Niežeby sme chceli ľahkovážne podceniť jazykovú prípravu, ale podľa dostupných informácii na internete a v knižných sprievodcoch by nám vo väčšine prípadov ovládanie španielčiny aj tak nepomohlo.
Dôvodom je to, že chilská španielčina sa dosť odlišuje od španielčiny naučenej v európskych školách či kurzoch. Rozdiel je najmä v rýchlosti hovoreného slova, vo výslovnosti (niektoré spoluhlásky zostávajú pri reči zamlčané), ako aj vo veľkej obľube používania lokálneho slangu.
Čo sa týka Peru, hoci je španielčina úradným jazykom, jedná sa pre väčšinu obyvateľstva až o druhý jazyk. Dôvodom je to, že pred príchodom španielskych dobyvateľov bola v celej ríši Inkov úradným jazykom, s výnimkou pralesných oblastí, kečuánština, čo znamená v preklade „vysoké andské údolie". Popri kečuánštine existovalo približne 30 rôznych indiánskych dialektov, ktoré sú stále živé a používané dodnes.
Tak sme sa vybavili malým slovensko-španielskym slovníkom, zošitom a perom ( na dorozumievanie kresbou) a viac sme nepotrebovali - ruky, nohy, úsmev a snahu dorozumieť sa máme vždy so sebou.
Domorodci všade na svete z mojich skúseností veľmi oceňujú akúkoľvek snahu hovoriť lokálnym jazykom. Aj v tomto prípade ich zjavne veľmi bavili naše, veľakrát určite ťažko zrozumiteľné, pokusy a chválili nás, i keď podľa ich reakcií našej žvatlanine často veľmi nerozumeli.
Čo sa týka angličtiny, obe rozprávame slušne, ale paradoxne v týchto krajinách je dobrá úroveň angličtiny nanič. Keď som sa prácne pokúsila zmeniť svoju už plynulú angličtinu do čo najjednoduchších viet, väčšinou mi to bolo aj tak akurát na 2 veci. Určite nemusím vysvetľovať, na aké:) Ak totiž niekto z lokálnych vôbec rozprával po anglicky, tak väčšinou len vo väčších mestách a používal pritom iba základné frázy vyslovované s tak silným prízvukom, že sme nakoniec skončili pri osvedčenom papieri, pere a posunkoch.
Hneď po prílete do Santiago de Chile sme si vyskúšali, ako asi bude naša komunikácia vyzerať počas mesačnej cesty v praxi a to pri prvej jazde metrom.
Keď nás zbadali carabineros, ako sa nazývajú príslušníci chilskej polície, rovno si to ku nám namierili. Treba povedať, že to ani nebol veľký problém nás zaregistrovať, nakoľko 2 svetlooké a svetlovlasé belošky s výškou 175 cm a viac prevyšujú v týchto krajinách svoje okolie väčšinou o hlavu a viac, tak sme si pomaly začali zvykať na to, že tu sa len tak ľahko nezaradíme do davu.
Ale naspäť ku carabineros. Skôr, než sme stihli znervóznieť, že čo asi od nás chcú, vyčarili obrovský úsmev a opýtali sa, kam chceme ísť. Takto to znie jednoducho, ale kým sme vôbec pochopili, čo sa pýtajú, chvíľku to trvalo. Keď sme im ukázali adresu hostela, rovno nás odeskortovali k správnemu nástupišťu a na prstoch vysvetlili, na koľkej zastávke máme vystúpiť. Dokonca keď videli tie naše 20 kilové batohy, nemuseli sme ani ísť cez turnikety, ale pustili nás bočnou bránou určenou pre kočíky. Určite by sme to celé zvládli aj samé, ale bolo veľmi milé, že sme sa vďaka ich pomoci dostali o pár minút skôr k vytúženej sprche a posteli.
Raz sa nám stalo, že sa nám nepodarilo v Santiagu de Chile si zaistiť cez internet ubytovanie na ten istý večer, a to konkrétne v San Pedro de Atacama. Bolo mi to trochu nepríjemné, lebo sme mali pred sebou celodenný náročný presun lietadlom a autobusom s tým, že sme vedeli, že dorazíme do tejto čarovnej dedinky až po zotmení.
Je pravda, že si bežne rezervujeme ubytovanie v priebehu dňa na ten istý večer, ale už v novej destinácii. Je však rozdiel hľadať ubytovanie od domu k domu v meste a je niečo úplne iné si takto hľadať ubytovanie v dedinke, ktorá leží na náhornej plošine vo výške nášho Gerlachovského štítu, a ktorá je jedinou možnosťou ubytovania zo strechou nad hlavou uprostred nehostinnej púšte Atacama, kde aj v lete teploty v noci bežne klesajú pod bod mrazu. Takže mi nebolo všetko jedno pri predstave, že možno budeme musieť stráviť noc v spacáku v nejakej pieskovej dune drkotajúc zubami a dúfať, že po nás nebudú liezť nejaké miestne hadie alebo pavúčie potvory.
Keď sme čakali na autobusový prípoj z Calamy do San Pedro de Atacama, už na stanici si nás vyhliadol a sprevádzal naše kroky úsmevom sympatický mladík s dlhým hrubým copom a exotickým vzhľadom. Keď prišiel náš autobus, zistili sme, že máme spoločnú cestu do San Pedra. Kedže sme sa už klasicky nevedeli dorozumieť, tak sme sa aspoň predstavili menami (volal sa Robin) a povedali sme mu, odkiaľ sme. Pri tom naša konverzácia samozrejme skončila, tak sme sa vrátili k úsmevom a nalodili sa do autobusu.
Podľa predpokladu sme dorazili do miesta určenia po tme. Keď sme vystúpili a hodili si batohy na chrbát, bezradne sme zostali stáť a rozmýšľali, ktorým smerom sa máme vybrať a kde asi máme začať hľadať nocľah.
Našťastie Robin vystúpil tiež a vysvitlo, že on zo San Pedra pochádza. Posunkami sa spýtal, že kam potrebujeme ísť a keď sme mu vysvetlili, že nemáme kde spať, ukázal nám, nech ideme za ním. Pozreli sme s Lenkou na seba a povedali sme si, že aj tak nevieme, kde začať a keďže sme dve na jedného, zhodli sme sa, že sa nemáme čoho báť.
Bol to ale zvláštny pocit ísť po tých slabo osvetlených prašných uliciach bez slova za naším tichým sprievodcom. Jemná nervozita z nás opadla, keď sme pochopili jeho zámer pri prvej bráne, na ktorú zaklopal. Jednalo sa o hostel a zjavne sa navzájom poznali s „recepčným". Keďže nemali voľnú izbu, viedol nás ďalej.
Po niekoľkých pokusoch konečne uspel, keď zabúchal na bránu hostela Sonchek, ktorý v našej knihe bol uvedený iba ako kavarieň, ale medzičasom sa z nej stal aj príjemný hostel. Aké bolo naše prekvapenie, že okrem voľnej izby nás pani pri bráne vítala plynulou angličtinou... Poďakovali sme Robinovi, rozlúčili sa s ním a vošli do hostelu. Tešili sme sa, že sme mali takéto šťastie.
Čakalo nás ešte jedno milé prekvapenie. Keď nás pani, z ktorej sa vykľula majiteľka, počula medzi sebou rozprávať, spýtala sa, že nie odkiaľ sme, ale akým jazykom rozprávame. To bolo netypická otázka, ale povedali sme teda pravdivo, že po slovensky. Na to sa ona zasmiala a povedala: „Dobrjý vječer"... Skoro sme padli z nôh. Pani je Slovinka, ktorá sa vydala do Chile a keď nás počula hovoriť, hneď rozoznala slovanský jazyk, len nevedela, o ktorý sa jedná. Strávili sme s ňou veľmi príjemný večer a radi zodpovedali jej všakovaké otázky o našej krajine a strednej Európe.
V takomto duchu pokračovalo naše dorozumievanie sa na našej ceste smerom na sever v Chile aj v Peru.
Podľa mojich skúseností je úplne jedno, akým jazykom alebo prostriedkom sa človek snaží dorozumieť s inou ľudskou bytosťou, či už je to v rodnej reči alebo v inej.
Dôležité je iba to, či sa účastníci komunikácie chcú porozumieť alebo nechcú. Ak chcú nájsť vzájomné porozumenie, skôr či neskôr k nemu aj dospejú. Pokiaľ to ale minimálne jeden z nich nechce, v takom prípade nepomôže ani ovládanie všetkých rečí sveta.
