Antoine de Saint-Exupéry, celým menom Antoine Marie Jean-Baptiste Roger, comte de Saint-Exupéry, bol francúzsky spisovateľ, vojnový letec a taktiež ho môžeme považovať za filozofa.
Pre jeho modré oči a blonďavé vlasy mu v detstve hovorili „Kráľ Slniečko“.
Už v detstve písal básne, zaoberal sa aj vynaliezaním a obdivoval pilotov lietajúcich na prvých prototypoch lietadiel. Ako dvanásťročný sa dostal prvýkrát do lietadla, keďže civilné letisko bolo vzdialené len sedem kilometrov od zámku, kde býval. Pilot s ním obletel letisko.
Ako 22-ročný získal diplom civilného i vojenského pilota, ale krátko na to bol v roku 1923 ťažko zranený pri nehode. Rodina ani jeho snúbenica si už nepriali, aby lietal. Nakoniec zásnuby zrušil.
Lietal celý svoj život. Aj napriek tomu, že už prekročil vekovú hranicu vojnového pilota 43 rokov, získal povolenie lietať na prieskumnej (neozbrojenej) verzii lietadla P-38 Lightning. Po dvoch prieskumných letoch ale dostal kvôli nehode zákaz ďalších letov, odišiel teda do Alžírska, kde chcel dokončiť Citadelu, knihu, ktorá mala tvoriť akýsi súhrn jeho morálnych a filozofických zásad.
Keďže mal problémy s francúzskym vedením, ktoré mu zakázalo lietať, dostal od amerického generála povolenie zúčastniť sa na piatich ďalších akciách. Po piatich ale lietal ďalej. Zo svojho deviateho letu, dňa 31.júla 1944, keď vzlietol z Korziky k letu nad Francúzskom, sa už nevrátil. Okolnosti jeho smrti nie sú dodnes jasné.
Prečítať Malého princa som sa chystal nejakú dobu. Hlavne preto, aby som mal na čítanie dostatok času a trpezlivosť na premýšľanie. Niečo málo som si pamätal zo školy. Predpokladal som, že to bude namáhavé a pomalé čítanie. Rozhodne som sa v tomto nesklamal.
Malý princ je najznámejšie dielo spisovateľa. Je to najslávnejší rozprávkový príbeh modernej literatúry. Je plná metafor a prirovnaní. Kniha bola preložená do viac ako 180 jazykov. Predalo sa celosvetovo viac ako 80 miliónov kópií a patrí medzi 50 najpredávanejších kníh.
Na úvod autor spomína zážitok zo svojho detstva. Ako šesťročný vidí v knižke o pralese veľhada kráľovského, ako prehĺta akéhosi dravca. Na základe toho sám nakreslí veľhada s veľkým bruchom, v ktorom trávi zviera. Ukazuje svoju kresbu dospelým, ale nikto nevidí veľhada ani zviera, ale všetci vidia klobúk. Tak nakreslí druhý obrázok. Veľhada s priesvitným bruchom v ktorom je slon. Dospelý mu poradia, aby radšej prestal kresliť a zaujímal sa o zemepis, dejepis, počty a gramatiku. Na základe toho autor prestane kresliť.
V druhej kapitole rozpráva príbeh pilota, príbeh samotného autora, ktorý stroskotá na Sahare a na druhý deň ráno sa stretáva s Malým princom, ktorý ho požiada o nakreslenie ovečky. Ale autor nevie nakresliť ovečku. Prestal kresliť už dávno v detstve. Nakreslil mu teda jediné, čo vedel, slona vo veľhadovi. Ale Malý princ trval na tom, že chce ovečku. Tak mu postupne kreslí ovečku s ktorou nie je Malý princ spokojný. Nakoniec mu pilot odovzdá nakreslenú debničku s tvrdením, že tam je tá ovečka. A Malý princ je spokojný, že konečne dostal ovečku. (Je to veľa o fantázií.)
Celá kniha sa nesie v duchu toho, ako sa človek počas dospievania prestane pozerať na svet detskými očami. Starnutie spôsobí to, že stratí človek fantáziu. Dospelí chápu len čísla, farbám nerozumejú.
Odkiaľ vlastne Malý princ pochádza? Autor si spomína na tureckého hvezdára a jeho objavenú planétu B612. Malý princ býva na planéte iba o niečo väčšej ako on sám a na Zem prišiel kvôli tomu, že potrebuje priateľa. Na tretí deň, čo sú spolu, rozoberajú baobaby, ktoré rastú na planétke Malého princa. Baobab je tu opísaný ako symbol veľkého zlozvyku. Ale ak si na neho dá človek pozor, keď je ešte malý, nezničí mu charakter.
Štvrtý deň večer čakali spolu na západ slnka. Ten je symbolom konca trápenia človeka. Je jedno, aké utrpenie človek prežíva, raz to skončí. Tak ako aj púť slnka po oblohe. Východ slnka je pre človeka novým začiatkom.
Na piaty deň Malého princa zaujíma načo sú rastlinám tŕne, aj keď rastlinu neochránia od toho, aby ju nejaké zviera nezožralo. Malý princ má na svojej planétke jednu kvetinu o ktorú sa stará. Jeho prístup voči nej hovorí o tom, že by sme ľudí mali posudzovať podľa skutkov a nie podľa rečí.
Predtým, ako sa Malý princ stretol s autorom knihy, hľadal nejaké zamestnanie a ponaučenie. Vybral sa teda na návštevu po planétach, ktoré sa nachádzali v okolí jeho domova. Na prvej planéte bol Kráľ sediaci na majestátnom tróne. Bol neobmedzený vládca, ale dobrosrdečný, ktorý dával rozumné rozkazy. Pretože správne je, keď sa od každého žiada len to, čo môže dať. Autorita by sa mala zakladať predovšetkým na rozume.
Vymenúva ho ministrom spravodlivosti. Má ale súdiť predovšetkým sám seba - to je najťažšie. Je oveľa ťažšie súdiť samého seba ako svojho blížneho.
Na druhej planéte býva Márnivec - chce, aby mu Malý princ tlieskal.
Tretia planéta patrila Pijanovi, ktorý sa hanbil za to, že pil.
Biznismen býval na štvrtej planéte. Vlastnil hviezdy, ktorým ale nebol vôbec osožný.
Na piatej planéte stretol Lampára. Zažínal a zhasínal lampu každú minútu. Pretože deň trval len jednu minútu. Prítomnosť Lampára na planéte mala väčší zmysel ako život Kráľa, Márnivca, Biznismena a Pijana z planét predtým. Malému princovi sa toto zamestnanie páči. On jediný sa mu nezdá smiešny. Možno aj preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou.
Šiesta planéta bola desať ráz väčšia. Býval na nej starý pán, ktorý písal hrubizné knihy. Bol to Zemepisec. Písal knihy, aby vedel, kde sú moria, veľké rieky, mestá, vrchy a púšte. Zemepiscove knihy by sa dali prirovnať k písaniu denníka. Do denníka si zapisujeme veci, ktoré sa stali. Presne ako zemepisec nepíše o kvetinách (sú pominuteľné), ale o vrchoch (sú nepominuteľné). Zemepisné knihy sú najdokonalejšie zo všetkých kníh. Nikdy nezastarajú. Veľmi zriedka sa stáva, aby vrch zmenil miesto. Veľmi zriedka sa stáva, aby oceán vyschol. (Tak o tomto som si nie som až tak istý.)
Siedma planéta je Zem. Je na nej 111 kráľov, 7 000 zemepiscov, 900 000 biznismenov, 7 a pol milióna pijanov, 311 miliónov márnivcov, to znamená 2 miliardy dospelých. Týmto sa podľa mňa autor odvoláva na presný počet ľudí v období, kedy to písal. Po dopade na Zem stretá hada, ktorý mu vysvetľuje, že sa človek necíti opustený len na púšti, ale aj medzi ľuďmi.
Malý princ po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po snehu našiel konečne cestu. Všetky cesty vedú k ľuďom. Tak prichádza do záhrady, ktorá je plná rozkvitnutých ruží. Postupne zisťuje, že si nesprávne myslel, že je bohatý, má jedinečnú kvetinu, veď má len obyčajnú ružu. Ona a tri sopky na jeho planéte, čo mu siahajú po kolená, nerobia z neho veru významného princa. Ja osobne toto chápem tak, že Malý princ postupne stráca svoj detský pohľad na svet. Dospieva a jeho planéta stráca jedinečnosť, pretože spoznáva aj iné planéty, naberá skúsenosti a vedomosti.
Jedného dňa stretá líšku, ktorá ho prosí, aby si ju skrotil. Postupne spoznávajú mnohé veci. Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali - preto si kupujú celkom hotové veci. Zhodnú sa na tom, že reč je prameňom nedorozumení a že je potrebné dodržiavať zvyky. Pri rozlúčke mu líška hovorí jedno jednoduché tajomstvo: Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou. Ruža v prenesenom význame symbolizuje priateľstvo.
Po líške stretáva výhybkára. Vypravuje vlaky, ktoré odvážajú ľudí, ktorí sa veľmi ponáhľajú. Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je. Len deti vedia, čo hľadajú - strácajú čas pre handrovú bábiku. Stretá obchodníka, čo predáva pilulky, aby ľudia nemuseli piť. Za týždeň im ušetrí 53 minút času.
Na ôsmy deň po havárii lietadla, keď spisovateľ počúval príbeh o obchodníkovi, vypil poslednú kvapku zo svojej zásoby vody. Spolu hľadajú vodu a nájdu na púšti studňu. Nevyzerala ako saharská studňa, vyhĺbená jama v piesku. Táto sa podobala na dedinskú studňu. Ale nebola tam žiadna dedina.
Na druhý deň večer sedel Malý princ na kamennom múre a zhováral sa so žltým hadom. Vyrušený príchodom spisovateľa had odíde a pokračujú spolu v rozhovore. Malý princ prosí svojho priateľa, nech ho nechá túto noc samého.
„Budem vyzerať, ako keby ma niečo bolelo... budem trochu vyzerať, akoby som umieral. Tak to býva. Nepríď sa na to pozerať. Nie je to potrebné."
Malý princ odchádza na svoju planétu.
Pri jeho členku sa iba mihol žltý záblesk. Chvíľu nehybne stál. Nevykríkol. Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo nijaký hluk.
Na konci knihy sa ešte naposledy autor zamyslí, čo sa asi stalo s Malým princom, ktorého stretol pred šiestimi rokmi.
Celý príbeh Malého princa ukazuje rozdiel medzi detským a dospeláckym pohľadom na svet. Pohľadom bezstarostného dieťaťa a utrápeného dospelého človeka. Pripomína nám, že každý máme dieťa vo svojom vnútri a že máme v živote hľadať hlbšie hodnoty a nie len povrchné záujmy. Dá sa povedať, že kniha je vhodná pre čitateľov s fantáziou a pre tých, ktorí obľubujú filozofovanie o všetkom a o ničom.
„Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné."
Názov: Malý princ
Autor: Antoine de Saint-Exupéry
Rok 1.vydania: 1943
Vydané: 1986
Vydavateľstvo: Mladé letá
