reklama

Dôchodcovia a my

Sú všade. Sú ako prízraky. Pohybujú sa tak pomaly až ťa prekvapí, ako dokážu byť  niekde tak rýchlo. Ako to robia. Prečo to robia. Hovoria dávno mŕtvym jazykom. Všetko videli a všade boli. My sme nič a oni sú všetko. Dôchodcovia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

čakáreň   Sedel som na intráku pred telkou, keď som ho uvidel. Celý dolámaný, veci potrhané, všade krv a chudák sa aj došťal. Takéhoto som ho ešte nevidel.-Čo sa stalo preboha. Kdo ťa tak doriadil. Hneď ma napadli skíni. Predsa len mal dlhšie vlasy a rad hrával na gitaru. Hold nevyhovuje ich módnej predstave. Potom ma napadlo, že to mohol byt voľajaký ko... v bare, ktorý mal strašné nerád konkurenciu. Takých je tu fakt dosť. Ale to čo povedal ma dorazilo. -Ja...Ja... Ani neviem odkiaľ prišli. Proste tam jednoducho boli. Neviem čo som im urobil, fakt neviem. Bol som dnes u lekárky s tým mojim ramenom. Asi to poznáš od vás, že si musíš potiahnuť číslo...-Jo. -Pomaly ti idem do tej čakárne a samozrejme, že tam už bolo fúra dôchodcov. Neviem ako to robia, ale aj keby zomierali, tak sa k tomu lekárovi dostanú skôr ako dôjde samotný lekár. Ako supy striehnu zo svojich domov, domovov dôchodcov, či už náhodou nejde iný z nich a nebodaj nebude v čakárni skôr ako oni. No ale späť ku mne. Vojdem. Som v pohode. Neukazujem strach. Sú to hyeny. Pre istotu mam tmavé brejle. Aby nevideli moje zreničky. Človeče ale potil som sa a potil. Počul som ako vetria, ako si dávajú signály. Pozrite kto ide. MLÁDEŽ. Bál som sa, tak som sa bál. Veď ich tam bolo aj šesť či sedem, sám neviem, radšej som sa pozeral do zeme. No nič no. Išiel som si po to číslo, keď bol jeden zrazu za mnou. „Čo mám robiť, čo mám robiť,“ hovoril som si. Išiel som ďalej. Už som sa naťahoval po to číslo, už som videl hodnotu, už som sa tešil.... v tom mi práskol tou bakuľkou po ruke ten maniak a spustil klasickú prednášku o tom, aká je ta dnešná mládež cela hrrrrr, ako sa predbieha a podobne jeby. Ja na to celý dosratý od strachu: „Ale, ale, ale....“A bolo po srande. Všetci naraz do mňa začali hustiť, mlátiť ma svojimi paličkami niektoré babky si aj kopli, niektorí aj pľuvli. To je všetko. -Ty vole. Môžeš byť rád, že žiješ. Už som o takých útokoch fosílií počul a poviem ti, zlomilo to nejedného. Kamarát, taký frajer, začal jednému odvrávať. Skončil voľade v blázinci. Odvtedy som o ňom nepočul. Keď som mu to dopovedal, išiel celý doráňaný do sprchy a plakal. Ešte aj teraz ho počujem ako zo sna kričí, „Nechcel som, nechcel som, nieeeeeeeee!“     Hromadná doprava  Sedím v električke a je mi dobre. Všetkým je dobre. Všetci sú mladí, plní snov a energie. Otvoria sa dvere a všetci zostarli, sny sú preč a všetci si želáme len jedno. Chcem žiť. Vošiel dôchodca. Taký starý, bradatý, životom skúšaný a zvláštne voňajúci dôchodca. V jeho očiach túžba po krvi, v našich strach. Koho si vyberie? Pozrel som sa okolo a videl som im na očiach, čo sa im ženie hlavou. -Nie ja. Nie ja. -Zober si jeho, je škaredý. -Som príliš mladý. -Aj keby som vstala, tak som si to u neho pokazila. -Nemá to cenu. -Chcem svoju mamu. Všetci mali pravdu. Každý z nich. Nech robíte, čo robíte, dôchodcom neulahodíte. Vstal prvý. Dôchodca na neho len škaredo pozrel a išiel ďalej. Chudákovi chlapcovi zbeleli vlasy a z úst vyšlo len slovíčko mama.Dôchodca cielene míňal miesto za miestom. Dôchodca vedel, kde chcel sedieť. Dôchodca nebude sedieť len tak hocikde. Dôchodca chce sedieť tam....kde sedím ja. Som mŕtvy. Už neuvidím mamu, frajerku, denné svetlo, správy. -Nech sa páči,- vravím mu. Skoro som sa mu aj poklonil. -Ach tá mládež,- povie on a paličkou mi priklincuje chodidlo ku podlahe. Ja už som vedel, čo ma čaká. Lekár. Kamarát kamaráta tam bol a skončil v blázinci. -Mami,- vzlykol som.     Nákupy   -Kúpime čo potrebujem a padáme odtiaľto. Do desiatich minút sme boli v rade. A tam sme stáli, stáli, stáli, nadávali, plakali, smiali sa, ale hlavne potichu, lebo pri kase stála dôchodkyňa. A ešte k tomu tá, ktorú sme už stretli pri mliečnych výrobkoch. Na našu obranu musím povedať toto: 1.mali sme vážny hlad 2.boli sme unavení z 10 hodinovej brigády na stavbe 3.oči sme mali plná prachu Na jej obranu môžem povedať len toľko: 1.je to dôchodca 2.dôchodcovia majú vždy pravduVýsledok za daných známych a jednej neznámej (náhodou, ale fakt náhodou som sa o ňu šuchol naším košíkom) je jasný. -Vy mladí. Stále sa len niekam ponáhľate, stále je to len hrrrrrr, (vypli sme zvuk. V tichosti som preklínal deň, keď sa narodil ten, čo vyrobil náš košík a myslel na krásne miesto, kde sú čokoládové potoky a žiadny dôchodcovia. To prvé mi pripadalo reálnejšie.), ste sebeckí, (my sebci, 40 rán bičom tomu, kto vyrobil ten prekliaty košík), vôbec si nevážite starších. V tom poslednom (prvom aj druhom), ale hlavne v tom poslednom sa mýlila. Ja si starších vážim. Ale len keď sa neponáhľam, nie som hladný, nechce sa mi spať, nemusím ísť k lekárovi a tak podobne. Inokedy ich mám rád. Inokedy. No nič no. Obaja sme vedeli, že dnes mlieko nebude. Ešte sme si kúpili pečivo a trielili ku pokladni.-ako, ako pre boha nás mohla prebehnúť. Veď je stará. Krehká a pomalá. -čo narobíš. Keby si stál pri zrode sveta, tiež by si vedel pár trikov, ako ľudí rýchlo vytočiť. -Ok.Ako môže hocikto s 5 položkami stráviť pri pokladni byť tak dlho. Pripadalo mi to ako večnosť. Kamarát zavolal frajerke, nech kúpi mlieko niekde inde, ako sme sa pokúšali mi a ja som si začal predstavovať smrť v rade v Tescu. Po chvíli mi bolo jasné, že takto zomrieť nechcem a začal som jesť. Prišiel ochrankár a vyviedol nás. -Slobodááááááááá,- zakričal som.

Lukáš Bandas

Lukáš Bandas

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Motto: nefajčim, ale snažím sa s tým prestať. Motto: život je pes. psov mam celkom rad. Zoznam autorových rubrík:  poviedkyked malo spim tak mi zvykne ..denníkSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu