Ale pekne po poriadku.
Možno málokto u nás pozná mestečko Colmar, ležiace neďaleko švajčiarskych aj nemeckých hraníc vo francúzskom Alsasku. Aspoň v mojom okolí nikto nevedel, kam sa ideme vybrať vítať Nový rok 2026. Ja som natrafila na toto miesto tiež len nejakou náhodou, keď som si hľadala inšpiráciu, kam sa vybrať na vianočné trhy a práve Colmar bol medzi TOP10. Vtedy sa však nepodarilo zohnať dobrú letenku, tak som si to uložila do mojej nástenky na Pintereste do budúcnosti. A teraz na jeseň som niekde na Youtoobe narazila na veľmi pekné mestečko Riquewhir. Kde to je, hovorím si. A zistila som, že vo francúzskom Alsasku, veľmi blízko Colmaru. Keďže sa mi koncom roka otvorilo okienko s voľnými dňami, začala som pozerať, ako by sa tam dalo dostať.
Sú 2 možnosti – letieť do Strassburgu, alebo do Bazileja. Colmar leží presne niekde v strede medzi týmito 2 mestami a je tam veľmi dobré vlakové spojenie. Nám sa podarilo zohnať dobré letenky do Bazileja ( 120,- € obojsmerná len s príručnou batožinou pre obidvoch ). Bolo to z Budapešti a presne na Silvestra, čiže sme tento rok „Silvestrovali“ s fľašou šampanského, čo sme si kúpili v Budapešti na letisku v hotelovej izbe neďaleko Bazilejského letiska. O pol noci sme si pozreli miestne domáce ohňostroje a privítali rok 2026.
Ešte skôr ako sa dostanem ku hlavnému cieľu našej cesty, musím povedať, že to ubytovanie v blízkosti Bazilejského letiska bol omyl a keby ste sa sem niekedy vybrali, určite si zvoľte hotel priamo v Bazileji. Letisko Basel leží totiž v Mulhouse na území Francúzska a aj tento hotel bol tam, teda vo Francúzsku a ešte k tomu to bolo 20 minút taxíkom tzv. na konci sveta, kde líšky dávajú dobrú noc. A samozrejme ďalší deň sme opäť zaplatili 25,-€ za taxík, čo nás odviezol do Bazileja na železničnú stanicu ( ešte aj nesprávnu 😊)
Ak by sme sa ubytovali v meste Bazilej, tak k ubytovaniu pri väčšine hotelov dostávate Basel card, ktorá vám umožní bezplatné využívanie verejnej dopravy a tiež množstvo zliav do múzeí v Bazileji. Verejná doprava v meste je tak hustá a presná, že sa dostanete fakticky všade bez väčšej námahy a prestojov. Z letiska premáva v 15 minútových intervaloch linka 50 priamo k železničnej stanici Basel SBB, čo je veľký železničný uzol a odtiaľ sa už dostanete všade. Ale ako to už pri cestovaní býva, niektoré veci zistíte až na mieste činu, tak to píšem pre prípadných záujemcov, aby si na to dali pozor.
Ráno nás privítalo nádherné zimné ráno, premiestnili sme sa taxíkom na železničnú stanicu Basel BB a tam sme si chceli kúpiť lístok do Colmaru. Keďže v samoobslužných automatoch sme nikde nenašli Colmar, šli sme na informácie, kde nám pani oznámila, že z tejto stanice sa dá cestovať len do Nemecka a ak chceme ísť do Colmaru potrebujeme sa dostať na druhý koniec mesta na stanicu Basel SBB. Našťastie nám hneď šiel spoj, tak sme to zvládli bez problémov, ale aj za toto sme zbytočne zaplatili 20,-€.
Basel SBB je veľmi pekná stanica – taká stará klasika – nájdete tu výborné zázemie, obchody, vynikajúce možnosti najesť sa a dokonca aj nejaké umelecké galérie, kde sme si spestrili čakanie do odchodu vlaku.
Po cca 40 minútach sme dorazili do Colmaru.
Pôvodne sme sa chceli zbaviť batožiny a vydať sa do mesta, ale keďže krásne svietilo slniečko, hneď keď sme sa dostali do centra ( cca 15 minút pešo od stanice ) som ostala očarená tou atmosférou, začali sme blúdiť uličkami aj s príručnou batožinou na chrbte, čo sa po 2 hodinách a 15 tis. krokoch neukázalo ako najlepší nápad. Hlavne môj muž, ktorý je predsa len menej romantická duša, už odmietal ďalší pochod s batohom na chrbte a museli sme ísť na hotel si trochu oddýchnuť, aby bol ochotný vyraziť do mesta aj večer, keď sa všetko rozsvietilo.
Čo povedať o Colmare ?
Wikipédia uvádza - Colmar je mesto v departmente Haut- Rhin, v regióne Grand East na východe Francúzska. Bol založený v 9. storočí. V roku 1226 dostal postavenie slobodného mesta v rímskonemeckej ríši. Počas tridsaťročnej vojny mesto ovládali na dva roky švédske vojská. V roku 1697 ho dobyl francúzsky kráľ Ľudovít 14.
Na jednom z kruhových objazdov sa nachádza replika ( údajne najväčšia ) Sochy slobody. Je tu preto, že jedným zo slávnych rodákov mesta bol Frédéric Auguste Bartholdi – známy architekt, autor Sochy slobody v New Yorku. V meste je aj jeho múzeum, ale my sme si ho nestihli pozrieť.
Ostala som prekvapená, že ide o pomerne veľké mesto. My sme sa pohybovali len v starom historickom centre, ale aj to je pomerne veľké. Úžasné na tom je, že je ako zakonzervované v čase. Hrázdené domy, každý iný s úžasnými fasádami, výklenkami oknami akoby trochu nakrivo. V čase sviatkov vyzdobené čerstvou čečinou a vianočnými dekoráciami vkusne naaranžovanými úplne všade.
Plyšové medvedíky sa na vás usmievajú z okien, ale aj z ozdobených stromčekov, či mostov. Toľko medvedíkov pokope som asi ešte nevidela.
Sneh tu nebol, ale po celom meste boli rozmiestnené biele kríky, ozdobené guľami rôznych farieb, čo evokovalo mrazivú inovať.
Mestom pretekajú kanály, pretkávané mostíkmi, samozrejme tiež nádherne vyzdobené. Táto časť mesta sa volá Pettit Venice a je neuveriteľne fotogenická, čo logicky priťahuje všetkých turistov, ktorých tu bolo neúrekom aj keď hlavná vianočná sezóna už bola mimo. Po kanáloch sa dá plaviť na malých člnoch, tak sa naozaj cítite tak trochu ako v Benátkach.
Reštaurácií kde si viete dať nejakú miestnu pochúťku tu síce bolo dosť, ale vzhľadom na kapacitu bolo obtiažne sa niekam dostať bez rezervácie.
Ale skvelou možnosťou bolo najesť sa na miestnych gurmánskych trhoch, ktoré stále fungovali. Okrem skvelých lokálnych pochúťok tu bolo množstvo stánkov s punčom či vareným vínom. Tieto gurmánske námestia boli po Novom roku funkčné 2, každý na opačnej strane starého mesta. Bolo to ideálne na ochutnávku miestnych špecialít, či zohriatie sa chutným miestnym punčom.
My sme prišli okolo obeda. Hneď na prvom gurmánskom stanovišti bola krásna Noelova pyramída s točiacim sa Betlehemom a veľa rôznych klasických kolotočov. Jeden bol upravený na bufet, tak sme nasadli a ochutnali Noel punč a miestnu špecialitu Tarte flambe. Je to veľmi podobné talianskej pizzi, ale ak nechcete uraziť miestnych, nikdy to nenazvite pizzou. Tenké chrumkavé cesto, potreté smotanovým základom s rôznou náplňou navrchu, upečené v peci je absolútna mňamka.
Druhé námestie s gurmánskym trhom bolo pri veľkej miestnej tržnici. Okrem množstva stánkov s pitím a jedlom tu dominovalo veľké Ruské koleso, kde bola možnosť vidieť Colmar z výšky.
Ako som už spomínala túto prehliadku sme absolvovali s celou našou batožinou, ktorá síce nebola extrémne ťažká, ale už sme potrebovali trochu vydýchnuť. Hotel nebol práve z tých lepších, ale mal výbornú polohu, takmer v centre, čo bola veľmi dobrá voľba.
Večer sme samozrejme opäť vyrazili do mesta a ochutnávali dobroty francúzskej kuchyne. Alsaský tanier – niečo ako naše Francúzske zemiaky a vychýrenú francúzsku cibuľovú polievku. Potom sme už len obdivovali vysvietené mesto. Ak ste si cez deň pripadali ako v rozprávke, tak večer sa tento pocit zdvojnásobil.
Všade vysvietené okná, stromčeky, farebné projekcie na fasádach a ľudia len tak sa premávajúci po uličkách a obdivujúci tú nádheru. Posúďte sami
Raňajkami v miestnej Patisserii sme začali ďalší deň. V pláne bol malý výlet do okolia. V miestnej pôžičovni sme si vyzdvihli auto. Mali sme ho objednané už z domu, takže všetko prebehlo bez problémov a vyrazili sme na potulky francúzskym Alsaskom. Krajina je zvlnená, všade naokolo sú vinice, malé dedinky s vinárstvami, kde si môžete objednať ochutnávku miestnych vín.
Na vrcholkoch kopcov svietia hrady, dávni strážcovia poriadku. Aj náš prvý bod programu je návšteva hradu Château du Haut-Kœnigsbourg. Pomaly stúpame serpentínami hore, keď sa pred nami ukáže silueta veľkolepého sídla.
Bol 2.január a mali sme pocit, že sme nápad navštíviť tento hrad mali len my, ale keď sme sa priblížili, tak sme zistili, že na ceste pomerne hlboko pod hradom sa už radili zaparkované autá a bolo ich teda dosť. Dobrých 20 minút sme si zašľapali, kým sme sa dostali k vstupnej bráne. Dokonca tu bolo aj trocha snehu a červenohnedá stavba sa krásne vynímala v kontraste s bielym popraškom.
Hrad Haut-Königsbourg, postavený v 12. storočí, bol svedkom stáročí konfliktov a súperenia medzi pánmi, kráľmi a cisármi. Postupnosť slávnych majiteľov zanechala svoju stopu v histórii hradu a početné udalosti zmenili jeho vzhľad. V roku 1633 počas tridsaťročnej vojny po obliehaní, drancovaní a požiari bol hrad takmer úplne zničený a 2 storočia chátral. V časoch keď bolo Alsasko pod nadvládou Nemecka, tak ruiny hradu získal cisár Villiam II. Viliam II. poveril architekta Boda Ebhardta kompletnou obnovou. Práce trvali 8 rokov a v roku 1908 hrad opäť získal svoju podobu. V roku 1919 sa hrad vracia do rúk Francúzska a postupnou modernizáciou sa v roku 1993 stal historickou pamiatkou. Verejnosti bol sprístupnený v roku 2014 a odvtedy je veľmi obľúbeným cieľom tisícok turistov. Očaril aj mnohých producentov filmov, ktorý si ho vybrali ako kulisu pre rôzne historické scény. Exteriér je úžasný, ale po rekonštrukcii boli obnovené aj vnútorné sály zariadené dobovým nábytkom, tak sme vdychovali stredovekú atmosféru a kochali sa aj výhľadmi na krajinu pod hradom.
Po návšteve hradu sme sa vybrali do mestečka Ribeauvillé, ktoré sa nachádza na Vínnej ceste. Medzi vinicami a horami je zasadené mestečko, ktoré spojilo svoje historické dedičstvo s modernosťou. Mestu a okolitým kopcom dominujú majestátne ruiny Troch hradov pánov z Ribeaupierre a Grand-Rue – viditeľný z hlavnej ulice. Malebné ulice sú lemované budovami z 15. až 18. storočia , sú posiate renesančnými námestiami zdobenými fontánami. V čase vianočných a novoročných sviatkov bol ulica plná ľudí obdivujúcich úžasnú vianočnú výzdobu.
Záujem o miesto v reštaurácii bol obrovský a aj tu si bolo treba počkať. Nám sa pošťastilo ukradnúť si 2 miestečka pri barovom pulte, tak sme samozrejme opäť neodolali Tarte flambee.
Kávičku sme si už vychutnali v ďalšom nemenej malebnom meste – Riquewhir. Tvorcovia disneyovky Kráska a zviera sa údajne inšpirovali pri tvorbe animovanej verzie filmu práve malebnými domami a ulicami tohto mesta. Celé mesto je učupené medzi svahmi s vínnou révou. Bohatstvo miestnych vinárov a obchodníkov umožnilo výstavbu nádherných domov, ktoré dodnes zdobia centrum.
Hlavná ulica je lemovaná farebnými budovami s drevenými detailmi zo 16. a 17. storočia, z ktorých mnohé sú zapísané na zozname historických pamiatok. Každý z nich má jedinečné zdobenie, kované značky či vyzdobené okenné parapety. Okrem úžasnej hlavnej ulice, ktorá sa začína vstupnou bránou v budove starej radnice a končí sa vežou Dolder z 13 storočia sa v meste zachovala aj časť hradieb. Vo večernom slnku žiarili ako oheň. Proste nádhera.
Deň sa chýlil ku koncu, je čas vrátiť auto a už sa tešíme na večer. Mali sme totiž objednaný stôl v reštaurácii Bord'eau , ktorá sa pýši Michelinskou hviezdou.
Už pár krát sme na našich potulkách svetom natrafili na miesta, kde sa objavila nejaká Michelinska reštaurácia, ale nikdy sme sa neodhodlali minúť dosť veľké peniaze za jeden večer. Teraz sme si povedali, že už nebudeme „úzkoprsí“ a tento krát si užijeme aj takýto kulinársky zážitok. A určite to stálo za to.
Po príjemne strávenom večere sme sa ešte vykotúľali s plným bruškom do ulíc Colmaru, no na Ruské koleso som sa už odhodlala len ja. Môj muž má z výšok strach, tak som si Colmar zvrchu pozrela sama.
A to už bola bodka za Colmarom
Ráno sme trochu zaspali, takže raňajky „v našej patisserii „ sme bohužiaľ nestihli, musel nám stačiť staničný bufet, kde nám robil spoločnosť miestny bezdomovec.
Vláčikom sme sa presunuli späť do Bazileja. Na šťastie túto noc sme si rezervovali v centre a nie pri letisku, ako sme pôvodne plánovali. Čiže sme mailom hneď v daný deň dostali Basel Card a mohli sme už využívať verejnú dopravu. Nie nadarmo sa hovorí , že si presný, ako švajčiarske hodinky. Platilo to aj o odchodoch električiek – boli presné ako švajčiarske hodinky. Presunuli sme sa na hotel, kde, ako to už dnes často býva bol self check-in, ale až od 15:00. Pri našom príchode bolo okolo 12 a vo foyer hotela nebolo, kde ani odložiť batožinu. Stretli sme tu skupinu turistov, ktorí ostali rovnako sklamaní, že nie je kde zložiť kufre. Oni to vzdali a aj s kuframi sa nakoniec niekam vybrali. My sme skúsili naťukať check-in, či nás to náhodou nepustí a pustilo. Chvalabohu, lebo na môjho muža už liezla nejaká chrípka, tak sme sa zohriali na izbe, dali kávičku a vyrazili trochu spoznať Bazilej.
Je to veľké mesto a má určite miesta, ktoré sú pekné, ale s rozprávkovým Colmarom, či Riquewhirom sa to samozrejme nedá porovnať. Široké bulváry plné obchodov, rušná doprava a plno ľudí.
Mierili sme do starého mesta, ktoré leží na nábreží Rýna medzi 2 mostami – Mittlere brucke a Wettsteinbrucke
Na námestí Marktplatz je jedna z najkrajších stavieb mesta – Radnica ( Rathaus ) So svojou fasádou z červeného pieskovca, vysokou vežou, farebnými škridľami a nádhernými maľbami je neprehliadnuteľnou dominantou námestia Postavená bola v 16. storočí, dnes je sídlom bazilejskej vlády a parlamentu. Radnica má aj nádherné štvorcové vnútorné nádvorie, ktoré je voľne prístupné a určite si to treba pozrieť.
Od námestia prechádzame cez Mittlere brucke k nášmu hotelu. Samotný most je jeden z najstarších rýnskych priechodov medzi Bodanským jazerom a Severným morom. Súčasnú podobu má od roku 1905, keď zaviedli električky. Pôvodný most pripomína verná replika starej mostnej gotickej kaplnky. Z hotela, ktorý bol bezprostredne za mostom sme mali krásny výhľad na most aj celé staré mesto.
Ďalšou dominantou mesta, ktorá sa týči nad Rýnom je Basel Munster – Bazilejský dóm. Obrovská katedrála z červenohnedého pieskovca s 2 vežami, vnútorným nádvorím dodáva mestu charakteristickú siluetu. Je odtiaľ prekrásny výhľad.
Od katedrály prechádzame starým mestom, všímam si rôzne momentky, okrem iného všade prítomné studne s krištáľovo čistou vodou.
Večer som vybehla do ulíc už len sama. Mierila som k ďalšej historickej zaujímavosti Spelantor – ide o jednu z najzachovalejších pôvodných mestských brán, ktorou sa vstupovalo do mesta.
Keďže na výletoch sa veľmi nezaoberáme tým, čo sa vo svete deje, tak ma prekvapila demonštrácia s heslami o slobode Venezuely. Vôbec som nechápala, prečo práve tu sa rieši niečo s Venezuelou a potom na izbe som zistila čo sa udialo. Bez komentára, keďže toto je blog o cestovaní, ale ...
Zaujalo nás aj zopár moderných stavieb. Messe platz, kde sa konajú výstavy a veľtrhy je zaujímavý veľkým otvorom v obrovskej kovovej konštrukcii,
Umelecké múzeum ( Kunstmuseum ) a galéria, kde sa konajú rôzne výstavy by určite bolo zaujímavou zastávkou, ak by sme mali viac času.
Dočítala som sa ešte o jednej neobyčajnej fontáne – Tinguelyho fontána, tak som si to chcela pozrieť
Na mieste, kde kedysi stálo javisko starého Mestského divadla, umiestnil Jean Tinguely v roku 1977 zábavné sochy strojov do obrovského bazéna s vodou.
V plytkom bazéne s hĺbkou 19 cm, šírkou 16 m a dĺžkou 19 m, odliatom z čierneho asfaltu, umelec umiestnil deväť čiernych figúrok poháňaných nízkonapäťovým prúdom, ktoré pri pohybe striekajú vodu. Týchto deväť železných eminencií sa medzi sebou veselo rozpráva, ako to kedysi robili mímovia, herci a tanečníci na javisku na tomto presnom mieste.
Toto umelecké dielo sa stalo súčasťou života obyvateľov Bazileja tak, ako sa to podarilo len máloktorému inému predmetu.
Ráno nás už čakal len jeden bod programu a to návšteva Bazilejskej ZOO. Mužovi bolo už čoraz horšie, ale toto si predsa len nenechal ujsť. ZOO nie je veľmi veľká, ja som ju len tak obehla. Čakali sme totiž na jedinú vec – prechádzku Tučniakov kráľovských, ktorých v prípade nízkej teploty vyvedú každý deň okolo 11 na špacírku po chodníkoch zoologickej záhrady.
Bola to roztomilá bodka za naším výletom.
Letíme domov, nakoniec som chrípku chytila aj ja, ale nevadí, už sme šťastne doma a ako to už býva, na zlé veci sa čoskoro zabudne a v pamäti ostane len to pekné.
A Colmar aj ostatné miesta, ktoré sme v rámci tohto výletu videli a zažili, boli veľmi pekné. Aj načasovanie bolo ideálne, lebo myslím, že pred Vianocami je tam oveľa viac ľudí a ako sa hovorí všetkého veľa škodí. Takto tam ostala nádherná atmosféra s primeranou hustotou turistov.
Cestovanie je návykové, stále je čo poznávať a ja sa už teším na ďalšie dobrodružstvá. Zatiaľ dovidenia
