Na rozdiel od dnešných "západných" krajín, kde sa po rozvode manželstva o deti starajú v drvivej väčšine ženy, v grécko-rímskom svete bola za výchovu detí právne zodpovedná manželova rodina. Manžel v zákonne uzavretom manželstve mal zodpovednosť prijať alebo odmietnuť dieťa hneď po jeho narodení. Odmietnutie znamenalo, že dieťa bude vyvezené na určené miesto za hranicou mesta a ponechané osudu, živlom, zveri alebo obchodníkom s ľuďmi.
Ak však žena porodila dieťa, ktoré nebolo zo zákonného manželstva, bolo na nej, či ho vychová alebo nie. Ak matka bola otrokyňou, dieťa právne patrilo jej majiteľovi, bez ohľadu na to, či bolo biologicky jeho alebo nie.
Cisár Augustus vydal zákony, ktoré dávali matkám nezávislosť od tzv. zákonných opatrovníkov alebo patrónov (väčšinou otec alebo bratia). Obzvlášť lex Julia a lex Papia Poppaea dovoľovali ženám, ktoré mali tri živé pôrody, a oslobodeným otrokyniam so štyrmi živými pôrodmi, aby získali tzv. ius liberorum, teda nezávislosť od opatrovníka alebo bývalého pána. Tento štatút im dovoľoval obchodovať a uzatvárať zmluvy bez tútora. Aby sa dieťa mohlo pokladať za živo narodené, muselo po pôrode prežiť osem alebo deväť dní, dieťa oslobodenej otrokyne sa muselo narodiť až po tom, čo nadobudla slobodu.
Ak pár nemal deti, ten, ktorý prežil partnera, mohol zdediť iba desať percent majetku zomrelého. S každým živo narodeným dieťaťom si mohol nárokovať ďalších desať percent. Ak muž alebo žena mali deti z predchádzajúceho manželstva, tie sa do týchto percent tiež počítali.
Problém bol hlavne v tom, že mnohé ženy zomreli pri pôrode a mnohé deti ešte ako bábätká alebo v ranom detstve. Rímsky centurión Titus Julius Fortunatus nežne a s pietou spomína na svoju manželku, s ktorou sa zosobášil, keď mala jedenásť rokov. Ich manželstvo trvalo šestnásť rokov až do jej smrti vo veku 27 rokov. Počas toho obdobia bola šesťkrát tehotná, pričom iba jedno dieťa sa dožilo dospelosti.
Nevyhnutnosť kontroly vlastných emócií bola však pre ženy základom presvedčenia, že žiaľ a smútok na verejnosti vedú k ich zahanbeniu. Plínius aj Seneca hovoria o smútku vdovy alebo matky ako o prijateľnej reakcii, avšak iba počas krátkeho času smútenia.
Vo všeobecnosti boli vyzdvihované ženy, ktoré po pôrode dojčili svoje deti. Odrážajúc rozšírený názor, filozof Favorinus odsudzoval ženy, ktoré v obave o svoju krásu odmietali starať sa o vlastné deti. Obviňoval ich, že odmietajú dojčenie, lebo nechcú, aby sa im zmenil tvar prsníkov. Hlučnú tirádu venoval tiež ženám, ktoré podstúpili potrat, aby si zachovali ploché brucho. Plutarchos začiatkom druhého storočia n. l. lamentoval nad citovou vzdialenosťou, ktorá vzniká medzi matkou a dieťaťom v dôsledku zamestnávania dojky. Niektorí historici sa domnievajú, že za trendom zamestnávania dojok bol pokus bohatých žien vytvoriť dištanc medzi nimi a dieťaťom, ak by zomrelo. Dojčenie sa v podstate stalo aj znakom bohatstva a spoločenského postavenia - signalizovalo dostatok peňazí na zamestnanie dojky a reprezentovalo názor, že manuálna práca je pre nižšie spoločenské vrstvy alebo pre otrokov.
Na rozdiel od dneška, keď sa za najdôležitejšie obdobie vo vzťahu matky a dieťaťa považujú prvé štádiá života dieťaťa, rímska kultúra sa zameriavala hlavne na spojenie medzi matkou a jej dospelými deťmi. Podľa dnešných štandardov by sme vplyv matky na jej dospelé deti v rímskej kultúre mohli považovať za potláčanie ich práv na individualizmus a dôraz na snahu dospelých o zakladanie vlastných rodín tak, ako ich poznáme dnes.
Je neodškriepiteľnou skutočnosťou, že v antickej rímskej spoločnosti na jej najvyššej úrovni boli deti obrovskou finančnou záťažou. Očakávania spoločnosti, pokiaľ ide o veno a financie potrebné na budovanie politickej kariéry, mohli priviesť rodinu do krachu. Suetonius spomína senátora menom Hortensius Hortalus, ktorého štyri deti takmer zruinovali. Rétoricky vzaté, veľké rodiny symbolizovali patriotizmus a lojalitu voči Rímu, ale z praktického hľadiska predstavovali obrovskú finančnú záťaž.
Grécko-rímsky svet mal plnú hlavu starostí, pokiaľ sa jednalo o pôrodnosť, jej reguláciu a veľkosť rodiny.
Pokračovanie Ženy v dobe prvých kresťanov. Štvrtá časť - materstvo v judaizme a kresťanstve.. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Lynn H. Cohick - Women in the World of the Earliest Christians.
