V melej izbicipáchnucej chlórom
ležala schúlená
s hlavouzaborenou do vankúša
a snažila saskryť svoj plač.
Jemnú pokožku mala vyštípanú
od slaných sĺz,
ktoré nie a nieprestať tiecť.
Odchádzali z nejako pred chvíľkou
odišlo z nej jejdieťa.
Teraz ju to mrzelo,
že sa vzdala svojichtúžob,
že prišlao pocit,
keď ju dieťa chytí a
stane sa jehovšetkým...
Keď zavrela oči,
videla masu krvavýchdetí,
vnucoval sa jej tenobraz stále a stále,
aj keď to nikdynevidela.
Ruky si kŕčovitotlačila k hrudi
akoby ho chcelaobjatím chrániť,
no naozaj bránila len svoju zranenú dušu.