Historicky bolo Japonsko odjakživa tzv. „Sám vojak v poli“ čiže pomerne oddelené od ostatného sveta. Jednak to bolo geografickou polohou, keďže sa rozprestiera na ostrovoch, ale aj dlhotrvajúcou politikou izolácie.
Japonci si vždy vystačili sami a nepotrebovali, aby im do ich životov niekto čokoľvek hovoril.
Hoci v určitých obdobiach cisárskeho vládnutia sa otvorili brány aj do okolitého sveta a tak je tomu aj dnes, Japonci sú pomerne uzavretí pred každým cudzincom.
Aj keď sú extrémne zdvorilí a úslužní, vo vnútri veľmi ťažko prijmú medzi seba príslušníkov iného národa.
Sú od detstva vychovávaní k silnému vzťahu k spoločnosti, k poriadku, disciplíne, dodržiavaniu pravidiel. Ak sa v Japonsku povie A znamená to A bez akýchkoľvek obchádzok či uhnutí.
Niekedy je to pre nás až nepochopiteľné, hlavne keď my, vynaliezaví Slováci, vidíme tisíc oveľa jednoduchších riešení.
Jeden príklad, aby to bolo hmatateľnejšie. Vstupovali sme do záhrad a obe vstupenky držal v ruke manžel. Keď sme prišli k tete, čo vstupenky kontrolovala ( bola to staršia pani ) s výrazom silného podráždenia mu vytrhla jednu zo vstupeniek a dala ju do ruky mne, tak, aby sme každý mal len jednu. Otázka prečo, by bola v Japonsku zbytočná. Proste, lebo tak to je správne 😊
A teraz opäť trochu poznávania.
Začíname v Tokiu – obrovskej metropole, kde sa na cca 2000 km2 hrčí okolo 15 miliónov obyvateľov. Centrum je zmesou betónu skla a všade prítomných neónových reklám, či pútačov. Bývali sme v štvrti Minato– teda v srdci moderného Tokia. Ulice sú rovnobežné, plné ľudí, barov, reštaurácií a obchodov.
Všade sa ponáhľajú muži v čiernych alebo sivých oblekoch, alebo ženy v nezáživných kostýmoch rovnakých farieb. Počas obeda relaxujú na schodoch a „debatujú“ so svojím najväčším kamarátom – mobilom.
Deti v školských uniformách veselo postávajú v hlúčikoch a žijú si vo svojom svete.
Ak sa pohybujeme mimo mrakodrapového centra, tak vidíme vysoké, úzke bytovky, čo jasne poukazuje na „veľkosť“ bytových priestorov. Priestor je v Tokiu proste úzkoprofilový tovar.
Na balkónoch nevidím žiadne kvety, zato na uliciach sú pekné živé ploty z kvitnúcich azáliek a početné kanály sú lemované povestnými sakurami
Z vyhliadky budovy Metropolitan Government Building sa pozeráme na malý svet pod nami.
V priestoroch medzi obrými hladkými stenami sú miesta na relax, tak nás Vláďa pozýva na ochutnávku japonského piva. Aj tu sme sa stretli so zaujímavou situáciou. Pri veľkom stole sedela mladá dvojica. Nás bolo 14, tak sme obsadili zvyšok stola.
Možno by ste očakávali, že tí 2 sa zdvihnú a pôjdu preč, ale práve naopak, pozorovali nás a snažili sa rozpoznať jazyk. Keďže zistili, že sme Čecho- Slováci, tak si pripravili český pozdrav a pri odchode nás lámanou češtinou pozdravili. Bolo to veľmi milé.
Náš sprievodca Vláďa nás rozhodne nerozmaznával a všetky presuny sme realizovali tradičnou hromadnou dopravou a pešo, takže každý deň sme nachodili cez 20000 krokov.
Vláďa žije v Japonsku už viac ako 5 rokov a aj vďaka nemu sa nám podarilo načrieť hlbšie do japonskej duše, ale zároveň využiť čas na poznanie krajiny na viac ako 100%. Napriek únave, ktorú sme každý deň pociťovali, si s odstupom času uvedomujem, aký to bol benefit, že sme ho mali.
Začíname v Asakuse starej pôvodnej rybárskej štvrti. Okrem obchodíkov s rôznymi suvenírmi, tu stojí chrám bohyne Kanon. V mojom prvom článku o Japonsku som spomínala večernú návštevu, ktorá bola veľmi pokojná bez davov. Tam spomínam aj trochu histórie, takže dnes pridávam zopár fotiek z tohto miesta
Cez deň to už bolo o niečom inom – hlava na hlave
Je to šintoistický chrám – na prvú ho charakterizujú živé farby a božstvá pochádzajúce z prírody, očistné rituály a oslava života – tu a teraz.
Sem prichádzajú veriaci s rôznymi želaniami, ak hodia mincu do takých pultov pred vstupom do samotnej svätyne, tak sa im vraj splnia.
Alebo si nejaké želanie za mincu vytiahnu zo šuplíčka a ak sa im nepáči, tak ho jednoducho uviažu na šnúrku a nechajú tam.
Zaujímavým zvykom je aj fotenie sa v tradičnom oblečení práve pri týchto pamiatkach. Je to veľmi fotogenické, takže si takto krásne tradične oblečené dievčatá, či páry fotíme aj my.
Potom sa presúvame na miesto, kde od dávna stojí najväčšie trhovisko s rybami a inými morskými živočíchmi – trh Cukidži O tom, čo všetko sa tu dá ochutnať som písala v 2. článku o Japonsku
Po skvelej degustácii nasleduje relax v úžasných záhradách Hama Rikyu. V samotnom centre mesta obkolesenom mrakodrapmi sa rozprestiera oáza pokoja, prekrásna záhrada s jazierkom, upravenými chodníkmi, lavičkami a plochami s tvarovanými borovicami, či inými nádhernými kvitnúcimi kríkmi zoskupenými do úžasných zákutí. A to je ten kontrast – nekonečný ruch pulzujúcej metropoly sa po prejdení brány mení na pokojnú harmonickú a zmysly upokojujúcu plochu na relax, či rozjímanie.
Deň sme zakončili v bláznivej štvrti Kabukiču – ale o tej som vám už porozprávala v predchádzajúcom článku. Tak len ukážka ako sa obliekajú japonské dievčatá na večerné párty, alebo keď sa jednoducho chcú páčiť. Hrubé opätky, čipkované nadkolienky, mini suknička a samozrejme plyšáčik.
Nasledujúci deň sme sa podvečer presunuli do prístavu Minato Miraj v Jokohame – tiež miesto relaxu, ale už v modernom duchu. Dnes už bývalé lodné doky a sklady slúžia ako miesto stretávok, posedenia a zábavy.
Aj tu je naaranžovaná taká mini botanická záhrada a všetci fotia o dušu.
Inak sme tu stretli aj psíkov v kočiariku. Potom neskôr som si uvedomila, že domácich miláčikov na vodítkach tu veľmi nevidno a ak sme už nejakých stretli tak sa vozili 😊
Počas pobytu sme okrem Tokia navštívili aj ďalšie veľké mestá – Hirošimu, Kanazawu, Kyoto, Himedži a Osaku – každé je niečím špecifické, ale čo sa týka moderných štvrtí je to veľmi podobné. Kým Hiroschima je neslávne známou obeťou amerického experimentu s atómovou bombou, Kanazawa a Kyoto zostali nepoškodené bombardovaním počas 2. svetovej vojny, takže sa tam zachovali v úžasnej pôvodnej podobe celé nádherné štvrte, tak ako zakonzervované v čase.
Osaka je niečo podobné ako Tokio – obrovská moderná metropola s množstvom mrakodrapov a rušných ulíc. Keďže tu sme už našu cestu po Japonsku končili, sme ju už veľmi nepreskúmali. Okrem gastro ulice Dotombori, o ktorej som už písala v predchádzajúcom článku. Vláďa nám hovoril, že práve tu sa zvyknú kupovať legendárne Japonské nože, ktoré sú špičkou vo svojom obore.
Tieto nože sa vyznačujú extrémnou ostrosťou, tradičným ručným kovaním a často jednostranným výbrusom (single-bevel). Keďže môj brat bol na týchto miestach pár mesiacov pred nami a bol v dielni, kde sa tieto nože vyrábajú, požičala som si s jeho dovolením pár záberov. Je to veľmi obľúbený suvenír z ceste po Japonsku.
Poďme teda spoznávať to naj, čo sme stihli na našom putovaní Japonskom v týchto mestách vidieť..
Hirošima – smutnou pripomienkou hrozných udalostí je Atómový dóm od českého architekta Jana Letzela. Pôvodná stavba mala slúžiť ako výstavisko a bola postavená v roku 1915 s použitím na vtedajšiu dobu pokrokovej techniky - železobetónového skeletu. Epicentum výbuchu tzv Litlle Boy – jednej z atómových bômb zhodených na japonské mestá, bolo nad touto budovou a tá „prežila“ v podobe ako ju vidíme dnes. Všetko ostatné bolo preč, vrátane všetkého živého. Ten príbeh je desivý a mali by sme sa z neho poučiť. Je hrozné, že sa na to stále zabúda.
V Hirošime je za týmto živým dôkazom strašných udalostí aj Park mieru a múzeum, kde sú zachytené niektoré momenty skazy, čo sa tu udiala.
Smutné, ale bohužiaľ pravdivé a aj to je súčasťou Japonska
Poďme opäť k niečomu peknému - záhrady Šukkeien v Hirošime nás vrátili z temnej histórie späť do omnoho krajšej súčasnosti
Kanazawa – od nádhernej stanice, kde je zachovaná aj pôvodná brána do mesta, okrem iného aj s veľmi zaujímavými vodnými hodinami sa presúvame popri hradbách, kde sa ukrýva cisársky palác, do jednej z TOP 3 záhrad v Japonsku – Kenroku-en.
Prechádzame nádherným parkom, kde sa striedajú rôzne oddychové zóny, krásne tvarované prastaré stromy, bambusové háje, potôčiky, čajovne. Je to nádherné a ak chcete relaxovať, tak toto sú naozaj tie správne miesta. Bonsai v našom ponímaní je zmenšenina nejakého stromu, ale v skutočnosti je to ručne tvarovaný strom bez ohľadu na jeho vek aj veľkosť. V Japonsku ide aj o 300-ročné bonsaje.
V Kanazawe sa viete preniesť v čase – je tu štvrť starých drevených ulíc, kde sa niekedy prechádzali gejše a zabávali svojich klientov v miestnych čajovniach. Aj keď pršalo, tá atmosféra bola ako z filmu, červené lampy, drevené lamelové steny, bývalé domy, kde vychovávali budúce spoločníčky – to všetko tu ožíva pred vašimi očami.
Nakukli sme aj do jedného z takýchto domov. Dnes sú tu už bary a reštaurácie v tradičnom štýle, tak môžete ochutnať saké, alebo si niečo zajesť.
V Kanazawe je vo veľmi zachovalom stave aj tzv. Samurajská štvrť – Nagamachi - hlinené steny, za ktorými sa skrývajú bývalé domy miestnych Samurajov – teda miestnej šľachty z odbobia dynastie EDO (1603 - 1865 )
Kyóto – to bolo pre mňa stelesnením starého Japonska. V Kyóte je 17 pamiatok UNESCO. Na prvý pohľad je to mesto ako aj iné v Japonsku. S počtom obyvateľov 1,4 mil. ide o veľmi veľké mesto, ale história je tu na každom kroku. Okrem úžasných chrámov a bývalého cisárskeho paláca ( o tom nabudúce), je tu štvrť Gion, kde sa odohrával aj skutočný príbeh Gejše Mineko Iwasaki, najslávnejšej kyótskej gejše 20. storočia, ktorá bola pre mňa jedným z motívov pre návštevu krajiny vychádzajúceho slnka. Ulice lemované červenými lampášmi, limuzíny, v ktorých sa presúvajú pravé gejše a tradičné čajovne, kde kedysi zabávali unavených mužov spoločníčky svojím umením a dôvtipom. Je zaujímavé, že toto remeslo je aktívne ešte aj dnes. Aj keď pravých gejší je už málo, stále tu sú a tu v Gione sme ich naozaj videli.
Je tu aj tradičné divadlo, kde vystupujú, lístok si však treba rezervovať aj 3 mesiace vopred.
Divadlo sme síce nevideli, ale návšteva Gionu, kde sa odohrával dej mojej obľúbenej knihy a filmu, bol pre mňa naozaj zážitok, kde sa zhmotnila moja predstava so skutočnosťou. A to je dar, ktorý ti prinesie cesta – sen sa mení na skutočnosť a ten pocit je na nezaplatenie.
V Kyóte spomeniem ešte jednu zaujímavosť. Hlavná stanica, ktorá na prvý pohľad nijako nezaujme sa v útrobách mení na jedno obrovské multikultúrne centrum, kde môžete tráviť voľný čas. Obrovské 15 poschodové schodisko, kde prebieha neustála audiovizuálna produkcia, úžasné prepojené nákupné priestory s oddychovými zónami. Proste prekvapenie aké naozaj nečakáte.
Predposledný deň sme strávili v Himedži, kde stojí jedna z najúžasnejších stavieb – hrad Himedži. Toto sme absolvovali už opäť individuálne. Cestou z Kyóta do Osaky.
Od stanice v Himedži vedie dlhý bulvár na konci ktorého sa týči veľkolepá biela stavba so škridľovými strechami, obkolesená vodnou priekopou.
Ide o výnimočný klenot, ktorý prežil zemetrasenia aj bombardovanie počas 2. svetovej vojny. Hlavná veža tu stojí od roku 1609. Do UNESCO bol zapísaný ako prvá pamiatka v celom Japonsku.
Do veže sa dá vystúpať, samozrejme, ako všade, naboso. Môj muž to vzdal na 2. podlaží, ale ja som si to vyšľapala až do toho 6-teho. Musím však konštatovať, že všetky boli takmer navlas rovnaké a nejaká otvorená vyhliadka tam nebola. Napriek tomu som rada, že sme to absolvovali.
Bezprostredne pri hrade sú krásne záhrady Koko – en a možnosť vstúpiť do hradieb, kde bol priblížený život jeho obyvateľov. Hrad daroval svojmu zaťovi Ikedovi Terumasovi prvý šógun Tokugawa, ktorý stojí za zjednotením krajiny zmietanej občianskými vojnami. Aj keď na čele krajiny vždy formálne stál cisár, reálne krajinu riadil šógun.
Ikeda Terumasa v rokoch 1601 až 1609 hrad kompletne prestaval, rozšíril a dal mu presne tú ikonickú, žiarivo bielu podobu, akú môžeme obdivovať dnes.
Veľmi zaujímavo bol zobrazený aj život najznámejšej obyvateľky hradu - vnučky Šoguna Tokugawa Ieyasuho, princeznej Sen.
V historických mestách som si všimla poklopy kanálov, ktoré symbolizovali miesto, kde sa práve nachádzate
Ešte nám ostáva spoznať niektoré úžasné japonské chrámy a či svätyne a samozrejme nezabúdam ani na záhrady a prírodné scenérie, ktoré vidíte len tu, ale to sa už do tohto článku nezmestí.
Teraz sa ešte vrátim k japonskej duši a niektorým perličkám, ktoré našinca asi prekvapia
Pravidlá – je niečo ako písmo sväté. Proste platia a všetci sa nimi riadia.
To, že sú držaní v prísnych pravidlách sa zrejme podpisuje aj na nemilej štatistike, že ročne tu až 30000 ľudí spácha samovraždu. Proste to z nejakého dôvodu nezvládnu.
Menej drastický dôsledok permanentnej disciplíny je uvoľnenie sa po náročnej práci v rôznych baroch, či herniach. Tam sa potom spustia pod obraz boží, lebo tá nahromadená energia musí ísť niekde von
Tiež to tak bolo odjakživa, aj preto tu bola kultúra tzv. spoločníčok – Gejší, ktorých úlohou bolo kompenzovať stres.
V Japoncoch drieme aj určitý gén nadradenosti, čo tiež asi pramení z histórie. Japonsko totiž nikdy nebolo podmanené a to ani silou, ani rôznymi epidémiami.
V histórii sa stalo len raz, keď Japonský cisár musel priznať porážku a to bolo po páde atómových bômb na Nagasaki a Hirošimu. Aj to porážku vraj priznal slovami, že „Vojna sa nevyvinula podľa našich predstáv „ nie, „ že sme boli nútení kapitulovať „
Úcta k rodine, k starším príbuzným je jednou z vlastností ktorá im je vlastná a prirodzená. Rovnako spoločnosť je k starším ľuďom vysoko pozorná a nachádza im uplatnenie na zmiernenie osamelosti. Videli sme ich v rôznych zdanlivo nepotrebných situáciách, napr. ako usmerňovači na chodníkoch, strážcovia dopravy na prudkých zákrutách, či strážcovia parkoviska, kde neparkovalo žiadne auto. Ale spoločnosť im dala pocit, že sú potrební a to je možno niekedy viac ako príspevok k dôchodku
Ďalším faktom je, že sú voči sebe veľmi tolerantní, nikto sa nikomu neposmieva, neohovára ani neukazuje prstom.
Ale platí určité kastovanie. Príslušnosť k spoločenskej triede sa prejavuje aj v komunikácií, aj v správaní sa. O jednej a tej istej veci sa inak rozprávajú v rodine, s priateľom, alebo s nadriadeným.
Aj tu mám jednu situáciu. Na stanicu metra prišli 2 muži. Na pozdrav sa poklonili, jeden niekoľko krát a oveľa horlivejšie, druhý nastúpil do vlaku. Vlak ešte hodnú chvíľu stál na stanici a ten odprevádzajúci ( zjavne podriadený ) stál a nespustil zrak z nadriadeného. Kým manažér ( ako sme si ho nazvali ) sadol do vlaku, otvoril mobil a prehliadal si správy, ten vonku čakal, kým sa vlak pohne. Potom chvíľu šiel popri vlaku so zrakom upretým na ( asi) šéfa, až dovtedy, kým vlak celkom nezmizol zo stanice. Šéf mu však nevenoval ani letmý pohľad, bol mu úplne ukradnutý. Ak by tam už nestál, ani by si to nevšimol, ale to je práve tá japonská duša – ON TAM JEDNODUCHO BOL.
To je už na dnes všetko. Verím, že pre vás, ktorí ste tam boli, sú tieto riadky príjemnou spomienkou. Tí, ktorí sa tam chystáte, alebo len jednoducho radi spoznávate iný svet, ste o niečo bližšie k poznaniu tejto mimoriadne zaujímavej krajiny.
Poznávanie Japonska ešte nekončí, ale na ďalšiu z jeho tvári sa pozrieme nabudúce. Zatiaľ dovidenia
