Mal vôbec niekto z nás s týmto prechodom problém? Pre mňa to problém nebol.
„Nemám ani na polievku“, zhováram sa s bezdomovcom. Nezriem do jeho krabičky, letmo spočítam mince v nej. „Veď máte vyše 15 euro“ odpovedám. „Noo – to je málo“, znela odpoveď. „Máte na viac ujo“ Pochopil ma dobre?
No postretli ma i slzy ... v súvislosti s eurom. Tie slzy neboli moje. Patrili istej starenke. Chcela si čosi objednať. V korunách to stálo rovných sto. „A koľko to stojí“, tichúčko sa ma pýta. „ tri tridsaťdva euro.“ „A to je koľko?“ „Sto korún teta.“ V tom siaha po peňaženke a v nej hľadá. „Skúste medzi mincami, pani.“ Vyberá tri „jednoeurovky.“ Už má slzy na krajíčku. „Ja neviem koľko to je, tu máte.“ Hneď na to mi na stôl hádže ešte jednu jednoeurovú mincu zo slzami už aj na líčku a slovami na perách : „a na nás nemysleli?“
Všetky úspory sme si zamenili na eurá. Pre nás mladších bol prechod banálne matematickou, modernou a finančnou záležitosťou, o nič sme neprišli (finančne). Ale, čo s tými, čo túto modernosť už dávno z krvi vytratili?
„Teta neplačte.“ To sa už rozprávam s inou pani. Plače, lebo jej údajne ukradli 6000 korún z dôchodku. Šla na poštu a tam jej dali len niečo vyše 300. „A kde je zbytok?“ Pýta sa. „To je všetko,“ znela odpoveď.
Možno sa nad tým pousmiať. Ale prečo tie slzy? Čo sa za nimi skrýva?
Viktor Baltes, študent, 25r.
