Titus Flavius Josephus (cca 37-100 n. l.) bol vojakom počas prvej židovskej vzbury v rokoch 66 až 73 n. l. Bol to prvý významný pokus Židov o zvrhnutie rímskej nadvlády. Josephus viedol židovské sily umiestnené v Galilei, bol však nútený vzdať sa rímskemu generálovi Vespasianovi v roku 67. Ten si ho zobral ako otroka a keď sa v roku 69 stal rímskym cisárom, dal mu slobodu a rímske občianstvo. Josephus sa potom spolu s Vespasianovým synom Titom stal svedkom pádu Jeruzalema v roku 70. Jeho hlavnými historickými dielami sú Židovská vojna a Židovské starožitnosti. V tom druhom diele sú pasáže, ktoré svedčia o počiatkoch kresťanstva.
„Niektorí zo Židov si mysleli, že porážka Herodesovej armády prišla od Boha a bola spravodlivá ako odplata za to, čo urobil Jánovi, ktorého nazývali Krstiteľ: Herodes ho dal sťať, aj keď to bol dobrý človek...”
Táto pasáž je vo všeobecnosti prijímaná ako autentická. Nezmieňuje sa o Ježišovi ani o jeho stúpencoch, potvrdzuje však existenciu Jána Krstiteľa a jeho mučenícku smrť za vlády Herodesa Antipu, čím nepriamo potvrdzuje dôveryhodnosť evanjelií.
Na inom mieste Josephus uvádza: „...Kráľ zvolal najvyššiu súdnu radu a dal pred ňu predviesť brata (bratranca) Ježiša, nazývaného Kristus, ktorý sa volal Jakub (Alfeov) a niekoľkých iných. Keď ich obvinil z porušovania zákona, dal ich ukameňovať.” Táto pasáž potvrdzuje autenticitu ďalšej biblickej postavy spojenej s Ježišom, pričom naznačuje, že Jakub bol vtedy pomerne dobre známou a dôležitou postavou.
Josephus je v súlade s tým, čo tvrdili predchádzajúci „svedkovia protistrany”. Všetci boli presvedčení, že Ježiš bol skutočným človekom, ktorý žil v Galilei, robil zázraky (nevídané skutky) a bol ukrižovaný počas vládnutia Piláta Pontského. Josephus tiež považoval za vhodné zmieniť, že Ježišovi následovníci sa po Jeho smrti nerozpŕchli, že hnutie pokračovalo a rozvíjalo sa naďalej. Z vlastnej skúsenosti ako historika vedel o mnohých pseudomesiášoch v prvom storočí v Judei, ktorí sa zjavili, získali viac alebo menej stúpencov, boli popravení alebo jednoducho zmizli, pričom sa ich hnutie čoskoro nato úplne rozpadlo (Judas ben Hezekiah, Simon z Perey, Athronges, Menachem, Simon bar Giora,...). Čakalo sa, že aj Ježišovo hnutie podobne zanikne, nestalo sa však tak. Naopak, rozšírilo sa z Judei do Ríma a do všetkých končín Rímskej ríše.
Tesne pred druhým židovským povstaním proti Rímu (132-135 n. l.) boli prvýkrát v dejinách spísané ústne židovské tradície. Sú známe pod názvom Mišna. Existujú k nim mnohé komentáre a upresnenia, známe pod označením Gemara. Ich kombináciou vznikol Jeruzalemský a Babylonský Talmud.
V časti Sanhedrin 43a sa potvrdzuje, že Ježiš bol skutočnou osobou, že konal zázračné skutky, že v špecifickom čase (v predvečer židovského sviatku Pascha) bol špecifickým spôsobom (zavesený na drevo, teda ukrižovaný) popravený. Autor textu jasne predpokladá, že sa vyjadruje k reálnym udalostiam, nie k nejakému pseudopohanskému folklóru. Nepopiera, že Ježiš konal zázraky, pripisuje ich však čarodejníctvu.
Židia bezpochyby nemali ani najmenší záujem potvrdzovať niečo pozitívne o Ježišovi alebo o kresťanstve. Napriek tomu však židovské zdroje potvrdzujú niekoľko kľúčových faktov o Jeho živote a smrti, konkrétne, že konal zázraky, bol ukrižovaný za vlády Pontského Piláta v predvečer sviatku Pascha.
Pokračovanie Svedkovia protistrany, časť štvrtá - ďalší pohania a heretici - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Gary Michuta - Hostile Witnesses.
