Ako nedomrviť svoj prvý maratón

Ako nedomrviť svoj prvý maratón
Písmo: A- | A+

Základným predpokladom pre zvládnutie maratónskej vzdialenosti je tréningová príprava. Ale potom je tu ešte tisíc maličkostí, ktoré vám môžu bezprostredne pred alebo počas behu napomôcť, alebo s vami aj poriadne zamávať.

Môj prvý maratón som zažila v Košiciach pred dvoma rokmi. Náročky som nepoužila slovo zvládla, lebo v takom deväťdesiatom piatom by ma vypískali z trate za kráčanie. Zážitok to však jednoznačne bol. Aj napriek tým maličkostiam, ktorými som si ho síce neuľahčila, ale zato spestrila o ďalšie disciplíny okrem tej kráľovskej, maratónskej.

Disciplína mamka

Maratónske ráno roku 2019 bolo výnimočne chladné a veterné. Vietor napínal pásky, kradol balóny a strhával reklamné banery. Pocitovo bolo len pár stupňov, päť, môžno menej. Bola som odhodlaná bežať v tričku, pretože som vedela, čo ma čaká. Ale súčasťou môjho podporného tímu bola aj mama. Ešte ráno mi prizvukovala, aby som si nezabudla tielko. V električke sa mi okolo šortiek snažila omotať deku, a keď videla, ako si pred príchodom na štart zobliekam mikinu, vyvinula na mňa presne ten typ materinského nátlaku, kvôli ktorému som od detstva alergická na vetu "daj si papuče", a napriek tomu nedokážem neposlúchnuť. Okrem mňa sa pripravoval na štart minimaratónu môj muž a dvaja z troch synov. Bola fakt zima a k tomu to emočné vypätie... Jednoducho, nenašla som silu na odpor, podvolila som sa mamke, ktorá naposledy bežala okruh na školskom dvore v Prašiciach za čias ČSSR, a pripla som si štartovné číslo zicherkami na svoju fuknčnú mikinu.

Disciplína vyzliekanie

Štart Medzinárodného maratónu mieru je veľkolepá udalosť. Vo vzduchu cítiť odhodlanie tisícok bežcov a divákov, ktoré znásobuje genius loci Hlavnej ulice, jej architektúra a hudba. Každý, kto mal česť byť súčasťou tohto podujatia, vie, že v úvode netreba bežať, stačí sa nechať unášať atmosférou stále ďalej. Niektorí takto prebehnú celú trať. Ale tým, ktorí spravili kardinálnu sprostosť a obliekli si o vrstvu viac, ako bolo treba, začne tento fakt veľmi skoro klopkať po pleci a je stále neodbytnejší. Je ti teplo, dievčatko?

Nešlo len o to, vyzliecť si mikinu. Štartovné číslo totiž treba nosiť počas behu pripnuté na viditeľnom mieste. Jednak je to v pravidlách a jednak vám na základe neho pošlú personalizované fotky. Keďže číslo bolo pripnuté na mikine, bolo potrené otvoriť zicherky, odopnúť číslo bez toho, aby mi čokoľvek vypadlo z rúk, vyzliecť sa bez toho, aby som si zhodila okuliare a číslo pripnúť naspäť na tričko. To všetko v stanovenom tempe päť štyridsať, ktorého som sa takto skoro po štarte nemienila vzdať. Po prebehnutí Hlavnou ulicou som si predsavzala odďalovať tento úkon tak dlho, ako to len pôjde. Ale keď som sa blížila k Aničke, vedela som, že musím konať hneď. Tento multitask musím zvládnuť. Veď dokelu, ja som kedysi dokázala dojčiť dve deti naraz, a s tretím si pritom skladala duplo!

Keď sa môj pelotón priblížil k parku, zbadala som svoju prvú maratónsku stenu. Nie ozajstnú, ale tento výraz mi napadol ako prvý pri pohľade na desiatky pánskych chrbtov nastavaných tesne vedľa seba. Bol to múr tvorený bežcami, ktorí využili nezastavanú plochu a tvárou k parku hromadne vykonávali malú potrebu. V živote som nevidela toľko močiacich chlapov naraz, a tento pohľad ma posmelil. Ak môže toľko maratóncov strácať čas čuraním, tak ja sa idem vyzliekať a basta.

Disciplína zicherka

Mala som plán. Vyhliadla som si bežkyňu primeraného tempa a prívetivého vzhľadu, ktorú neskôr poprosím o láskavosť. Vedela som, že počas aktu môžem stratiť maximálne dve zicherky, aby som si mala ako pripnúť číslo naspäť. Dve zicherky - dva životy.

Odopla som prvú, ale končeky prstov som mala ešte skrehnuté, takže mi vzápätí vypadla z rúk. Ani som sa po nej nestihla obzrieť. Ešte skôr ako cinkla na zem, rozdupalo ju stádo bežcov valiacich sa za mnou a popri mne tempom päť štyridsať. Jeden život v keli. Odopla som druhú, tentokrát úspešne, a zachytila medzi perami. Tretia spadla, štvrtá do úst. Posledný život. Šťastie, že som nemala čas pozrieť na hodinky a nevidela tie šialené tepy.

"Prusúm vús, pudržúťu mu tu"? Spýtala som sa na pol úst, ale zdvorilo prívetivej bežkyne podávajúc jej svoju vyzlečenú mikinu, so štartovým číslom v jednej ruke a dvoma otvorenými zicherkami v ústach. Pomohla mi a mne sa uvoľnili ruky na druhú časť mojej ságy. Prvá zicherka skončila opäť na zemi. Už som si predstavovala, ako si budem musieť zastrčiť číslo do gatí a odbehnúť tak celý maratón.

Poslednú zicherku sa mi podarilo zapnúť. Vzala som si mikinu od svojej spolubežkyne a omotala som si ju okolo pása, čím som si improvizovane zachytila svoje číslo. Samozrejme, bumbajku na páse bolo treba každú chvíľu popravovať a kontrolovať, či nie je prekrytá priveľká časť môjho čísla. Týmto šaškovaním som strávila prevažnú časť prvej polovice maratónu. Na druhú stranu, aspoň som sa nemala kedy zaoberať únavou, či sledovaním správneho tempa.

Keď trasa viedla cez obytnú zónu, všimla som si medzi povzbudzujúcimi veľa rodín s medailami a štartovými číslami, ktoré už odbehli svoj minimaratón. Strategicky som sa priblížila k zábrane, zastavila som a požiadala jednu skupinku o zicherky s naliehavosťou lupiča na americkej pumpe. Moje obete správne vyhodnotili situáciu, urýchlene a strhli zo seba čísla a bez odporu mi odovzdali do rúk svoje zicherky. Keď som sa blížila k polmaratónskej otočke, zbadala som za zábranou svoju rodinu. Niekto dostal pusu, niekto oblečenie, a ja som sa, oslobodená od svetských strastí, konečne mohla sústrediť na to, kvôli čomu som sem prišla. Skontrolovala som hodinky, ktoré mi špeciálne pre túto príležitosť zaobstaral manžel a zistila som, že som počas vyzliekania na päť kilometrov nechtiac pozastavila meranie.

Disciplína otočka

Keď som sa blížila k hranici polmaratónu, všimla som si, že sa niečo deje. V uliciach nastal ruch, diváci naokolo ožili, aj bežci sa začali obzerať. Okolo prefrčalo zopár áut a motoriek a pochopila som, že budem mať do šťastie byť svedkom najdôležitejšej udalosti tohto dňa: Do cieľa sa blížil víťaz maratónu. Tesne pred mojou polmaratónskou otočkou sa okolo mňa mihla šmuha a vrútila sa do cieľa. Spomalila som, zatlieskala tej šmuhe, otočila som sa a bežala ďalej svojou cestou, pretože na rozdiel od Keňana Kipsambua ma čakalo ešte ďalších dvadsaťjeden kilometrov a cítila som v kostiach, že selanka to nebude.

Disciplína nemota

Existujú šprintéri, výbušní bežci, ktorí dokážu na krátkej vzdialenosti vyvinúť neuveriteľné tempo. A potom sú tu bežci vytrvalostní, ktorí sa prvých pár kilometrov len dostávajú do formy a potom majú pocit, že môžu bežať donemoty. Keď sa takýto bežec rozhodne prvýkrát skúsiť maratón, zistí, čo presne je nemota a kde sa nachádza. Ja som tú svoju našla niekde za tridsiatym kilometrom. Na mieste, kde prebehnete nekonečnou košickou Južnou triedou a keď už ste konečne na konci, otočia vás o stoosemdesiat stupňov a bežíte po celej dĺžke späť. A viete presne, čo vás čaká, pretože pred dvoma hodinami ste robili presne to isté.

Bola som vyčerpaná. Síl, divákov na trati a aj bežcov ubúdalo. Pacer s cieľovým časom 4 hodiny bol dávno v nedohľadne. Zmierila som sa s faktom, že ak sa dostanem do cieľa, nebudem v pelotóne priemerných, ani mierne podpriemerných, ale ako sa vraví, dobehnem so starcami a čaptavými. Odhodlanie dostať sa tam ma však neopustilo ani na sekundu. Ako som sa blížila k cieľu, silnejúca košická atmosféra a blížiaci sa záver mi vliali do nôh nové sily a napravili myšlienky. Keď som prebehla cieľovú čiaru, LED hodiny nado mnou ukazovali čas okolo štyri dvadsať.

***

Sadla som si kamsi na obrubník a čakala som, kým nezbadám nejakú známu tvár. Keďže som ďaleko prepískla svoj predpokladaný čas príchodu, deti boli unavené po svojom minimaratóne a nekonečnom poflakovaní sa po Košiciach, chápala som, prečo ma tam nečakajú. Ak by som si aj od niekoho požičala telefón, nebola som schopná spomenúť si na žiadne číslo. Neprekážalo mi to. Len som tak sedela, chrúmala jablko a sledovala bežcov, ktorí postupne dobiehali tiež. Ich výrazy plné bolesti a únavy, ktorú ale ako silný make-up prekrývala eufória. A v hlave mi stále dokola bežala otázka, ktorú tak často počúvam:

"Panebože, to vás naozaj baví?"

A vzápätí sa prehrala odpoveď. "Baví. Panebože, strašne nás to baví."

Len tá bumbajka by mi teraz bodla.

Obrázok blogu

Skryť Zatvoriť reklamu