A keď zrazu v tejto situácii sme, je mnohokrát nesmierne ťažké priznať si sám pred sebou niečo, ako staroba/choroba ma robí neschopným.
Prečo máme tento problém
Veľmi v skratke - bojíme sa toho, že nás budú ľudia vnímať ako neschopných, nemožných. Ak sa bavíme o ľuďoch so zdravotným postihnutím, tak mi možno odpovedia, že nechcú otravovať, veď sú si vedomí toho, že tú pomoc potrebujú ďaleko častejšie, ako človek bez postihnutia.
Sociálne siete robia "medvediu službu"
Ktorúkoľvek si otvoríte, vidíte "bezproblémových" ľudí. Virtuálna realita z nás robí mladých, šťastných, krásnych, usmiatych, spokojných, bezproblémových. A je to samozrejmé, ani ja nedám fotku v zmysle "takto vyzerám počas veľkej zmeny počasia", lebo ma bolí celý človek, mám pod očami čierne pneumatiky a cítim sa "zdechnutá". Lenže spoľahnite sa na to, že keď dám fotku z nejakej vydarenej akcie, ktorú som (spolu)organizovala, mohlo sa tak stať len vďaka pomoci "bataliónu" vidiacich a mobilných ľudí.
Prečo ľudia nepomôžu
Situácia - vlakové nástupište, bielovlasá dáma s kufrom ide na mesiac do kúpeľov. Mocuje sa s ním sama. Vy sedíte na lavičke za jej chrbtom.
Ak sa dáma "príliš" obzerá, evidentne vidíte, že potrebujete pomoc. Vtedy buď zareagujete a ponúknete jej ju; alebo to nie je vaša vec.
Ak sa dáma však s vervou pustí do "nakládky", vidíte dámu v rokoch, ktorá si vykladá kufor na vlak.
Ak vás však osloví, požiada vás, či jej ho môžete naložiť, určite tú pomoc neodmietnete.
Takže - nemému decku ani vlastná mať nerozumie
A z takých nedorozumení môžu vyjsť aj nepríjemné situácie. Preto sa nehanbime požiadať o pomoc, ale "koruna nám z hlavy nespadne", ani keď sa opýtame, či človek tú pomoc nepotrebuje. Možno sa len poďakuje a možno vám frustrovaný "odfrfoce" niečo v zmysle "Veď vidíte, že sa tu s tým naťahujem!" V duchu však možno bude vďačný.
Lebo požiadať o pomoc možno "nemá odvahu". Doteraz predsa veci zvládal ...