Južný pól - Antarktída
Asi pred dvomi mesiacmi som čítal knižku o polárnej expedícií Napříč Antarktidou. Vedúci náročnej výpravy bol geológ a prieskumník Dr.Vivian Fuchs. Konala sa v rokoch od 1955 do 1958. Teda po vyše 40 rokoch od neúspešnej expedície Ernesta Shackletona.
Doktor Fuchs naplánoval výpravu na rovných 100 dní. Prechod cez zamrznutý kontinent mal začať zo Shackletonovej základne, ktorú mala vybudovať jeho podporná skupina na pobreží Weddellovho mora. Prechod mal byť uskutočnený za pomoci traktorov. Trasa mala viesť cez južný pól a výprava sa mala skončiť na základni Roberta Scotta na Rossovom ostrove. Išlo o svetové prvenstvo pri uskutočnení prvej mechanizovanej trans-antarktickej expedície na svete.
Novozélandský horolezec Edmund Hillary viedol podporný tím z Nového Zélandu, ktorý mal za úlohu vybudovať potravinové depozity zo strany Rossovho mora, ktoré bolo cieľom Fuchsovej výpravy po prekonaní južného pólu. Expedícia zahŕňala aj účasť vedcov.
Fuchs sa teda v novembri 1957 vydal po dvoch rokoch plánovania a príprav na cestu naprieč kontinentom. Mal so sebou 12-členný tím, ktorý cestoval v šiestich vozidlách. Na ceste boli členovia výpravy poverení vykonávaním vedeckého výskumu, vrátane rozmiestnenia seizmických sond a gravimetrických meraní.
Pôvodne sa nepočítalo s tým, že Hillary pôjde z druhej strany až na južný pól. Ale keď dokončil položenie zásobovacích skladov, videl príležitosť poraziť britskú časť expedície a rozhodol sa pokračovať ďalej na juh až k pólu, kde sa v tom čase už nachádzala letecky založená americká stanica Amundsen-Scott. Hillary dorazil na južný pól 4.januára 1958. Tým sa Hillary stal len tretím človekom, po Roaldovi Amundsenovi (v decembri roku 1911) a Robertovi Scottovi (v januári roku 1912), kto dosiahol južný pól po súši a presunul Fuchsovu výpravu na štvrté miesto. Hillaryho výprava bola zároveň aj prvou, ktorá dosiahla južný pól pomocou motorizovaných vozidiel.
Fuchsov tím prišiel na pól až 19. januára 1958 a k svojmu veľkému prekvapeniu tam stretol Hillaryho. Po krátkom oddychu Fuchs pokračoval podľa pôvodného plánu po trase, ktorú vyznačil Hillaryho tím, zatiaľ čo Hillary odletel naspäť na základňu Scott v americkom lietadle. Neskôr Hillary odletel zo Scotovej základne naspäť za Fuchsom a išiel s ním zvyšok zostávajúcej cesty. Fuchsova výprava nakoniec dorazila na základňu Scott 2. marca 1958, keď za 99 dní dokončila historický prechod, dlhý 3 473 kilometrov. O niekoľko dní neskôr členov expedície vyzdvihla novozélandská loď Endeavour a odviezla na Nový Zéland.
Kniha spomína mnohé prekážky a strasti, ktoré človek zažije len na Antarktíde. Veľmi nízke teploty, tmu polárnej noci, snehové niekoľkodňové búrky, ktoré prikryjú metrovou vrstvou snehu celú oblasť. Zaujímavá bola už len plavba do prístavu. Bolo treba priplávať loďou k pevnému brehu a rýchlo vyložiť náklad, aby vás z druhej strany nerozdrvila sila ľadových krýh. No proste Antarktída je prostredie, kde určite ako dobrodruh chceš dovolenkovať každý rok.
Severný pól - Severný ľadový oceán
Na svete sa dajú dobiť 3 póly: Severný, Južný a za tretí sa pokladá Mount Everest. V Himalájach lezieš do výšky, na Antarktíde od mora do stredu pevniny. Ale na Severný pól ideš po zamrznutom mori a dúfaš, že sa počas tvojej expedície neroztopí. Preto sa jeho dobytie pokladá za jednu z najťažších expedícií vôbec.
V knihe Ledovou pustinou k severnímu pólu sa spomína britsko-nórska expedícia s podporou z roku 1998. Zúčastnil sa jej sám autor David Hempleman-Adams a jeho nórsky kamarát Rune Gjeldnes. Spolu zažili neúspešnú expedíciu bez podpory rok predtým, keď sa im po 45-tich dňoch úplne rozbili jedny sane a museli sa letecky vrátiť do Kanady.
Na Severný pól sa vyráža z troch miest: z Kanady, Grónska alebo z Ruska. Spomínaná expedícia vyráža na sever z Kanady, z Resolute Bay. Čaká ich približne 412 míľ (vzdušnou čiarou) na zamrznutom mori a majú na to 60 dní.
Všetci máme asi predstavu, ako to vyzerá na Severnom póle, hoci sme tam mnohí neboli. Všetko biele a zmrznuté. Veľa ľadu a pol roka polárna noc. Veľká zima a pravidelné snehové búrky. Človek musí mať veľmi dobré oblečenie, ktoré ho ochráni proti chladu. Spodná vrstva termoprádla sa počas celej expedície nevyzlieka. Zaujímavé bolo spomínané obúvanie topánok každé ráno pred odchodom zo stanu.
„Jenom obouvání mi zabere téměř hodinu. Sedíme už zcela oblečení s nohama ve spacáku, jeden z nás se pokouší odstranit led z vnitřku našich bot. Ten led je často půl centimetru silný. Když už jsou všechny čtyři boty očištěny a i my jsme připraveni, rychle vytáhnu jednu nohu ze spacího pytle, zatímco Rune drží botu nastavenou. S jeho pomocí se snažím nasoukat nohu do boty, která je zmrzlá na kost. Oba dva musíme vynaložit veškeré úsilí, abych botu obul. Pak oba dva strčíme ruce do podpaží, abychom je zahřáli - bota nám z rukou vysála veškeré teplo, a to na nich máme troje rukavice.
Po deseti minutách se mi ruky zahřáli natolik, že mohu navléci tkaničku do prvních dvou dírek - dvě jsou maximum. Znovu dlaně zahřívám deset minut a další dvě dírky. A tak to pokračuje dobrých 40 minut, než je zašněrována celá bota - ale utrpení ještě není u konce. Za 10 minut od zavázání má noha zahřála obuv natolik, aby povolila, a tak musím tkaničky znovu utáhnout.”
Už zo základnej školy vieme, že Mesiac spôsobuje príliv a odliv. Ale nikdy mi nenapadlo, ako môže vyzerať príliv na zamrznutom mori.
„Měsíční úplněk vyvolal jarní príliv. Obrovské plochy ledu, některé o velikosti desítek fotbalových hřisť, na sebe s ohlušujícím skřípotem narazily, jak se proti sobě hnaly mohutné proudy Severního ledového moře, a střídavě se k nám přibližovaly a odplovaly. Chvílemi to znělo, jako by náš stan obklíčily stovky náklaďáků vyklápějících korby plné kamenů na betonový povrch. Po celou noc k nám do stanu pronikalo ohlušující praskání a rachocení. Slyšeli jsme, jak z nově vytvářených ledových hradeb padají dolů obrovité kry, a do toho se mísily třaskavé zvuky podobné výstřelu z pušky - to jak se led lámal.
Největší strach způsobovalo to, že jsme nevěděli, které místo bude na řadě příště. Celou noc jsme se modlili, abychom si nezbudovali tábor na linii zlomu. Pak by náš stan mohl být zborcen a pohlcen masou ledu, která dosahovala až patnáctimetrových výšek, nebo se led mohl rozpůlit právě pod námi.”
Každý turista, ktorý prejde 30 kilometrov, do cieľa mu zostáva napríklad 20 kilometrov a rozloží si stan na noc, vie, že ráno ho čaká tých spomínaných posledných 20 kilometrov. Na Severnom póle to ale neplatí.
„Vítr každou chvíli mění směr, do rána jsme couvli o míli a čtvrt, což je rekord. (40.deň).... A znovu sme trestáni mohutným driftem - přes noc jsme sa vzdálili dvě míle na jih a půl stupně na západ. Už je to až komické, ale myslím si, že se to ještě zhorší, až překročíme Lomonosovův hřbet a přiblížime se k pólu.” (41.deň)
Čo ak sa more skutočne roztopí?
„Pohled na dvojicu tuleňů nás zasáhl: to může znamenat pouze jediné - otevřenou vodu. Za pár minut stojíme před rozlehlou volnou hladinou, první v posledních dnech. Oba dva dobře víme, že jediná věc, která nám může zabránit v dosažení pólu, je otevřená voda, a teď stojíme tváří v tvář rozsáhlému pásu rozlámaného, zrádného ledu.”(50.deň)
Na 55.deň dvojica polárnej expedície skutočne prišla do cieľa. Severný pól sa presne nachádza na 89°59’59.4”severnej šírky. Ako vlastne zistili, že sú na Severnom póle? Nachádza sa tam nejaká značka? Keďže je tam more, ktoré môže byť počas roka viackrát roztopené, nenachádza sa tam nič. Zistí sa to len pomocou GPS.
Po dvoch dňoch ich vyzdvihnú lietadlom a expedícia sa končí posledným pohľadom na zamrznuté more pod nimi...
„Arktický led má jednu základní vlastnost - srovnává rozdíly, nezáleží mu na tom, kdo nebo co jste. O tom, zda uspějete, nebo prohrajete, rozhoduje jedině vaše schopnost, inteligence, zkušenost a odolnost.”
Odpoveď na záver:
Môže sa tučniak ubrániť útoku ľadového medveďa? V prírode, akú poznáme dnes, sa nemôžu stretnúť. Tučniaky žijú na južnej pologuli a ľadové medvede na severnej. Aby došlo na priami stret týchto dvoch zvierat, museli by ich dať do spoločného výbehu v zoo alebo sa stretnú až v najbližšej glaciálnej dobe (dobe ľadovej).
