Medzinárodný deň utečencov si každoročne pripomíname 20. júna. Je venovaný miliónom ľudí na celom svete, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy pre vojny, prenasledovanie či porušovanie ľudských práv. Hoci si dnes problematiku utečenectva často spájame s ozbrojenými konfliktmi, aj obyvatelia bývalého Československa poznali obdobie, keď ľudia riskovali život pri útekoch za slobodou.
Počas studenej vojny a komunistickej totality sa mnohí rozhodli opustiť krajinu, pretože nesúhlasili s režimom alebo sa stali terčom politického prenasledovania. K tým, ktorí sa neslobode aktívne postavili, patril aj Štefan Ružovič z Devínskej Novej Vsi.
Protištátna skupina
Štefan Ružovič vyrastal v bezprostrednej blízkosti rakúskych hraníc. Ako presvedčený odporca komunistického režimu sa začiatkom 50. rokov zapojil do činnosti protištátnej skupiny SOVA. Jej členovia verili, že režim nebude trvať dlho a že je potrebné pripraviť sa na jeho pád.
Skupina organizovala sabotážne akcie, zhromažďovala informácie a pomáhala ľuďom, ktorí sa rozhodli utiecť za hranice. Významnou spojkou bol aj plukovník letectva Emanuel Vlašič, priateľ Štefanovho otca, ktorý pôsobil v exile.
Vďaka dôkladnej znalosti pohraničného pásma sa Štefan podieľal na organizovaní útekov do Rakúska. Skupina využívala rôzne spôsoby, ako prekonať prísne stráženú hranicu. „Pri pohraničnom pásme boli elektrické ploty. Keď sa naň hodila železná tyč, všetko zaiskrilo, vyhodilo poistky a celý úsek zostal asi na pätnásť minút nechránený. Vtedy sa dalo po tme prejsť cez Moravu a človek bol na rakúskej strane,“ spomínal Ružovič. Členovia skupiny vybudovali aj tri tajné podzemné základne, kde mohli utečenci prespať pred pokusom o prechod hraníc. „Našou úlohou bolo pomáhať ľuďom s prechodom cez hranicu, poskytnúť im nocľah a potom ich vo vhodnom okamihu dostať na druhú stranu,“ opisoval.
Zatknutie a tvrdý rozsudok
Činnosť skupiny však nezostala dlho utajená. Štefana Ružoviča zatkli 6. decembra 1952. O niekoľko mesiacov neskôr, 5. júna 1953, ho súd za údajný zločin velezrady odsúdil na sedem rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie majetku.
Na rozsudok nikdy nezabudol.:
„V rozsudku som mal červeným písmom zvýraznené: NÁVRAT NEŽIADUCI!“
Až taký tvrdý bol trest za sabotáže a založenie protištátnej skupiny SOVA.
Počas výkonu trestu prešiel viacerými väznicami a pracovnými tábormi. Najťažšie obdobie strávil pri nútených prácach v uhoľných a uránových baniach. Po predčasnom prepustení v roku 1955 nasledovalo ďalšie zatknutie a návrat za mreže. Na slobodu sa definitívne dostal až v októbri 1958.
Jeho príbeh pripomína, že aj v povojnovom Československu existovali ľudia, ktorí riskovali vlastnú slobodu, aby pomohli iným uniknúť z totalitného režimu.
Od straníka k nepriateľovi režimu
Vladimír Príslupský sa narodil v roku 1948 v Klokočove v okrese Michalovce na východnom Slovensku. V období Pražskej jari, v roku 1968, vstúpil z vlastného presvedčenia do Komunistickej strany Československa. Po ukončení stredoškolských štúdií a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval v sektore stravovania a služieb. Postupne sa vypracoval na vedúceho viacerých stravovacích a ubytovacích zariadení.
Jeho život sa výrazne zmenil po incidente na oslave s priateľmi, kde sa dostal do konfliktu s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Hoci za bitku odsúdený nebol, príslušníci ŠtB sa podľa jeho slov snažili nájsť spôsob, ako mu skomplikovať život.
Vykonštruované obvinenie a väzenie
Po roku ho zatkli a obvinili. Oficiálnou zámienkou sa stalo údajné rozkrádanie socialistického majetku. Po vykonštruovanom obvinení strávil vo vyšetrovacej väzbe deväť mesiacov. Po prepustení a iba 3 mesiacoch na slobode ho opäť zatkli. Pobyt za mrežami a neustály tlak zo strany ŠtB v ňom postupne posilnili presvedčenie, že v Československu nemá budúcnosť.
Po prepustení sa síce vrátil do bežného života, no ďalšie problémy s režimom ho priviedli k odvážnemu rozhodnutiu – utiecť za hranice.
Nezvyčajný plán úteku a let za slobodou
Na rozdiel od mnohých iných emigrantov sa rozhodol pre mimoriadne riskantný spôsob úteku. Vybral si rogalo s motorom z trabanta. Paradoxne, lietať na rogale prakticky nevedel. Stroj kúpil od kamaráta len niekoľko týždňov pred plánovaným útekom. Keď nastal rozhodujúci čas, od kamaráta si požičal nákladné auto Avia. Spolu s ďalším priateľom naložili rogalo do vozidla a vyrazili do západných Čiech smerom k hraniciam s Nemeckou spolkovou republikou.
Dňa 18. mája 1987 Vladimír odštartoval svoj let za slobodou. Vzlietol neďaleko obce Mrakov južne od Domažlíc a v blízkosti hraničného priechodu Folmava preletel štátnu hranicu s Nemeckou spolkovou republikou.
Napriek minimálnym skúsenostiam s lietaním sa mu pred deviatou hodinou večer podarilo pristáť na lúke pri obci Unterlintach neďaleko bavorského mestečka Roding v okrese Cham.
Prvé kroky na slobodnej pôde
Po bezpečnom dosadnutí na zem mu asi po piatich metroch zdochol motor – jednoducho mu došiel benzín.
„Len raz v živote môže mať človek také šťastie,“
spomínal neskôr. Okamžite sa rozbehol k najbližšiemu domu. Pri obci Unterlintach stretol staršiu ženu. Pod vplyvom obrovského napätia a vzrušenia na ňu začal hovoriť rodným zemplínskym nárečím: „Cetko, ta co tu za valal dole?“ Žena naňho nechápavo pozrela a spýtala sa len: „Was?“ Vladimír sa preto opýtal po nemecky: „Das ist Bundesrepublik Deutschland?“ Keď mu odpovedala: „Ja, das ist Bundesrepublik Deutschland“, uvedomil si, že sa mu podarilo uniknúť za železnú oponu. „Kľakol som si a bozkal som zem. Ona si myslela, že mi šibe, lebo nevedela, kto som. Ani rogalo nevidela. Až na druhý deň sa dozvedela, keď toho boli plné noviny,“ spomínal.
Nový život v Nemecku a návrat domov
Miestni obyvatelia mu pomohli dostať sa na políciu, kde požiadal o azyl. Po niekoľkých týždňoch strávených v azylovom zariadení začal pracovať ako čašník v reštaurácii. Jeho príbeh vzbudil veľký mediálny záujem. Vďaka publicite a predaju rogala získal finančné prostriedky, ktoré mu približne po roku umožnili otvoriť si vlastnú reštauráciu.
Napriek úspechu v zahraničí ho to neustále ťahalo naspäť domov. Po páde komunistického režimu sa v roku 1992 vrátil do Česko-Slovenska. Dnes vedie vlastný penzión s príznačným názvom Rogalo, ktorý pripomína odvážny útek, vďaka ktorému sa pred takmer štyridsiatimi rokmi dostal na slobodu.
Pripomienka odvahy a slobody
Medzinárodný deň utečencov nie je len pripomienkou súčasných utečeneckých kríz. Je aj príležitosťou spomenúť si na tých, ktorí boli nútení opustiť svoju vlasť alebo za pomoc druhým zaplatili rokmi väzenia. Naše príbehy ukazujú, že túžba po slobode dokáže byť silnejšia než strach z prenasledovania a že obrana ľudských práv má zmysel aj v časoch, keď sa zdá byť beznádejná.
Autorka: Martina Lábajová
