Dievčatá sa zvyčajne vydávali ešte ako tínedžerky a pre mnohé z nich to automaticky znamenalo materstvo. Manželstvo spájalo rodiny, upevňovalo politické spojenectvá, rozvíjalo rodinnú česť a bohatstvo - inými slovami, zahŕňalo oveľa viac než iba muža a ženu. Dcéra sa presťahovala z rodičovského domu na základe spojenectva dohodnutého alebo odsúhlaseného jej otcom alebo zákonným zástupcom, do manželstva, v ktorom mal manžel v rôznej miere kontrolu nad jej majetkom a bohatstvom. Vdovstvo, rozvody a druhé manželstvá boli značne rozšírené v prostredí, kde očakávaná doba dožitia bola okolo 25 rokov.
Historické dôkazy naznačujú, že manželstvo v ranom judaizme a kresťanstve prvého storočia do veľkej miery sledovalo grécko-rímske vzory. Otec mal značnú kontrolu nad manželstvom a možným rozvodom dcéry; zvykom bola aj platba vena rodinou nevesty ženíchovi. Ak sa manžel rozviedol so svojou manželkou, alebo otec ukončil manželstvo v prospech iného, prestížnejšieho vzťahu, žena odišla s venom. Rozvod bol v grécko-rímskom svete bežnou záležitosťou a zvyčajne so sebou neniesol spoločenskú stigmu. Rané židovské a kresťanské zdroje naznačujú, že aj v ich prostredí dochádzalo k rozvodom.
V období neskoršej rímskej republiky platilo, že keď sa dcéra vydala, jej otec alebo mužský príbuzný si zachovali kontrolu alebo autoritu (manus) vo vzťahu k nej. Označovalo sa to ako sine manu manželstvo, ktoré neprenášalo autoritu nad ženou z jej otca na manžela. Nevesta priniesla do manželstva peniaze alebo iné hodnoty, ktoré sa jej vrátili v prípade manželovej smrti alebo rozvodu. Manžel bol takto postavený do potenciálne zraniteľnej pozície, keďže jeho manželka sa s ním mohla rozviesť, ak ona alebo jej otec verili, že je možné dohodnúť iné, lepšie manželstvo. Aby tejto možnosti zabránil, manžel mal značnú motiváciu, aby svojej polovičke čo najviac vo všetkom vyhovel. Pravdepodobne mal ešte väčšiu motiváciu, aby vyhovel svojmu svokrovi.
Otec manželky mohol teoreticky ukončiť jej šťastné manželstvo a vydať ju za iného muža. V takom prípade deti ostávali s otcom...
Z právneho hľadiska mali iba rímski občania právo na tzv. conubium - právo vstúpiť do zákonného manželstva. Znamenalo to, že deti automaticky preberali spoločenské postavenie otca a stávali sa rímskymi občanmi so všetkými privilégiami, ktoré z toho vyplývali. Deti podliehali otcovej autorite (patria potestas). Všetky ostatné manželstvá boli z hľadiska práva nezákonné a deti nasledovali spoločenské postavenie matky, neznamená to však, že takéto vzťahy boli nemorálne.
Keďže sa pri sobáši nevydávali žiadne písomné certifikáty, ani rozvod, pokiaľ nezahŕňal veno, sa nepotvrdzoval žiadnym písomným dokumentom.
Ďalšie manželstvá boli častým zjavom, obzvlášť kvôli vysokej úmrtnosti novorodencov, ako aj úmrtnosti žien pri pôrode a mužov v častých vojnách. Nízky reálny prírastok obyvateľstva okolo prelomu letopočtov sa cisár Augustus snažil vyriešiť finančnými a spoločenskými stimulmi manželstvám, ktoré plodili deti, čím nabádal aj vdovcov a vdovy, aby sa opätovne sobášili a rozmnožili rady rímskych občanov. Nepomohlo to.
Pokiaľ ide o deti, Rimania oslavovali nie deň narodenia, ale deň, kedy bolo dieťaťu pridelené meno. Bolo to deväť dní po narodení chlapca a osem dní po narodení dievčeaťa. Oslava sa nazývala lustratio a bola dôvodom veľkej párty. Vďaka značne vysokej novorodeneckej úmrtnosti nie všetky rodiny sa k tejto oslave dostali. Podľa zákona lex Julia, ak sa dieťa dožilo tohto dňa, považovalo sa to za pôrod živého dieťaťa.
Manželstvo v židovskom svete rímskeho impéria fungovalo v mnohých bodoch podobne. Zmienky o tom sú aj v Biblii. Spomína sa cena nevesty - mohar. Veno bolo, podobne, určitým objemom peňazí, majetku, alebo fyzických predmetov, napríklad šperkov, ktoré síce patrili neveste, ale mohol ich používať aj ženích. Dcéra si veno zobrala do manželstva a mala naň nárok v prípade, ak sa s ňou manžel rozviedol. Ak by zomrela skôr, než manžel, bolo jej veno dané deťom. Veno sa spomínalo aj v židovských svadobných zmluvách, ktoré zahŕňali napríklad aj povinnosť muža "sýtiť a obliekať" svoju manželku. Tieto zmluvy nepredpokladali, že pár požiada o rozvod. Väčšina židovských rodín predpokladala, že manželstvo je na celý život. Možnosť rozvodov však určite existovala, čo dosvedčujú aj početné diskusie k tejto téme v rabínskej literatúre a v Novom Zákone (napr. diskusie medzi Ježišom a farizejmi naznačujú, že rozvody boli dosť časté na to, aby sa o nich verejne diskutovalo).
V rámci evanjelií sa možno dočítať o samaritánskej žene a jej manželoch, o rozhovore, ktorý pri studni mala s Ježišom Je tam uvedených niekoľko žien, označených ako manželky, napríklad Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné. V Skutkoch apoštolov sa spomína známy príbeh Ananiáša a jeho manželky Zafiry. Na viacerých miestach je zmienený aj manželský pár Akvila a Priscilla (v Prvom liste Korinťanom sú označení ako Akvila a Priska), v liste Rimanom 16:7 sv. Pavol necháva pozdravovať ďalších dvoch misionárov, o ktorých vedú odborníci diskusie: Andronicus a Junia (žena) alebo Juniáš (muž). Slovenský preklad používa meno Juniáš. Pavol o nich píše, že "... sú známi medzi apoštolmi a už predo mnou boli v Kristovi." Znamenalo by to, že sa stali kresťanmi ešte pred ním.
Na prekvapenie, v dobových zdrojoch informácií nemožno nájsť úzke spojenie medzi úspešným manželstvom a výchovou detí. Židia ani Rimania nepovažovali neplodnosť za dôvod pre rozvod manželstva. Berúc do úvahy neexistujúce alebo nespoľahlivé metódy regulovania počatia, väčšina párov predpokladala, že manželstvo prinesie deti, alebo aspoň graviditu. Pre ženy to znamenalo novú úlohu - materstvo.
O tom však nabudúce.
Pokračovanie Ženy v dobe prvých kresťanov. Štvrtá časť - materstvo v grécko-rímskom svete. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Lynn H. Cohick - Women in the World of the Earliest Christians.
