorené ako komunistické predmostie v Západnom Berlíne. Najprominentnejšie spojivo s Moskvou však predstavoval samotný režisér. Vtedy už 69 ročný bol členom Komunistickej strany Nemecka už od jej založenia a celý svoj život strávil produkovaním divadelných hier, ktoré odrážali sovietsku komunistickú líniu, vrátane bezprostredného zániku kapitalistickej spoločnosti a jej údajného výhonku - Katolíckej cirkvi. Koncom dvadsiatych rokov spolupracoval s geniálnym nemeckým dramatikom (a tiež komunistom) Bertoltom Brechtom. V roku 1929 prvýkrát navštívil Sovietsky zväz, kde krátko pracoval v Medzinárodnej asociácii robotníckych divadiel (IATB), ktorej hlavným sponzorom bola Kominterna. V roku 1931 sa Piscator presťahoval do ZSSR, kde chcel produkovať krátke propagandistické filmy. Čoskoro sa stal predsedom v Moskve sídliacej IATB, ktorá sa neskôr premenovala na "Medzinárodnú asociáciu revolučných divadiel". V tom čase už bol naverbovaný ako vplyvový agent sovietskej zahraničnej rozviedky INO.
V roku 1925 ho Komunistická strana Nemecka požiadala, aby uviedol politickú revue. Jeho tím vyprodukoval dielo pozostávajúce z asi dvanástish skečov doplnených rôznymi komunistickými songami. Strana však nebola úplne spokojná. Niektorí z jej vedenia prišli k názoru, že dielo bolo príliš faktuálne, čo znižovalo propagandistickú hodnotu produkcie. Jeden človek z ústredia strany mu napísal: "Nedržte sa príliš otrocky princípu ´takto sa to stalo´". Piscator si túto radu zobral k srdcu a začal spolupracovať s vedúcimi komunistickými dramatikmi Nemecka. V roku 1929 v knihe "Das politische Theater" napísal: "Akýkoľvek umelecký zámer musí byť podriadený revolučnému účelu celku: uvedomelému zdôrazňovaniu a propagácii konceptu triedneho boja."
V roku 1941 posunul svoju teóriu divadla ešte ďalej:
"Za určitých okolností možno v hrách urobiť zmeny strihmi, zdôrazňovaním určitých pasáží alebo aj pridaním prológu a epilógu za účelom vyjasnenia zmyslu celej hry. Takýmto spôsobom možno veľkú časť svetovej literatúry primäť, aby slúžila kauze revolučného proletariátu, tak ako celá svetová literatúra môže byť použitá na politické účely propagovaním konceptu triedneho boja."
Po krátkom pobyte v USA po roku 1950 sa veľmi rýchlo spratal späť do Nemecka, kde sa túlal z jedného divadla do druhého, kým sa nestretol s Bernhardom Reichom, s ktorým v tridsiatych rokoch spolupracoval v Moskve. Reich pravdepodobne zohral významnú úlohu pri menovaní Piscatora za riaditeľa otvorene komunistického divadla "Freie Volksbühne" v Západnom Berlíne v roku 1962. Cieľom divadla bolo propagovať a uvádzať hry v štýle "socialistického realizmu", za ceny prístupné bežným robotníkom. Divadlo však ešte nemalo svoju vlastnú scénu. Jeho prvú sezónu preto Piscator začal v známom divadle "Theater am Kurfürstendam", ktoré mohlo splniť jeho nároky na dramatické divadelné efekty. Prvou hrou sezóny bol "Zástupca" - Der Stellvertreter.
Keď sa neskôr divadelní kritici a historici pýtali Hochhutha ako sa dostal k tvrdeniam uvádzaným v hre, odpovedal, že strávil tri mesiace v Ríme, nasávajúc atmosféru, rozprávajúc sa s členmi Švajčiarskej gardy, Rimanmi a Židmi, ktorí boli schovaní v rímskych kláštoroch. Keďže nikdy nemal prístup do žiadnych archívov, tvrdil, že sa spoliehal na odpovede na sériu otázok, ktoré položil "staršiemu po nemecky hovoriacemu biskupovi, odmietol však uviesť jeho meno.
O niekoľko desaťročí neskôr Giovanni Maria Vian, editor novín "L´Osservatore Romano" napísal, že hra prevzala mnoho námetov z knihy Michaila Markoviča Scheinmanna "Der Vatikan in Zweiten Werltkrieg" (Vatikán v Druhej svetovej vojne), prvýkrát vydanej v ruštine Historickým inštitútom Sovietskej akadémie vied, propagandistickým nástrojom komunistickej ideológie.
Zdroj informácií: Lt. Gen. Ion Mihai Pacepa, prof. Ronald J. Rychlak - Disinformation.
