Od konca Druhej svetovej vojny ešte dlho po jeho smrti bol pápež Pius XII. vysoko rešpektovaný za jeho vodcovstvo počas vojny a za snahy katolíkov pri ochrane tých, ktorí trpeli pod nacistickou vládou. Po oslobodení Ríma a potom po Piovej smrti do Vatikánu prúdili tribúty z celého sveta. Mimoriadnu vďačnosť za to, čo Cirkev urobila počas toho hrozného obdobia, prejavovali židovskí vodcovia. Bolo to o to ohromujúcejšie, že všetkým v tej dobe bolo jasné, že samotní katolíci boli tiež, ako napísal Reader´s Digest: "Nacistickým obetným baránkom číslo 2".
Začalo sa to meniť po tom, čo sa na scéne objavil Rolf Hochhuth a jeho "Zástupca", o tom som už ale písal. Bol to začiatok novej vlny písania o úlohe Cirkvi a Pia samotného počas vojny. Pápež Pavol VI. preto v roku 1964 požiadal tím troch jezutiských historikov (Pierre Blet, Burkhart Schneider,Angelo Martini), aby urobili výskum v zatvorených vatikánskych archívoch a publikovali dokumenty relevantné pre vojnové roky. O niekoľko rokov sa k nim pripojil štvrtý - Robert A. Graham. Projekt bol ukončený v roku 1981 publikovaním jedenásteho, záverečného zväzku Acts and Documents of the Holy See Relative to the Second World War .
Zverejnenie týchto dokumentov jasne ukázalo, že Vatikán a Katolícka cirkev vo všeobecnosti boli aktívne zapojené do záchrany Židov a iných obetí pred nacistami. Taktiež ukázali, že Pius XII. bol silno protinacistický, a že mal obavy o všetky obete. To, čo doteraz bolo iba voľnochvíľovou aktivitou pre niektorých novinárov, sa teraz mohlo stať objektom seriózneho historického výskumu. Po roku 1981 sa o tejto údajnej kontroverzii písalo iba minimálne. Až pokým neprišiel na scénu John Cornwell a jeho "Hitlerov pápež". Po roku 1999 sa potom na scéne objavilo množstvo kníh aj novinových článkov. kritických k pápežovi Piovi XII. a ku Katolíckej cirkvi. Niekoľko starších kníh bolo pripravených na reedíciu a Hochhuthov "Zástupca" bol sfilmovaný.
Neskôr bolo tiež napísaných niekoľko kníh, ktoré sa zastávali snáh katolíkov v tej dobe, ktoré sa postavili na obranu Cirkvi a pápeža. Veľavravným je fakt, že zatiaľ čo knihy útočiace na Cirkev a Pia vychádzali v miliónových nákladoch vo veľkých a marketingovo silných vydavateľstvách, diela, ktorých snahou bolo poskytnúť iný pohľad, založený na archívoch, výpovediach svedkov a historikov, mali problém získať vydavateľa a boli tlačené v náklade maximálne niekoľko desaťtisíc výtlačkov. Senzačné "odhalenia" sa vždy predávali lepšie.
Ako neskôr napísal rabín David Dalin mnohí z kritikov sa nesnažili o poctivé nachádzanie pravdy, naopak, snažili sa pravdu zahmliť, aby ovplyvnili budúcnosť Katolíckej cirkvi.
Dobrý právnik, sudca, obhajca či prokurátor musí odhaliť všetky overiteľné fakty, analyzovať dôveryhodnosť svedkov, vypracovať teóriu o prípade, ktorá zodpovedá dôkazom a potom rozhodnúť o tom, čo budú najlepšie budúce kroky. Právnik musí poznať slabé aj silné stránky svojho prípadu. Dôkazy pri procese musia byť uznané ako autentické, svedkovia sú podrobení krížovému výsluchu, svedectvá z počutia, z druhej ruky sú neprípustné, skúma sa dôveryhodnosť každého svedka. Postupy sú dané, všetko má slúžiť tomu, aby súd dospel k správnemu rozhodnutiu...
Je to tiež logický postup na analyzovanie minulosti: zanechať predsudky, predložiť dôkazy, podrobiť ich krížovému preverovaniu a potom (iba potom) prísť s teóriou zodpovedajúcou faktom. Inak sa k pravde dostať nedá.
Jedna z kníh kritizujúcich Pia XII. obsahuje niekoľko predpokladov: "možno predpokladať", "je logické prísť k záveru", "so všetkou pravdepodobnosťou" - na kľúčových miestach hneď v úvode textu. (Phayer: Katolícka cirkev a holokaust 1930-1965). Akýkoľvek autor, ktorý použije domnienky a predpoklady pri základnom výpočte faktov môže argumentovať ktorýmkoľvek smerom a dokázať takmer čokoľvek.
Každý by mal byť pokladaný za nevinného, pokým sa mu jednoznačne nedokáže vina. Volá sa to prezumpcia neviny. Bremeno dôkazu je na obžalobe.
Nanešťastie príliš veľa kritikov vyslovuje dohady o pápežovej motivácii a jeho skutkoch bez toho, aby pripustili možnosť pochybnosti. Príliš často akonáhle je vyslovené obvinenie, berie sa za dokázané pokým nie je vyvrátené. Inými slovami, bremeno dôkazu sa kladie na obžalovaného. Problém nastáva aj pri uplatňovaní ďalších a ďalších obvinení na poslednú chvíľu. Každý kovaný právnik vie, že ak použije dostatočné množstvo obvinení, ktoré žalovaná strana musí neustále vyvracať, bude táto vyzerať, že je v defenzíve. Či už sudca alebo porota môže potom ľahko prísť k záveru, že na vine obžalovaného niečo bude. Na každom šprochu pravdy trochu.
Presne to sa deje v prípade pápeža Pia XII. Zahmlieva to serióznu analýzu a bráni zisteniu objektívnej pravdy.
Iba s niekoľkými výnimkami žalovaná strana v kriminálnom prípade nemôže byť usvedčená zo zločinu ak nespáchala špecifický zlý skutok (actus reus) pričom prejavovala aspoň určitý stupeň mentálnej spôsobilosti (mens rea). Hodnotí sa pritom aj úmysel či sa skutok stal náhodne, alebo so zlým úmyslom. U pápeža Pia XII. je to celé nejak naopak. Zvyčajne je obviňovaný z nečinnosti, nie zo zlých skutkov. Dôkazy, ktoré sú k dispozícii (Acts and documents... a iné) ukazujú, že Pius nebol vinný ani nečinný. Snažil sa zasahovať často, vyzýval iných, aby pristúpili k činu, podporoval snahy o záchranu. Mohol urobiť viac? Mohol iný prístup priniesť lepšie výsledky?
Možno. Možno.
Po boji je každý hrdina.
Pokračovanie: vrátime sa k začiatkom.
p.s.: Tento článok končí tému, ktorej cyklus začal tu: Kresťanstvo, fašizmus a druhá svetová. Taký malý úvod. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.







