...čo vravíš? ... ako? nepočujem ťa...
Ozvalo sa vo mne. Bol to hlas, ktorý mi nedal vydýchnuť. Bol stále silnejší a silnejší a ja som si pripadala stále, čím ďalej menšia a menšia, prázdna, bezmocná.Pýtam sa - prečo?? čo vo mne dokázalo vyvolať pocit tak zvláštny. Myslím že v tej chvíli mi nenapadla spomienka na minulosť, čo bolo, ako bolo a na veci ktoré sa stáli v nezmyselnej chvíli, na nezmyselnom mieste. A otázka "prečo?!" stále koluje mojou mysľou a stále sa smiem cítiť ešte menšia, prázdnejšia a úplne bez síl. Vravím si: mohlo to byť ináč, lepšie....no stalo sa! Viem, že vymazať nevymazateľné nie je v mojích silách...v naších silách,no teraz už poznám odpoveď! JE plná síl, plná optimizmu a má najväčší zmysel a silnú pointu...už nikdy nechcem počuť ten dunivý zvuk a v ňom teraz už malú otázku: prečo?...poznám len silnú odpoveď v príjemnom okamihu...
...nabudúce to sptavíme inak!
