reklama

Prvé dotyky

„Vážené dámy a Vážení páni, hovorí kapitán.“ ozvalo sa s reproduktorov nad mojou hlavou a tento zvuk ma vytrhol z môjho sladkého spánku. „Práve prelietame nad Milánom...“ pokračoval  kapitán v reproduktore a ja som mal chuť ísť ho požiadať aby hovoril trocha tichšie alebo poprípade, agresívne vytrhnúť ten repráčik nadomnou, aby som ho utíšil.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Rozospatý som si pretrel oči a všimol som si ako sa slnko pohráva s okienkom a s námrazou na ňom. Ako sa svetlo lámalo, vytáralo také divné odrazy, v ktorých som chvíľami videl rôzne stvorenia. Tieto predstavy som dával za dôsledok tomu, že som ešte napoly spal. Jano sa ma snažil predstaviť nejakej slečne, ktorá sedela za nami ale potom ako som mu čosi odvrkol to vzdal. Opäť som zaspal tuhým spánkom a následne akoby za niekoľko okamžikov ma prebral buchot, keď sa lietadlo dotýkalo podvozkom šedivého betónu, ktorý je snáď na celom svete rovnakého odtieňa. Rolovali sme hodnú chvíľu a raz toľko sme čakali na schody. Asi sa rozhodli že nás nepustia von alebo majú málo schodov.  Až keď sme vystúpili a nadýchli sa toho teplého vzduchu (u nás -5 v Barcelone +15) pochopili sme, že sme na mieste. Niekoľko tisíc kilometrov od domova v cudzej krajine. Celkom stresujúce zistenie. V rade s ostatnými sme si počkali na našu batožinu, ktorá sa doviezla za nami na pásovom dopravníku celá obúchaná a špinavá. Ale čo sa dá čakať keď letíte.  Museli sme si urobiť plán ďalšieho postupu. Boli sme v Barcelone a potrebovali sme sa dostať do Valencie. Teoreticky sme vedeli ako ale prakticky to bolo trocha horšie. No keď sme sa tak skláňali nad papierik s poznámkami ako a kam. Jana napadla spásonosná myšlienka. Keďže som spal nevedel som, že slečna, s ktorou sa ma Jano neúspešne snažil zoznámiť, žije v Barcelone a pozná ju ako svoju dlaň.  A tak sme bez čakania prešli z letiska na železničnú stanicu Barcelona Sants, a kúpili lístky. Respektíve slečna meno Ivana nám pomohla kúpiť lístky. Pokiaľ niekedy budete niekde na svete vidieť Erazmus študentov ako sa bezradne pokúšajú niekam dostať určite im pomôžte. Prvé zoznámenia s Barcelonou boli trocha rozpačité. Na železničnej stanici bolo celkom špinavo a mal som pocit, že zakopávam o bezdomovcov ktorých bolo všade veľmi veľa. Čakali sme na vlak do Valencie 3 hodiny a tak som mal čas preskúmať všetky obchodíky stanice a okolie.  Vyšiel som von a naivne som si myslel že uvidím Sagradu Famíliu alebo iné pamätihodnosti Barcelony, no mojim očiam sa naskytol iba pohľad na obytné domy.Dieťa s kočíku sa na mňa smutne usmievalo keď jej otec vyberal špaky s popolníku. Potom sa vystrel a keď zbadal, že si s maličkým dieťaťom vymieňame úsmevy, okamžite bol pri mne a lámanou angličtinou si pýtal peniaze. Odpovedal som mu, že nehovorím po španielsky ale bol neodbytný a tak som si hrabol do vačku a vytiahol som 20cent, ktorý mi vydal automat na lístky do metra, rýchlo som mu ich strčil do ruky a zvolil som únik. Počul som, že za mnou ešte niečo kričal ale už som bol v bezpečí stanice.  Po dlhočiznom čakaní sme sa presunuli k vlaku TrenHotel s konečnou vo Valencii. Miestenky sme mali oproti starému pánovi, ktorý sa na nás počas celej cesty usmieval. Už aj ten jeho úsmev ma vytáčal a nevedel som obsedieť už po druhej hodine cesty a to sme mali pred sebou skoro ešte dve. Prišiel však na mňa opäť spánok a tak som zase zaspal... Snívalo sa mi horúcej vani a slanine a slovenskom chlebe.

Jaroslav Bacovsky

Jaroslav Bacovsky

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som ten kto do Vás nechtiac sotil, ked ste sa ponáhlali z práce po preplnenom chodníku včera navečer. Áno, ten mladý chalan čo sa ospravedlnil a rýchlo sa ponáhľal dalej. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu