Na stromoch viseli tí, ktorí sa postavili Nemcom na odpor

Spomienky pamätníka, ktorý musel narukovať do Slovenskej armády pod velením nacistického Nemecka

Na stromoch viseli tí, ktorí sa postavili Nemcom na odpor
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Dnes si pripomenieme svedectvo pamätníka z bojov počas 2. svetovej vojny. Dňa 11. novembra sme usporiadali zbierku ku Dňu vojnových veteránov, aby sme mohli naďalej dokumentovať a šíriť príbehy skutočných hrdinov a hrdiniek. Svedectvá pamätníkov a ich skúsenosti môžu pomôcť, aby sme neopakovali chyby minulosti.

Obrázok blogu

Prispieť môžete stále na www.denveteranov.sk

Vďaka vašim darom môžeme zaznamenávať spomienky ďalších pamätníkov a budeme ich rozprávať ďalej. Váš príspevok pomôže s organizovaním vzdelávania pre mladých študentov, ktorých učíme kritickému mysleniu a demokratickým hodnotám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trosky Varšavy

Imrich Močko sa narodil 15. novembra 1920 v obci Behynce, ktorá sa nachádza neďaleko Topoľčian. Na svet prišiel v roľníckej rodine ako najmladší z ôsmich detí. V roku 1941 mu prišiel povolávací rozkaz do Slovenskej armády a v marci bol Imrich odvedený v Nitre. Slovenská armáda vtedy bojovala na strane štátov Osi Berlín-Rím-Tokio. V tom čase bola totižto Slovenská republika satelitom nacistického Nemecka.

Imrich Močko v mladosti, Zdroj: archív Memory of Nations
Imrich Močko v mladosti, Zdroj: archív Memory of Nations 

Dňa 1. októbra 1941 narukoval Imrich k Prvému delostreleckému pluku v Topoľčanoch, kde absolvoval aj základný výcvik. Začiatkom marca roku 1942 ho preložili do Žiliny, kde bol v tom období nedostatok vojakov.

SkryťVypnúť reklamu

V druhú októbrovú nedeľu toho roku boli v rodnej obci hody. Imrich si vybavil priepustku, avšak ďaleko sa nedostal. Ráno o šiestej ho zobudil mimoriadny budíček, vojaci sa museli v rýchlosti prichystať a pobaliť. Veliteľ zoradeným vojakom oznámil, že idú na front.

Vlak, ktorý ich čakal na stanici, napoludnie vyrazil smerom na Varšavu: 

„Z diaľky som videl akúsi siluetu, ale sa mi nezdalo, že toto je Varšava. To ale skutočne už nebola Varšava, ale trosky, všetko zbombardované. Tak sme už vedeli, čo nás čaká.“

Štedré Vianoce v armáde, chudobné doma

Imrichova jednotka sa postupne dostala ku Kaspickému moru. V meste Krasnodar dostali tri dni voľna, kde ich pozvali do „teátra“, lebo videli, akú majú skleslú náladu. Divadlo pamätníkovi náladu nezlepšilo a od pani u ktorej bol ubytovaný sa dozvedel, že budova predstavenia bola dakedy kostolom. Potom ho zavolala do izby, kde mala krásnu vyrezávanú ikonu a večné svetlo. Vraj „toto je teraz náš kostol“, a oči jej zaliali slzy. „No viete, ja som mal 22 rokov, ale aj mne sa do očí vovalili slzy.“

SkryťVypnúť reklamu

Vianoce v roku 1942 zastihli Imrichovu jednotku v kaspických horách. Vojaci dostali ako pripomenutie sviatkov oblátky a med, sucháre, čokoládu, cukrovinky a dokonca aj kapustnicu. Počas vojny sa „fasovali“ aj cigarety - 20 kusov denne, avšak Imrich ako nefajčiar ich posúval ostatným kamarátom, vojakom. Napriek tomu, že zásobovanie jedlom (ktoré si Imrich počas celej doby strávenej v Slovenskej armáde veľmi pochvaľoval) bolo na Vianoce ešte štedrejšie, pomyslenie na tých, ktorých mali vojaci doma, bolo priam neznesiteľné. Imricha však aj dodnes teší spomienka na to, aký krásny výhľad mala ich jednotka na Elbrus, najvyšší vrch Kaukazu.

SkryťVypnúť reklamu

Vojaci však nemali pokoj ani počas Vianoc, stále museli odrážať nepriateľské útoky: „Rusi nemali lietadlá, to bolo naše jediné šťastie. Takto sme si mohli byť istí, že na nás v tých horách nebudú strieľať inak než kanónmi.“

Obrázok blogu

Neuposlúchli sme nemecký príkaz

Keď sa začiatkom januára 1943 nemecký generál Friedrich Paulus vzdal Sovietom a nemecká armáda mala veľké problémy s mínus 30-stupňovými teplotami v oblasti Stalingradu, situácia sa zmenila aj pre jednotku Slovenskej armády. Predpokladalo sa, že Sovieti teraz môžu Imrichovu jednotku veľmi ľahko obkľúčiť a zajať. 21. januára 1943 sa preto museli evakuovať zo svojej pozície.

Pri ústupe zastali v dedinke Tochtamukai, kde boli obrovské boje, Imrich spomína, ako tu za jednu noc vystrieľali 237 striel:

„Zjavili sa tu anglické lietadlá a bombardovali to miesto guľometmi. Obyvateľstvo už ale bolo dávno preč, skryté.“ Imrich sa ukrýval medzi domami. Raz sa ukryť nestihol, no našiel si miesto v akomsi jarku: „Tam ma zasypala hlina. Chýbalo asi 40 centimetrov a boli by ma rozstrieľali.“

Nemecký major dal jednotke rozkaz ísť proti Sovietom tankami. Ich veliteľ sa však rozhodol rozkaz neuposlúchnuť, pretože vedel, že proti nepriateľovi v danej situácii nemajú šancu. Veliteľ navrhol jednotke, aby sa istej smrti vyhli - útekom. Pamätník spomína na jeho postoj k nacistickému Nemecku, kde musel slúžiť: „Viete, my Slováci sme strašne držali s obyvateľstvom Sovietskeho zväzu, niekedy aj Nemcom napriek.“ Útek im teda prišiel veľmi vhod.

Celá jednotka okrem štyroch mužov, ktorí stáli pri kanónoch, až kým ich neprišli Nemci skontrolovať, sa vydala na útek smerom k rieke Kubáň, v skupinách po dvoch-troch vojakoch.

Pri Krasnodare míňal Imrich stromy, na ktorých viseli tí, čo sa postavili Nemcom na odpor. Kráčali v noci a cez deň spali: „Ak by sme šli počas denného svetla, tak by nás tie anglické lietadlá bez problémov postrieľali.“ Po niekoľkých dňoch prišli do malej obce Slavjanskaja, kde bolo letisko, a to bola ich záchrana.

Dostali totiž vďaka veliteľovi lietadlo, ktoré ich previezlo na Krym. Tu musel Imrich a jeho spolubojovníci podpísať reverz s tým, že dostanú mesiac dovolenky a musia sa opäť nahlásiť do armády. Imrich si však povedal, že po tom, čo videl a zažil, ho už do armády nik nedostane.

Imrich Močko v roku 2017, Zdroj: archív Memory of Nations
Imrich Močko v roku 2017, Zdroj: archív Memory of Nations 

Vyhýbanie sa istej smrti

Mesiac doma prešiel rýchlo. Imrich išiel do Žiliny, kde sa mal hlásiť do armády. Rozhodol sa však neprihlásiť a bol tam na čierno. Keďže tam panoval zhon a chaos, spočiatku si ho nik nevšimol. Stravu dostal a iba sa akosi potuloval. Velitelia však prišli však na to, že niekoľko vojakov je prítomných bez prihlásenia sa. Dali ich preto nastúpiť a každý sa musel podpísať. Imrich zostal na konci rady a rozhodol sa využiť situáciu. Spolu s kamarátom vedľa neho odbehli na WC a utiekli oknom.

Asi o dva týždne sa Imrich dostal do Topoľčian, k svojmu pluku. Tu natrafil na stotníka, ktorý mu oznámil, že idú do Talianska. Vtedy, našťastie, Imrich stretol muža, ku ktorému narukoval. Mal preňho ponuku, či nechce ísť do Bratislavy na ministerstvo obrany. Práve im jeden zamestnanec odchádzal do civilu a potrebovali náhradu: „Veru, povedal som mu, že všetkými desiatimi beriem tú ponuku, idem!“

V Bratislave bol ubytovaný v jednej z drevených chatiek na brehu Dunaja, pretože panoval strach z možného bombardovania mesta. Imricha tu zastihlo SNP, do ktorého sa chcel zapojiť. Keď však v meste videl, že nemeckí vojaci zatýkajú tých slovenských, radšej sa rýchlo vrátil späť a v civilnom oblečení sa rozhodol ísť domov, smerom do Topoľčian. Nebola to však bezproblémová cesta. Vo vlaku kontrolovali ľudí, vojakov. Imricha zachránila siréna a výpadok prúdu. Vlak sa pohol a prišiel do Leopoldova, u železničiarov sa Imrich vyzvedal, kde sú Nemci a kontroly.

Imricha, ako mnohých iných chlapcov a mužov, ktorí odmietli ísť na takmer istú smrť, samozrejme hľadali, ale v dedine, v Behynciach, ich vopred varovali. Aj so susedom ušli do chotára. Vybudovali si bunker v stodole, v ďateline vyrezali otvor a v ňom bývali. Vyliezali z neho iba v noci, keď si chodili domov po jedlo. Tu trávili dni až do 1. apríla 1945, do príchodu sovietskych vojakov: 

„Zvolal som, že už sú tu Rusi. Z Kaukazu som poznal klepot tých guľometov. V okolí dediny už horeli odstavené nemecké tanky.“

Doma zostal Imrich do 10. mája a následne sa prezentoval do Zboru národnej bezpečnosti v Nitre. Ako jeho príslušník asistoval pri odsune Nemcov v Novákoch, kde sa predtým nachádzal židovský koncentračný tábor.

Život po vojne

Za spálenie letákov KSS dostal Imrich po vojne záznam do osobného spisu. V roku 1991, teda dva roky po Nežnej revolúcii, dostal rehabilitačný list. Ako ho vnímal? „Ja som v tom momente, keď komunisti už nemali moc, bol rehabilitovaný, nie až o dva roky, keď mi poslali ten papier.“

Dnes má Imrich 96 rokov, žije ako posledný zo súrodencov. Podľa slovenských zákonov totiž nemá vojak, ktorý síce bojoval v Slovenskej armáde, no nie na strane spojeneckých vojsk, nárok na štatút vojnového veterána a ani na výsluhový dôchodok.

Koncom roku 2016 poslal Imrich rehabilitačný list naspäť na ministerstvo vnútra: „Tak som im ho vrátil, nech si ho minister založí za zrkadlo, mne je celkom na nič.“

Autorka: Martina Lábajová

www.memoryofnations.eu

www.postbellum.sk

Post Bellum SK

Post Bellum SK

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  556x

Post Bellum sa od roku 2011 venuje zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňuje spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňuje v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Organizácia tieto príbehy ďalej rozpráva verejnosti. Pracuje s mladými ľuďmi na školách, organizuje výstavy, spolupracuje s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydáva knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdáva Ceny Pamäti národa. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

740 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

48 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

66 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu