Stalo sa to pred asi siedmimi rokmi. Bola som v Bratislave na zasadnutí Ústrednej rady. Ostatní už všetci odišli na hotel, len ja som sa akosi zabudla v rozhovore s kamarátkou, ktorá býva kúsok od Centrumu. "Do kelu, pol deviatej, poďme my domov, lebo ráno o ôsmej začíname." spamätali sme sa. Uistila sa, že cestu do Družby zvládam, veď je to len pár zastávok električky, prejdem cez cestu, pár schodov a som tam. K električke ma odprevadila a tam sa naše cesty rozišli. V druhom vozni, do ktorého som nastúpila (chyba č. 1) som nepočula nikoho. Sadla som si teda najbližšie k dverám a povedala som si, že na tú chvíľu sa mi neoplatí skladať a potom zase rozkladať bielu palicu (chyba č. 2). Na najbližšej zastávke nastúpila partia mladíkov, ktorí sa medzi sebou rozprávali slovníkom v ktorom "riť" bolo najslušnejšie slovo. Hoci som ich počula, novystúpila som (chyba č. 3). Je fakt, že keď som počula, že nastúpili do "mojej" električky začala mi "blikať kontrolka", no dvere sa už zavreli a na prestup už bolo neskoro. Netrvalo dlho a "milí" chlapci si ma všimli. Netuším, či sa dohovárali gestami, viem však, že poznámky typu "mój foter tolko nezarobí kolko dostane krypel mesačnú žobračenku", ktoré začali trúsiť mi vôbec neboli príjemné. Hovorím si - odignorujem ich, hádam ich to prestane baviť, ku Družbe to hádam vydržím. Hanba-nehanba, nevydržala som. Pri bývalej Poliklinike v Karlovke som vystúpila, lebo agresívne poznámky sa stupňovali a keď padla poznámka "buď vystúpi teraz, alebo vyletí, a za ňou krypeltyčka" (biela palica, inak celkom zaujímavý názov pre túto kompenzačnú pomôcku) viac mi nebolo treba, vystúpila som radšej sama. Roztrasená ako ratlík som to popri trati došliapala až na Družbu. Nie je to ďaleko, no priznám sa, jedna z najdlhších ciest v mojom živote.
A to som zažila "len" slovný útok. Ako by som sa cítila, keby sa ma niektorý dotkol si neviem predstaviť, no priznám sa, že odvtedy cestovanie hromadnými prostriedkami po Bratislave po zotmení nemám rada.
Predstavte si, že sa niečo podobné prihodí vášmu blízkemu.
Predstavte si, že sa niečo podobné príhodí vám.
Predstavte si, že terčom útokov podobných vymletých gebúľ sú aj Rómovia, černosi, Židia.
Že som ustúpila a zdrhla ja, sa myslím, dá pochopiť. Ale prečo pred tým zatvára oči spoločnosť? V tej električke sa viezlo pár ľudí - počula som že dvaja-traja nastúpili aj dverami, pri ktorých som sedela. Keď sa nezastali mňa, určite sa nezastanú ani nikoho iného ...
Veď prečo aj?
Ich sa to netýka.
Dokedy?