Bez nohavíc, s krvavými stehnami i nosom musel šliapať po ulici k mame

Ako spojil osud pamätníka Pavla Polka s Alexandrom Dubčekom.

Bez nohavíc, s krvavými stehnami i nosom musel šliapať po ulici k mame
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Dnes si pripomíname 101. výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Stal sa symbolom nádeje na zmenu v čase komunistického režimu, ktorá sa ale nikdy neuskutočnila. Počas svojho pôsobenia vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ stál na čele Pražskej jari, obdobia ktoré je typické snahou o reformu socialistického politického zriadenia.

Dubčekovu snahu o „socializmus s ľudskou tvárou“ zmaril príchod vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v roku 1968. Aj keď mnohí poukazujú na jeho málo aktívny odpor, nemôžeme mu uprieť zásluhy za vyzdvihnutie pozitív demokracie a dodržiavania ľudských práv. Dubčekovo reformné úsilie ocenil aj Európsky parlament, ktorý mu v decembri 1989 udelil Sacharovovou cenu za slobodu myslenia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedným z tých, pre ktorých bol Alexander Dubček symbolom slobody je aj Pavel Polka. Jeho príbeh prinášame z archívu Memory of Nations.

Obrázok blogu

„Vivat Dubček“ a „Husák hnusák“

V roku 1991 sa Pavel Polka (*1952) stretol s Alexandrom Dubčekom. Musel mu povedať, že mu zmenil život, a rozpovedal mu svoj príbeh. Politik mu sľúbil, že mu urýchlene vybaví rehabilitáciu. Odmietol.

„To nie je treba. Podstatné je, že tu spolu sedíme slobodne pri jednom stole.“

Keď do Československa vtrhli cudzie vojská, mladý Pavel Polka začal maľovať protestné nápisy a vyrábať transparenty. Jedno z oslavných hesiel na Dubčeka namaľoval v roku 1968 na roh mestského úradu. Síce ho o niekoľko dní premaľovali vápnom, avšak farba časom opadala a nápis znovu presvitol. Pretierali ho desaťročia. Definitívne zmizol až v roku 2019 pri rekonštrukcii fasády. Pavel si naň spomína ako na svoje detstvo.

SkryťVypnúť reklamu

Veľké problémy mu však narobilo až keď si na prvé výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na rifle fixkou načmáral „Vivat Dubček“ a „Husák hnusák“. Predviedli ho na výsluch a príslušník VB pri klepaní do písacieho stroja vyzvedal: „Dubčeka poznáme, ale kto je to ten Vivat?“ Zavreli ho do väzenia na tri mesiace, no aj po prepustení si následky svojho činu niesol po celý život.

Pavel Polka pri nápise, ktorý presvital desiatky rokov, Zdroj: archív Memory of Nations
Pavel Polka pri nápise, ktorý presvital desiatky rokov, Zdroj: archív Memory of Nations 

Iné svet doma, iný na ulici

Narodil sa 28. apríla roku 1852 v Želiezovciach. Obaja rodičia boli obchodníci.

Otec, ročník 1919, na vlastnej koži zažil besnenie druhej svetovej vojny. Ako vojak Maďarskej armády sa zúčastnil bojov v prvej línii pri ruskej rieke Don, kde aj padol do zajatia. O „pekelných veciach“ dokázal hovoriť len skratkovito. Trpel depresiami z vojny, chorľavel a zomrel vo veku len 45 rokov.

SkryťVypnúť reklamu

Pavel rozpráva, že po vojne vstúpil jeho otec do komunistickej strany. Argumentoval to tým, že má dve deti a chce, aby sa v živote vedeli uchytiť. „Už vtedy som vnímal istú rozpoltenosť. Rozprával niečo iné na ulici a niečo iné v úzkom rodinnom kruhu. Vedel som, že tu niečo nehrá,“ spomína pamätník.

Bolo pre neho istým „prekliatím“, že otec počúval vysielanie Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky a zdedil po ňom záujem o veci verejné. „Možno to bolo mojou chybou, že som veľmi skoro začal čítať noviny a fascinovalo ma to rušené počúvanie rádia.“

Obrázok blogu

„Okupanti domov“

V roku 1968 mal Pavel 16 rokov. Akonáhle sa dozvedel o okupácii, sadol s kamarátom Pavlom Bakonyim do vlaku smerujúceho do Levíc. V meste liezli na tanky, ktorých bolo na námestí hromada. S priateľom nakúpili v papiernictve baliace papiere a pustili sa do výroby plagátov. Zrolované papiere nakladali na bicykle a bez najmenších obáv ich vynášali von. „Možno sme to začali preháňať, ale mali sme pocit, že konáme dobre.“

SkryťVypnúť reklamu

Rozhodli sa zavesiť transparent aj na slávobránu pri vstupe do mesta Želiezovce, ktorá slúžila ako konštrukcia na heslá k oslavám 1. mája. „Okupanti domov“ – napísali na transparent azbukou. „Liezli sme po stĺpoch ako opice a snažili sme sa plagát pripevniť. Už sa šerilo, keď som náhle zbadal svetlá vojenskej kolóny blížiacej sa od Štúrova. Plagát sme osadili len tak ledabolo. Rýchlo dolu, kričali sme po sebe.“ Ruské tanky pred transparentmi našťastie len spomalili a vystrašení mladíci sa tak mohli vrátiť domov.

Pavel Polka (vľavo) spolu s priateľom pri nimi vytvorenom transparente, Zdroj: archív Memory of Nations
Pavel Polka (vľavo) spolu s priateľom pri nimi vytvorenom transparente, Zdroj: archív Memory of Nations 

Traumatizujúci koniec detstva

Jeden z jeho najintenzívnejších emotívnych zážitkov sa odohral o niekoľko mesiacov neskôr. Po smrti Jána Palacha sa mu rozkývala celá duša. Prenasledoval ho smútok a depresia.

„Asi som v detstve prečítal veľa rozprávok a toto bolo vytriezvenie z nich. Nikdy tak nebude, že pravda zvíťazí. Bol som hlúpe decko,“

poťažká si Pavel. Vedel, že musí niečo urobiť.

Do ulíc vyšiel vo vyšúchaných rifliach. Na ich vyšúchanú plochu stehien si napísal „Husák hnusák“ a pod koleno „Vivat Dubček“. Akási žena ho udala policajtom a tí z neho ťahali priznanie obuškom. „Keď vás bijú pendrekmi, cítite len prvú, druhú, tretiu ranu. Ostatné nie. Ste v takom šoku, že počujete len bum-bum,“ poúča pamätník. Na výsluchu sa cítil ako hrdina. Musel sa vyzliecť len do trenírok, čo bolo pre neho nesmierne potupujúce. Bez nohavíc, s krvavými stehnami i nosom musel šliapať po ulici k mame.

Pamätník vo veku 16 rokov, Zdroj: archív Memory of Nations
Pamätník vo veku 16 rokov, Zdroj: archív Memory of Nations 

Zrútenie hrdosti

Na druhý deň pred ich domom zastal moskvič. Pri výsluchu Pavel znovu schytal pár rán. Lomcoval ním vzdor. Odmietal podpísať zápisnicu, kým ju neopravia. Zrazu však vstúpil do miestnosti človek v kockovanej košeli. Uja Srnca poznal, takže mal k nemu dôveru. Eštébak sa ho zamatovým hlasom spýtal: „Prečo sa nepriznáš?“

Keď odmietol, sadol si k nemu obkročmo na stoličku, pozrel sa mu do očí z tesnej vzdialenosti. Vulgárnymi slovami častoval mladíka asi tri minúty. Nádavkami na jeho matku, zlomil jeho hrdosť a cez slzy už všetko ostatné vnímal ako vo filme.

Pár nocí prežil v samoväzbe. Z nej ho odvliekli rovno na súd. Pridelili mu obhajcu ex offo a sudcu z ľudu, ktorých systém v Československu od 50. rokoch vyrábal ako na bežiacom páse. Mal dostať trest odňatia slobody vo výške dvoch rokov za trestný čin hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Nakoniec mu súd vymeral tri mesiace.

Pavel Polka (2020), Zdroj: archív Memory of Nations
Pavel Polka (2020), Zdroj: archív Memory of Nations 

Sledovali ma až do revolúcie

„Nebol som žiaden hrdina,“ viackrát opakuje Pavel.

„Len som bol v zlom čase na zlom mieste. Ale na celý život mi zostalo, že keď aj je pravda relatívna a nepríjemná, treba ju povedať a máme právo ju povedať.“

Ešte dva roky po tom, ako sa dostal na slobodu, podliehal policajnému dohľadu. Až podstatne neskôr si uvedomil, že ŠtB ho držala pod dohľadom až do Nežnej revolúcie. Keď niekto strhol po hokejovom zápase ruskú zástavu, samozrejme mu tajní zaklopali na dvere; keď sestra emigrovala do USA, opäť sa u neho objavili.

Pavel si opakovane podával prihlášku na večernú ekonomickú strednú školu. Podarilo sa mu na ňu dostať vďaka protekcii až po rokoch. Na pomaturitnom stretnutí mu učiteľka povedala medzi štyrmi očami: „Pán Polka, veď vy ste úplne normálny človek. Zmaturovali ste bez problémov. Prečo som musela na vás každý rok písať hlásenia na Štátnu bezpečnosť?“

Doma rozmnožoval na písacom stroji prehlásenie Charty 77 a rozdával ho známym. Podobne ako neskôr petíciu Niekoľko viet. Dokumenty na prepisovanie mu posielal známy český disident Ivan Jirous zo skupiny Plastic People of the Universe.

So sestrou sa neprestal kontaktovať. Hovory do New Yorku „na účet volaného“ odpočúvalo ŠtB. Keď s príbuznou končil jeden z posledných vianočných telefonátov, do slúchadla poprial krásne sviatky aj posádke odpočúvacej stanice. „To už bolo obdobie, kedy nám mohli skočiť na hrb.“

Pavel Polka v spoločnosti Alexandra Dubčeka (1990), Zdroj: archív Memory of Nations
Pavel Polka v spoločnosti Alexandra Dubčeka (1990), Zdroj: archív Memory of Nations 

Po prepuknutí revolúcie sa postavil na čelo miestnej Verejnosti proti násiliu. V čase nahrávania rozhovoru pracoval ako poslanec mestského zastupiteľstva, v ktorom pôsobil už od revolúcie. V jednom volebnom období zasadol aj do kresla viceprimátora Želiezoviec.

Autorka: Martina Lábajová

www.memoryofnations.eu

www.postbellum.sk

Post Bellum SK

Post Bellum SK

Bloger 
  • Počet článkov:  43
  •  | 
  • Páči sa:  562x

Post Bellum sa od roku 2011 venuje zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňuje spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňuje v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Organizácia tieto príbehy ďalej rozpráva verejnosti. Pracuje s mladými ľuďmi na školách, organizuje výstavy, spolupracuje s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydáva knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdáva Ceny Pamäti národa. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

740 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

284 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu