Nechcem sa v mojich článkoch o Japonsku venovať podrobnému itineráru našej cesty. Skôr by som chcela priblížiť to, čo som navnímala v rámci 17 dní strávených v tejto zemi. Niečo ma prekvapilo milo, niečo ma ohúrilo, niečo naopak mi pripadalo divné a niečo, čo som vôbec nechápala.
Takže moje rozprávanie o Japonsku by malo byť okrem faktov, poznávania aj o postrehoch, ktoré našinca prekvapia.
Najskôr niekoľko faktov.
Ako som už načrtla v prvej časti blogu o Japonsku, pricestovali sme z Viedne do Tokia a 2 noci strávili individuálne s programom, ktorý sme už mali pripravený z domu. A tu len poznamenám, že v prípade Japonska domácu prípravu naozaj odporúčam nepodceniť.
Prvá vec, ktorú potrebujete je e-sim s určitým objemom dát. My sme ju kupovali cez Airalo a na celý čas nám stačilo 20GB dát, na hoteloch sme sa pripájali na wifi
Ak idete individuálne, je veľmi prospešné popozerať si prioritne dopravný systém a zostaviť si program s dostatočnými časmi na presuny. Dá sa tu totiž dosť ušetriť, ale treba si veľmi dobre zvážiť, kam chcem ísť, ako rýchlo sa tam potrebujem dostať a poznať alternatívy.
My sme v rámci individuálnej cesty potrebovali pokryť 2 dni v Tokiu a potom 2 dni v Osake, takže veľké presuny sme nepotrebovali riešiť. Tie sme realizovali už v rámci zájazdu a to sme mali v cene. Zvolili sme Suica kartu, platí na metro a väčšinu vlakov, na šinkanzeny neplatí.
Pred plánovanou cestou vlakom si treba preveriť, či na tú linku, ktorú chcete využiť platí. Suicu sme si kúpili hneď po prílete na letisku a následne sme si ju vedeli dobíjať podľa potreby – sú na to automaty na staniciach- podotýkam, že only cash – takže najprv sme si museli z bankomatu vybrať hotovosť a tak dobiť kartu. Dopravný systém je tu dokonale prepracovaný, ale až tak dokonale, že naozaj nie je jednoduché vedieť sa v ňom orientovať. V tom nám bol veľmi nápomocný ChatGPT, aj keď sa mu nedá na 100% dôverovať, väčšinou nás nasmeroval na ten najoptimálnejší variant. Najviac sme využívali metro, alebo JR vlaky. Na staniciach je všetko presne vyznačené, takže, ak ste už na samotnom nástupišti, viete presne kam nastúpiť.
O ubytovanie nie je núdza, je v rôznych kategóriách. Treba však pamätať na presuny, preto je ideálne ubytovať sa v blízkosti staníc, resp. letiska. Japonsko je preslávené svojou čistotou a absolútnym poriadkom, takže každý typ ubytovania, nech je akokoľvek skromné je na 100% čisté.
Fajčiari to majú v Japonsku ťažké. Je to možné len na vyhradených miestach a tých je pomerne málo. Vo väčších hoteloch majú vyhradené priestory pre fajčiarov a aj keď sa to zdá neuveriteľné, ešte aj v mini priestore, kde okrem popolníka nie je nič, nájdete návody čo sa smie a čo nie.
Raňajky v hoteloch sú zmesou japonských tradičných jedál, aj takej európskej klasiky. Zaujímavosťou je, že do jedálne vás uvedie obsluha, ktorá vás poučí, ako máte postupovať a väčšinou sú tam ešte aj rôzne šípky, alebo piktogramy čo sa má a čo nie. Ak prechádzate od jedného pultu k druhému, takpovediac nesystematicky, nič nepovedia, ale je priam citeľné, že ich to vyvádza z rovnováhy. Jasné pravidlá sú niečo, čo je pre nich posvätné. Aj v prípadoch, keď to nedáva celkom logiku a existuje oveľa racionálnejšie riešenie, ale to je proste japonská duša.
Gastronómia v Japonsku je určite tiež jedným z dôvodov prečo navštíviť túto krajinu. Strava je mimoriadne pestrá, farebná, ľahko stráviteľná a ako bonus aj cenovo veľmi dostupná.
Reštaurácie síce nemajú noblesu, ale to platí všeobecne o japonskom spôsobe života. V bežnom živote sú viac praktickí, ako zameraní na hmotné statky. Na druhej strane hľadajú harmóniu v prírode, v nádherných udržiavaných záhradách, či chrámových komplexoch, ktoré svojou veľkoleposťou ostro kontrastujú s bežným životným štandardom.
Ale vráťme sa k reštauráciám a japonskej gastronómii. Reštaurácií, resp. takých rýchlych bistier sú tu tisíce. Pár stolíkov, rýchla obsluha a výborné jedlo. V čase obeda, alebo večere sa pred niektorými reštauráciami tvoril aj 100 metrový rad. Samozrejme sa čaká úplne prirodzene, trpezlivo a bez frflania. Hneď vedľa síce bolo voľnejšie a jedlo sa zdalo takmer rovnaké, ale aj tak tam stáli. Som presvedčená, že u nás by v takom rade nestál nikto.
Večer to bolo ešte plnšie a odporúča sa rezervácia, ak chcete niečo špeciálne – napr. wagyu steak. Ak ste však neznalí pomerov, tak sa určite nestane, že by ste sa nenajedli aj bez rezervácie.
Všade sa je výlučne paličkami, niekde na vyžiadanie poskytli aj príbor, ale väčšinou len vidličku. Ak nie ste zruční v používaní paličiek, odporúčam mať poruke nejaký drevený príbor.
Ďalšou japonskou perličkou je vizualizácia jedál, ktoré si vyberáte. Sú 2 spôsoby – obrázky – to nebolo až také výnimočné, alebo dokonalé makety podávaného jedla. Boli dokonca obchody, kde takéto makety predávali. Štandardne boli pred reštauráciou v sklenených vitrínach a boli na nerozoznanie od skutočného jedla. Platilo to aj o pive. Bolo to niečo čo si každý fotil, lebo boli fakt dokonalé
Základom japonskej kuchyne sú určite ryby a ryža. Potom je to množstvo zeleniny a rôznych omáčok, či korenených pást v malých mištičkách. Často si jedlo dokončujete sami na vyhriatych platniach, alebo malom stolovom horiacom grile. Veľmi málo konzumujú chlieb, alebo iné pečivo.
Čo sa týka sladkostí, tak tie veľmi obľubujú. My nie sme veľmi na sladké, ale to čo sme ochutnali – napr. koláčiky Kyo Baum z jemného cesta boli veľmi chutné. Dojem letokruhov sa vytvára tak, že sa jemné cesto leje na rotujúcu platňu. Boli rôzne príchute, toto je matchový
V oblasti Osaky, ale prioritne na posvätnom ostrove Mijadžima je všade prítomné tradičné čajové pečivo v tvare javorového listu . Momiji - manju. Originál je plnený pastou z červenej sladkej fazule. Dnes ho už plnia rôznymi náplňami
A pri Zlatom pavilóne v Kyóte, alebo v Tokijskej Asakuse pri chráme bohyne Kanon nesmie chýbať zlatá zmrzlina
V Mijadžime známej hlavne plávajúcou bránou Tóri, nikto nevynechá túto. Hovoria jej aj Instagramová, lebo každý sa s ňou fotí
Ešte jedna vec ma zaujala také obalené špízy z jahôd. Chcela som to ochutnať, ale nie všetko čo dobre vyzerá, tak aj chutí. Tie jahody boli totiž obalené v ľadovej sladkej šťave a poviem vám, nebola to lakútka. Ten ľad z jahôd odobral šťavu, chutili ako mrazené, mľandravé a kyslé, takže toto som si dala len raz. Potom som už dala prednosť čerstvým jahodám, ktoré boli vynikajúce.
Zaujímavé boli také koláčiky z nejakej ryžovej kaše – pripomínalo to konzistenciou maršmalov – také jemne nasladlé, ale chutilo to
Z polievok spomeniem Ramen – silný vývar s mäsom, zeleninou a rezancami – je to také sýte, že nič viac na obed/večeru netreba.
Ešte sweet been polievka s tofu. Podľa obrázku som si predstavila také niečo ako našu fazuľovú, ale toto bolo iné, také trochu mdlé. Nechápem prečo som si to dala aj druhý krát, ale keď na tom obrázku to vyzeralo tak dobre. Až keď to doniesli som pochopila, že to je opäť tá nasladlá fazuľa. No čo už keď nečítaš a jedia len oči.
Pre gurmánov, ktorí si chcú užiť kvalitné hovädzie – wagyu - je Japonsko určite správnou voľbou, hoci cestovať sem, len kvôli kvalitnému steaku by asi nebolo celkom OK. Kravy, ktoré tu chovajú, kvôli tomuto mäsu sú rozmaznávané ako princezné. Je im dopriata taká kvalitná strava a toľko odpočinku, absolútne žiadne stresové situácie, len aby sa im v svalovej hmote tvorili mramorované tukové žilky. Takéto mäsko je potom najväčšou delikatesou na stole.
Ochutnali sme ho viac krát, ale skôr v takých uličných bufetoch. Špecializovaných reštaurácií, kde lákajú na túto dobrotu je tu veľmi veľa.
Posledný večer sme mali v Osake na gastro ulici – Dotonbori rezervovaný stôl, ale bohužiaľ môj muž ( aj keď sa veľmi tešil ) ruch tejto ulice nezvládol a potreboval odísť niekam do ticha, takže sme tam nakoniec nedorazili. Ja som si však užila aspoň tú atmosféru a poviem vám, že je neskutočná
Tu by ste mohli ochutnávať do bezvedomia, obrovské pohyblivé pútače vyčnievajúce nad vchodmi do reštaurácií lákajú tisíce ľudí, ktoré sa tam premávajú. Do toho piskľavými hlasmi vykrikujú čašníci aby ste si všimli práve ten ich podnik, po kanáli premávajú člny s hlučnou hudbou a kričiacimi turistami a keď sa zotmie, tak to všetko začne svietiť a blikať. Proste blázinec, ako vyšitý. Treba to však určite zažiť ak ste už tu.
Niektorých ako aj tohto biznismena to naozaj zmohlo
K japonskej gastro oblasti určite neodmysliteľne patrí matcha – ako kvalitný zelený čaj, ale aj ako prísada do všetkého – matcha koláčiky, matcha koktejly, matcha zmrzlina, matcha cukríky, ale aj matcha pivo – proste matcha všetko – všade to hýri zelenou farbou matche.
Čo treba určite vidieť - je pravájaponskú čajovňa. Pri vstupe do priestoru, kde sa podáva čaj sa vyzúvate, potom sa usadíte do tureckého sedu na tradičné japonské tatami ( rohože ) a vychutnávate si originálne pripravenú matchu, alebo aj kávičku s koláčikom. Niekde, už aj vzhľadom na turistov boli stoličky s operadlom, lebo tí s väčším objemom pása, čo je aj prípad môjho manžela, by sa do tureckého sedu nedokázali poskladať. S obdivom sme sledovali obsluhu v rôznych vekových kategóriách, ako sa šikovne dokázali zrolovať k zemi a následne aj vstať, a to niesli aj objednávku, kým my sme museli najskôr na štyri na psíka a až tak do vzpriamenej polohy. No máme už predsa nejaké roky za sebou.
Čo sa týka kávy, tak tej podávanej v hoteloch, alebo aj v bufetoch sme dali krycie meno „spacia káva „ keďže po jej konzumácii sa nedostavil tradičný efekt prebratia, ale naopak chuť na spánok sa zintenzívnila. Takže ak sme sa potrebovali prebrať využívali sme sieť Starbucks, lebo len tam sme natrafili na dobrú kávu.
V Tokiu sme si užili sobotu večer v najznámejšej neónovej štvrti Kabukičó Okrem známeho prechodu Shybuya, kde na jednu zelenú na semafóre prejde 2500 ľudí, či psíka Hačiko, ktorý tu stojí a čaká na svojho pána už mnoho rokov, sme obdivovali obrovskú 3D reklamu a ochutnali, resp. sme si sami pripravili chutnú mäsovo- zeleninovú placku.
Cestou ku chrámovej hore Kamakura, zas ochutnávame tzv. Tempura set, chrumkavé v cestičku vyprážané kúsky – kombinácia – zelenina, mäso ryba podávané so sójovou omáčkou a reďkovkovým šalátom – tiež ide o jedno z tradičných japonských jedál.
V Tokiu sme navštívili aj jeden z najväčších rybích trhov- Cukidži, ktorý tu stojí už veľmi dlho.
Aj keď sa ten „pravý“ kde sa realizuje veľký obchod s rybami už presťahoval na samostatný ostrov, na pôvodnom mieste je dnes pestrá ponuka rôznych morských pochúťok, hneď aj s možnosťou ochutnať. Grilovaný tuniak, úhor, či ustrice, nakladaný morský ježko, alebo fantastické suši a ešte množstvo ďalších neznámych živočíchov na tanier.
Na tržnici v Kanazawe – čo je mimochodom jedno z najzachovalejších miest nepoškodených vojnovým bombardovaním, sme zas obdivovali neskutočné množstvo rôznej zeleniny, ktorá v našej kuchyni nie je až tak známa – bambusový, či lotosový koreň alebo rôzne druhy húb, malých hríbikov, čo sme nachádzali naservírované v jedlách.
Raz sme si objednali nevedno čo a priniesli nám surové mäso, surovú zeleninu, plno mištičiek a na rozpálenom grile bola v zvláštnej papierovej miske nejaká tekutá hmota. Neprišiel žiadny manuál čo s tým, tak sme sa obzerali po susedných stoloch, ale nikto nič také nemal. Najprv sme si mysleli, že je to olej a máme si to tam vysmažiť, ale nakoniec sme zistili, že si to mäsko aj zeleninu máme uvariť a tak zjesť. Tak sme všetko pojedli a keďže sme nemali žiadnu lyžičku, aby sme zdolali aj ten fantastický vývar čerpali sme si ho s tými prázdnymi mištičkami od omáčok. Proste na Slováka 😊. Ale chutilo to skvelo.
A čo pitie ? Na každom kroku sú automaty s fľaškami vody, alebo iných sladených nápojov. My pijeme na výletoch väčšinou čistú vodu, takže tej bol všade dostatok. Okrem toho sme pili k jedlu najčastejšie pivo. Typickým alkoholickým nápojom tejto krajiny je saké – teda ryžové víno. Podáva sa v malých pohárikoch a obsahuje cca 13-15% alkoholu. Absolvovali sme 2x degustáciu, kde sme dostali 3 vzorky saké aj s výkladom. Keďže sme to ochutnávali v tradičnej štvrti gejší v Kanazawe, viac sa mi páčilo to prostredie ako samotná chuť saké, ale saké k Japonsku proste patrí.
Pod Fudži sme ochutnali aj varené saké a celkom chutilo.
Ako darček sme priniesli saké od miestneho výrobcu z Kyota pri Zlatom pavilóne s kúskami zlata.
V klasických obchodíkoch je množstvo kulinárskych špecialít, ktoré sú výborným darčekom. Okrem zlatého saké sme niesli domov matchu, matchové cukríky, ale aj pravú domácu sójovú omáčku a samozrejme tradičné paličky
Vrcholný gastronomický zážitok nás čakal v Jamanouči – známej kúpeľnej oblasti, okrem iného aj domov kúpajúcich sa snežných opíc, ale o nich až niekedy nabudúce.
Bol to asi najkrajší zážitok celého pobytu. Ubytovanie sme mali v úžasnom Ryokane – teda hotel v tradičnom japonskom štýle. Po príchode na hotel sme boli ako vždy polomŕtvi a v izbe sme nenašli žiadnu posteľ, takže môj muž sa uložil na tatami a bolo mu všetko jedno.
V skrini sme našli japonské kimoná, tak sme sa vyobliekali podľa pokynov nášho sprievodcu a išli na spoločnú večeru v japonskom štýle.
A to bolo wau – pravý gurmánsky večer – luxusné 7-chodové menu, prekrásne naservírované v tradičnom duchu. Potom večerná prechádzka po kúpeľoch a na záver pravý onsen ( kúpeľ v horúcej termálnej vode ) Po návrate nás už v izbe čakala prestretá posteľ – teda presnejšie futóny (matrace) s hebkými perinami. Tak už len dobrú noc. krásny deň za nami.
V rovnakom štýle sme si užili aj raňajky.
Ak by ste si v Japonsku napriek tejto neskutočnej gastronomickej ponuke nevybrali nič, tak tu majú ešte sieť potravinových predajní 7- eleven. Family Mart a Lawson, ktoré sú otvorené 24 hodín denne a sú takmer všade. Tu si môžete kúpiť základné potraviny, takže o bruško je v Japonsku dokonale postarané.
Bodkou za kulinárskym sprievodcom po Japonsku je ešte jeden, možno už aj známy, fakt. V Japonsku nemajú smetné koše, na ulici sa nekonzumuje. Ak si kúpite niečo do ruky, tak si to zjete buď hneď na mieste, kde ste si to kúpili a odpad zahodíte priamo tam, alebo ak si to zjete niekde na lavičke v parku, tak si odpad budete nosiť so sebou až domov.
Takže toľko o japonskej kuchyni Určite by toho bolo aj viac, ale to by sme tam museli byť oveľa dlhšie
Dnes to bolo pre kulinárov a pôžitkárov. Japonsko má však mnoho tvárí, tak nabudúce zase o niektorej ďalšej. Zatiaľ dovidenia
