Myšlienka premeniť milióny československých občanov na vlastníkov akcií sa zrodila pred tridsiatimi piatimi rokmi. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohral Fond národného majetku (FNM), ktorý bol zriadený na konci apríla 1991 a ktorý sa stal pilierom kupónovej privatizácie. Ambíciou celého projektu bolo nastaviť rámec pre vznik trhovej ekonomiky a fungujúceho kapitálového trhu. FNM mal na starosti praktickú stránku celého procesu – riadil prevody majetku a spravoval štátne podiely vo firmách, ktoré boli určené na postupný predaj do súkromného sektora. Majetok zaradený do kupónovej privatizácie zároveň položil základy pre opätovný rozbeh obchodovania s cennými papiermi, čo v konečnom dôsledku viedlo k založeniu Pražskej burzy a RM-systému.
Masové investovanie zostalo iba na papieri
Prvý zámer, ktorým bol rýchly prevod štátneho majetku do súkromného vlastníctva, sa bezpochyby splnil. Oveľa problematickejšie je však hodnotenie druhého, rovnako dôležitého zámeru – priviesť široké vrstvy obyvateľstva k pravidelnému investovaniu. Do privatizácie sa síce zapojilo približne 6 miliónov ľudí, no po desaťročí z nich na kapitálovom trhu ostalo aktívnych len zanedbateľné množstvo. Až v posledných rokoch sa ukazuje, že občania Česka začínajú v miere aktívneho investovania dobiehať úroveň, ktorá je bežná v západnej Európe.
Hoci má kupónová privatizácia do nejakej miery rozporuplnú povesť, aspoň jej prvá fáza sa odohrala čestným spôsobom. Právo zúčastniť sa mal každý plnoletý občan Československa. Za 1035 korún získal kupónovú knižku s tisíckou investičných bodov, za ktoré potom mohol v postupných kolách privatizačných vĺn „nakupovať“ podiely v štátnych podnikoch. Prvá privatizačná vlna sa odohrala ešte v rámci spoločného štátu, druhá potom už výlučne na území České republiky.
Slovensko druhú vlnu nedokončilo a dôsledky sú viditeľné dodnes
V České republike sa prvej vlny zúčastnilo takmer šesť miliónov občanov, pričom v druhej vlne sa tento počet zvýšil ešte o zhruba 200-tisíc. Majetok, ktorý prešiel cez kupónovú privatizáciu na českom území, mal v dobových cenách hodnotu odhadovanú na približne 270 miliárd korún.
Na Slovensku sa do prvej vlny prihlásilo 2,5-milióna občanov a do druhej vlny sa zapísalo o milión ľudí naviac. Táto druhá vlna sa však už nikdy nekonala, pretože ju nahradila dlhopisová metóda. Hodnota majetku, ktorý Fond národného majetku SR vyčlenil na prvú vlnu kupónovej privatizácie, dosiahla približne 90,1 miliardy korún.
Priepasť medzi českou a slovenskou cestou nemožno merať len číslami – zásadný je predovšetkým praktický výsledok. Česko si aj cez všetky komplikácie vybudovalo funkčný kapitálový trh a kupónová privatizácia formovala vzťah obyvateľov k investovaniu. Podľa Indexu prosperity a finančného zdravia v roku 2026 aktívne investuje 55 % Čechov, no na Slovensku sa k investovaniu hlási menej ako tretina populácie. Nemalou mierou k tomu prispelo, že dlhopisová metóda nedala Slovákom šancu získať praktickú skúsenosť s vlastnením akcií, a slovenský kapitálový trh sa zároveň nikdy poriadne nerozbehol a dodnes len prežíva. S odstupom času je zrejmé, že česká kupónová privatizácia po sebe zanechala funkčné dedičstvo, kým Slovensko premrhalo veľkú časť tejto príležitosti.
