...rád o ňom čítam. Príbehy o dobývaní našej najvyššej hory sveta, ktoré sú plné dobrodružstva, napätia a odvahy.
Pár zaujímavostí o vrchole:
V roku 1808 bol za najvyššiu horu sveta považovaný vrch Dhaulágirí (8 167m). Dnes je to siedmy najvyšší vrch sveta nachádzajúci sa v Nepále. Od roku 1848 bol považovaný za najvyššiu horu Kančendžonga (8 586m). Je to tretí najvyšší vrch sveta a najvyšší v Indii. Ale o štyri roky kartografovia zistili, že vrch označovaný ako Peak XV je vyšší. Podarilo sa im určiť výšku 8 840 metrov. Odvtedy svet pozná svoju najvyššiu horu. Dnes sa deti v školách učia výšku 8 848 metrov. Je pomenovaný po zememeračovi Sirovi Georgovi Everestovi. Prvý krát ho zdolali horolezci Sir Edmund Hillary a šerpa Tenzing Norgay 29.mája 1953.
Ako prebiehalo meranie vrchu?
Indický matematik a zememerač z Bengálska Radhanath Sikdar v roku 1852 bol prvý, kto určil Everest ako najvyššiu horu sveta pomocou meraní teodolitom. Nachádzal sa v Indií a bol vzdialený od vrcholu 240 kilometrov. V roku 1856 sa zistila výška 8839 metrov, ktorá sa zaokrúhlila na 8840. V 50-tych rokoch 20.storočia indický zememerači uskutočnili ďalšie merania a určili výšku 8848. Dnes vieme, že má výšku 8 850 metrov. Potvrdzuje to GPS prístroj umiestnený na vrchole hory v roku 1999. Everest stále veľmi pomaly rastie vďaka pohybom tektonických dosiek. Podľa čínskych meraní z mája v roku 2005 je výška hory 8844 metrov, čo je o celé 4 metre menej. Číňania však merali skutočný vrch hory, to znamená skalný vrchol bez snehu.
Vrchol Everestu je najvyššie nad morskou hladinou. Za najvyššiu horu sveta možno považovať sopku Mauna Kea na Havaji. Je to najvyšší vrch od základne, ktorý je ukrytý pod morskou hladinou na oceánskom dne. Mauna Kea takto presahuje 9 km, ale nad morom vyčnieva iba 4 170 metrov.
V roku 1953 zdolali prvý krát Everest. Ale už v roku 1921 sa dostala expedícia k Severnému sedlu vo výške 7 060 metrov. Rok na to dosiahli horolezci 8 300. Je to len 800 metrov od vrcholu, ale aj to sa im zdalo kvôli únave strašne ďaleko, tak sa otočili naspäť. V roku 1924 sa dosiahla výška 8 572 metrov. Tú prekonali až 1952, keď vystúpili horolezci až na 8 600 metrov. A v máji v roku 1953... Už vieme.
Veľa expedícií sa snaží vyliezť na vrchol. Avšak nie každému sa to podarí. Kniha Everest - ťažká cesta spomína expedíciu z roku 1975. Bola to britská expedícia. Bolo v nej 8 horolezcov, 8 nosičov a vyše 50 šerpov.
Dovtedy expedície vyrážali na vrchol až po skončení monzúnu, ktorý prináša do Himálájí veľa snehu. Po monzúne je síce ustálené slnečné počasie, ale to na vrchol prináša vytrvalý vietor a ostrú zimu. Chris Bonington ako vedúci výpravy určil koniec augusta ako začiatok výstupu zo základného tábora (5 350 metrov) s plánovaným dosiahnutím vrcholu na konci septembra. Vtedy veľká snehová búrka ohlasuje koniec monzúnu a zmenu počasia. Museli tak stúpať hore aj za cenu veľkého nepohodlia v snehových búrkach a rizikách padajúcich lavín.
Jednalo sa o prvý výstup po juhozápadnej stene. Pred tým mali Britovia 6 neúspešných pokusov zdolania hory touto stenou. Založili základný tábor pod ľadopádom Khumbu vo výške 5 350 metrov. Postupne stavali ďalšie jednotlivé tábory a približovali sa k vrcholu. Pre mnohé z nich boli hrozbou padajúce lavíny a kamene. Kľúčovým miestom bolo prelezenie žltého pásu, ktoré im 2 roky predtým ukončilo expedíciu. Vrcholové duo Dougal Haston a Doug Scott vyrazili 3:30 k vrcholu 24.septembra z tábora číslo 6. Pred koncom sa pripojili na trasu z roku 1953 a cez Hillariho výšvih o šiestej večer dorazili na najvyšší bod. Už za tmy sa vrátili na Južný vrchol a noc prebdeli v zákope. Na druhý deň zostupovali nižšie.
26.septembra vyrazila ďalšia štvorica na vrchol z tábora 6. Horolezec Boysen stratil na ceste mačku a musel sa vrátiť naspäť do tábora. Dvojica Boardman a šerpa Pertemba dobili vrchol. Pri zostupe stretli posledného člena výstupu Burkeho, ktorý mal problémy už pri stúpaní na vrchol. Nikdy ho už nevideli. Takto sa končí príbeh expedície z roku 1975. Štyria na vrchole a dvaja mŕtvy. Ten druhý mŕtvy bol hluchonemý šerpa. Hluchonemý šerpa v Himalájach pri snehových búrkach! To dá rozum, že určite prežije.
Počas celej expedície autor vôbec nespomína, že by stretli nejakú druhú výpravu, ako je tomu dnes. Vtedy výstup fungoval tak, že sa museli objednať dopredu na presný rok. A keď termín nebol obsadený, mohli začať plánovať expedíciu. Čiže v základnom tábore boli iba ich ľudia a nosiči. Dnes je v základnom tábore počas jari 1500 ľudí, čo je už taká dedinka. To je neuveriteľná zmena.
Kniha je písaná tak, že autorov text dopĺňajú zápisky z denníkov samotných horolezcov, čo ponúka čitateľovi rôzne uhly pohľadu na výstup. Je to ale aj logické, keďže autor bol niekoľko dní v tábore 5 a nemohol dostatočne podrobne písať o tom, čo sa deje v tábore 2. Záver knihy popisuje všetky dôležité veci a fakty, čo potrebovali horolezci pri ceste na vrchol a ako prebiehala príprava.
Odhodlanosť je vnútorná nutnosť postupovať ďalej. Ak sa má horolezec dostať na vrchol Everestu, musí mať v sebe vôľu dostať sa tam do značnej miere už doma. Vôľa tvorí potrebnú vnútornú rezervu energie. Ona dokáže horolezca priviesť až na vrchol, aj keď jej počas cesty neustále ubúda.
Názov: Everest - ťažká cesta
Autor: Chris Bonington
Rok 1.vydania: 1976
Vydané: 1981
Vydavateľstvo: Olympia
