Preto mám rád nočné prechádzky. Pomáhajú mi vyčistiť si myseľ. Zabudnúť. Odrazu ucítim zvláštne mrazenie na celom svojom tele. Spustil sa dážď. Veľké studené kvapky po mne pomaly kĺzali a ja som cítil, ako sa moja myseľ vyprázdňuje, ako to všetko odteká preč. Znova a snáď naposledy som to celé videl.
Ráno ako každé iné, no predsa niečím zvláštne. Dnes niekto umrie. Je totiž nedeľa, čas vynesenia ortieľu. V časoch neúprosnej vojny s kráľovstvom Luskan je však od inkvizítora počuť iba jedine slovo. Slovo ktoré mi prináša chlieb.
Obzerám si kamenný oltár, miesto popravy. Stojí uprostred námestia, hneď vedľa majestátnej sochy kráľovnej Ameen. Je to nádherné dielo, hodné svojho majstra. Zručná kamenárska a tesárska práca dala z kusu kameňa vzniknúť tomuto miestu. Mnohým sa pri pohľade na toto dielo tisnú do očí slzy triumfu, šťastia, iní smútia. Aj socha Kráľovnej je samozrejme zručne zhotovená, no nikdy nevzniklo nič dômyselnejšie, krajšie ani krutejšie ako tento oltár. Vyzerá ako schodisko s plošinou na jeho vrchu. V strede sa vyníma samotný oltár, v vygravírovanými insígniami spravodlivosti a Neverwinterského kráľovstva. Sekera na štíte, pretínajúca ružu. Na krajoch je oltár mierne skosený a obsahuje drážky na lepšie stekanie krvi. Na bokoch sú výčnelky s pevne narazenými kovovými očkami o ktoré sa odsúdenému upevňujú ruky. Okolo neho sa zo zeme vynára skulptúra kryštalického tvaru, vytvárajúca prstenec. Monumentálnosť dielu dodávajú dva do výšky čnejúce obelisky s večne tlejúcim ohňom na vrchu.
Ešte je skoro no už tu možno zazrieť zopár ľudí. Prichádzajú aby si obsadili miesta hneď vpredu, zrejme aby bolo ich šatstvo celé od krvi. Blázni. Pri poprave bude námestie úplne plné. Ten, čo by vyberal vstupné, by zarobil majetok.
Do začiatku chýba ešte zopár hodín. Dosť času na prípravu nástroja. Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by som sekeru poriadne nenabrúsil. Nakoniec je to moja povinnosť. Mám zodpovednosť za to, aby umierali bez zbytočnej bolesti.
Keď sa druhýkrát blížim k námestiu, čas popravy sa neúprosne blíži. Ľudia v rozvášnenom dave ma spoznávajú a mlčky ustupujú, aby mi vytvorili uličku. Kráčam pomaly, rozhodne. Krok po kroku, schod po schode. Vinník je už bezmocne spútaný hlavou k oltáru. Ešte pár posledných slov od Inkvizítora, posla kráľovninej vôle a posledné pomazanie od kňaza a je rad na mne. Pevne stískam porisko mojej sekery a pri pohľade na oceľové ostrie mi napadne verš:
Tmavá, chladná,
So smrťou sa mazná,
Ruka v ruke s predurčením,
Na druhy svet láka.
Mám rád poéziu, bohužiaľ väčšina autorov, ktorí písali to, čo sa mi páči, už nežije. Boli obesení na príkaz Kráľovnej, pre kazenie morálky vo vojnovom stave.
Kňaz skončil svoju prácu a tak nastupujem ja. „Máš nejaké posledné želanie?“ spýtal som sa ho. „Trochu bolesti ešte nikoho nezabilo. Buď rozhodný, alebo nerozhodný, hlavne nie odrazu!“ odvetil mi. Chvíľu som zaváhal, lebo zmysel týchto viet mi nebol jasný, no potom som začal. Dvíham sekeru nad svoju hlavu. Zacielim na krk, sústredím sa a poriadne švihnem. Vidím jeho hlavu kotúľať sa na kamennej dlážke. Pri tom pohľade ma mrazí. Veď ja ho poznám.
Poznal som. Pozerajúc na tvár môjho priateľa som si uvedomil, že na tento okamih nikdy v živote nezabudnem. Čo som to spravil? Čo spravil on? Čím sa previnil? Mohol som mu pomôcť?
Premočený a zmrznutý dumám nad významom jeho slov a strácam sa v nočnej tme.
