reklama

Ako sa (ne)bojuje za sociálnu spravodlivosť.

Kultúra ublíženosti takmer úplne znemožňuje, aby sme sa vyhli tomu, že urobíme niečo zle. Čokoľvek robíme, riskujeme, že niekoho urazíme. Trebárs aj niekoho, koho vôbec nepoznáme, s kým vôbec nekomunikujeme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Len tak si pokecajte a riskujete, že sa dopustíte mikroagresie. Uvarte nejaké nové jedlo či si dajte urobiť nový účes a možno vás obvinia z kultúrneho privlastňovania. Učte v škole o niečom nepríjemnom a možno budete vinní z aktivovania nejakého spúšťača. Vyjadrite svoje náboženské alebo politické presvedčenie a možno sa previníte nenávisťou. Čokoľvek robíte, vždy to musí byť spôsobom, ktorý podporuje obete a odsudzuje ich utláčateľov. 

Sociológ Richard Felson v roku 1991 uviedol, že v sociológii sa stalo nepísaným pravidlom vyhýbanie sa obviňovaniu obete.Viniť niekoho znamená činiť ho morálne zodpovedným, takže napríklad obviňovať zo znásilnenia niekoho kto bol znásilnený, alebo niekoho kto bol zabitý obviňovať z vraždy je obviňovaním obete. Tak isto aj tvrdenie, že si za to obeť čiastočne môže sama. Felson vysvetľuje, že je to preto, lebo miera viny sa často považuje za nemennú. Znamená to, že ak povieme, že obeť urobila chybu (v noci sa sama prechádzala v parku) implikujeme tým, že páchateľovi pripisujeme menšiu vinu. Ak chceme maximum viny vložiť na plecia páchateľa, musíme odmietnuť akýkoľvek podiel obete na čine. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obviňovanie obete, do akejkoľvek miery, je preto veľmi urážlivým. Popisovanie a objasňovanie ľudského správania, nech už je akékoľvek, neznamená súčasne aj jeho hodnotenie. Sociologické vysvetlenie prečo sa skutok stal nepripisuje žiadnu vinu páchateľovi ani obeti. Logicky by to nemal byť žiadny problém, v praxi však je. V bežnom živote nezvykneme obviňovať ľudí zo správania, ktoré nezapríčinili. Takže, keď chceme vyzerať bez viny za niečo tvrdíme, že sme to nezapríčinili alebo aspoň zmenšujeme svoj podiel viny. Keď sa ľudia chcú vyhnúť obvineniu za svoje správanie, môžu ho vysvetliť ako účinok vonkajších vplyvov (ekonomika, právny systém...), nie vnútorných (vlastné skutky alebo presvedčenie). 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak ľudia vidia určité vysvetlenia ako obviňovanie, a ak dávať za vinu obetiam je morálne zlé, potom aplikácia týchto vysvetlení na osoby pokladané za obete je tiež morálne zlá. Felson nazval tento prístup analýzou obvinenia. Problém je v tom, že bráni analýze vedeckej. Napríklad pri objasňovaní rozdielov v dosahovaní ekonomického úspechu môžu sociológovia poukázať na primárne kultúrne faktory, vysvetľujúc bohatstvo alebo chudobu ľudí im vlastnými hodnotami, presvedčeniami a zvykmi. Tiež môžu poukázať na vzdialenejšie štrukturálne faktory, ako sú napríklad ekonomické cykly alebo prístup k dobrému vzdelaniu. Nie je dôvod vopred predpokladať, že hociktorý z týchto faktorov je jedinou príčinou spôsobujúcou bohatstvo alebo chudobu. Avšak povedať, že chudoba je výsledkom kultúry či spôsobu života chudobných, sa javí ako ich obvinenie, že si za svoje podmienky môžu sami, takže kultúrne vysvetlenie je menej prijateľné, hlavne pri vysvetľovaní rasových alebo etnických rozdielov. Akceptovateľnejším je použitie kultúrneho vysvetlenia na objasnenie diskriminačných praktík väčšinovej skupiny ako jej danej charakteristiky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Analýza obvinenia sa používa aj pri vysvetľovaní kriminálnych skutkov. Sociológovia často vidia páchateľa čiastočne aj ako obeť, ktorú k činu priviedli rôzne spoločenské faktory. No keď sa zameriavajú na trestné činy znásilnenia či násilia v rodine, takéto štrukturálne vysvetlenia, ktoré vyzerajú, že vinu rozdeľujú, sú menej používané. Keďže obeťami týchto činov sú bežne ženy, obvinenie si zasluhuje páchateľ. Napríklad vysvetlenie znásilnení na internátoch niektorých univerzít poukazovaním na "kultúru znásilňovania" nie je len jediným prijateľným, no je tabu naznačovať inú možnosť. Sociológovia tiež reagujú na možnosť podielu obete rôzne podľa jej identity. Podiel obete je idea, že predchádzajúce použitie násilia obeťou proti vrahovi prispelo k uskutočneniu trestného činu. Zatiaľ čo môže byť v pohode povedať, že vraždy manželov ich manželkami boli pôvodne iniciované obeťami - napríklad dlhodobým týraním - je tabu povedať to isté o vraždách manželiek manželmi. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnohí sociológovia si takto dvakrát rozmyslia ako vysvetlia rozdelenie viny, ak chcú svoje vedecké práce vidieť v prestížnych časopisoch. Do miery, do akej analýza viny tvaruje vedeckú činnosť, sociológia je menej o porozumení fungovania sveta spoločnosti a viac o prezentovaní príbehu o morálke utláčateľov a utláčaných. Vysvetľovanie sa stáva nástrojom na priraďovanie morálnej zodpovednosti a je preto veľmi ľahké vedieť, kto bude pochválený a kto obvinený.

Sociológovia napríklad začali používať termín belošské privilégiá na označenie každodenných výhod, ktoré majú belosi v USA v porovnaní s ostatnými skupinami. Sociológ Chris Martin upozornil, na to, že "Afroameričania v USA síce zarábajú menej, než belosi, čo slúži ako typický príklad belošských privilégií, ale Ázijci v USA zarábajú v priemere viac, než belosi." Pre teóriu belošských privilégií to však nie je jediný nevhodný fakt. "Černosi a Ázijci majú lepšie mentálne zdravie, než belosi. Hispánci majú lepšie fyzické zdravie a nižšiu úmrtnosť. Ázijci majú v priemere vyššiu úroveň vzdelania než belosi." Tí, ktorí hovoria o belošských privilégiách iba zriedkavo uplatňujú nejaké námietky.

Navádza to k dojmu, že belosi to v USA "majú v porovnaní s inými skupinami lepšie v každej spoločenskej oblasti." Mnohí sociológovia zmenili svoj vedný odbor na ochranu utláčaných. Opustili vedu a nasledovali sociálnu spravodlivosť, pričom sa často stali obhajcami kultúry ublíženosti.

Pojem sociálna spravodlivosť (Social Justice) je dnes viditeľný takmer všade. Univerzity v západných krajinách majú centrá alebo výbory sociálnej spravodlivosti, študentom ponúkajú nižšie či vyššie vzdelávanie a kvalifikácie v oblasti sociálnej spravodlivosti. Aktivizmus v tejto oblasti sa teší značnej inštitucionálnej i finančnej podpore, formalizovanie tohoto konceptu postupuje do stále ďalších oblastí. Niekde sa stáva prvoradou čnosťou, možno jedinou, ktorej sa venuje dostatočná pozornosť. 

Tento termín nie je neznámy ani mnohým ľuďom z oblasti mimo sociológie či akademickej pôdy. Čo to ale je? Je ozaj ťažko zistiť, čo majú ľudia na mysli, keď ho používajú; ako a či vôbec sa odlišuje od klasického pojmu spravodlivosti. 

Pôvod pojmu siaha do oblasti sociálneho myslenia Katolíckej cirkvi v polovici 19. storočia. Jedna z jeho najpresnejších definícií sa nachádza v Katechizme Katolíckej Cirkvi (1928):

 " Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo podľa svojej prirodzenosti a svojho povolania. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci. "

Mnohé tu však ostáva nedopovedané. Nie je zrejmé na čo majú právo združenia a jednotlivci, tiež to nie je súčasťou konceptu sociálnej spravodlivosti. Hlavnou myšlienkou však je, že zákony, opatrenia v politickej oblasti a spoločenské inštitúcie, nie iba jednotlivci, sú súčasťou morálnej sféry. Organizácia spoločnosti môže prispieť k férovosti a rozkvetu ľudstva alebo aj nie, resp. robiť to určitým spôsobom a iným nie. Aby sme mohli hodnotiť, ako dobre inštitúcie vytvárajú podmienky na to, aby ľudia dostali to, čo im patrí alebo na dosiahnutie spoločného úžitku, potrebujeme podrobnejšie definovať pojmy férovosti a úžitku či dobra, ako aj zamyslieť sa nad morálnymi kompromismi - ako dať do rovnováhy konkurenčné morálne úžitky.

Sociálna spravodlivosť má tendenciu byť videná ako záležitosť rozdeľovania tovarov a služieb na zlepšenie situácie tých, ktorí sú znevýhodnení. Akokoľvek sľubnou sa zdá byť myšlienka sociálnej spravodlivosti pri poskytovaní morálneho rámca pre hodnotenie spoločenských inštitúcií, v praxi tí, ktorí tento termín používajú majú sklon používať ho ako iné označenie ľavicovej politiky alebo v stále narastajúcej miere ako ako nálepku pre agendu vyrastajúcu z extrémnej verzie kultúry ublíženosti, ktorá má korene na univerzitách v USA a Veľkej Británii. 

Čokoľvek iné termín sociálna spravodlivosť ešte môže znamenať, v stále väčšej miere to odkazuje na dokazovanie ublíženosti - odsudzovanie mikroagresií a ďalších novodobých priestupkov, požiadavky na zavedenie výstrah proti emocionálnym spúšťačom (trigger warnings), bezpečných priestorov a snahy o umlčanie disidentov. Infraštruktúra sociálnej spravodlivosti nielen pretláča kultúru ublíženia, ale často aj preukazuje netolerantný prístup k akémukoľvek nesúhlasu pokiaľ ide o samotný obsah pojmu sociálnej spravodlivosti. Jej koncept je uholným kameňom pre všetkých, ktorí presadzujú kultúru ublíženosti. Spája sa to aj s tým, ako ich označujú najtvrdší kritici tejto kultúry - ako bojovníkov za sociálnu spravodlivosť - Social Justice Warriors, čo sa stalo pejoratívnym synonymom na označenie aktivistov a iných, ktorí prijali moralitu ublíženosti. V najextrémnejšej podobe títo bojovníci nemajú ďaleko k fanatizmu.

Pokračovanie.

Zdroj informácií: Campbell, Manning: The Rise of Victimhood Culture.

 Lukianoff, Haidt: The Coddling of the American Mind.

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  505
  •  | 
  • Páči sa:  1 739x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu