Návrat mohol byť ťažší ako útek

Ako vyzerala reemigrácia do Československa v rokoch 1968 až 1989

 Návrat mohol byť ťažší ako útek
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Beáta Hrenyová

Autorka je historička, pracuje v Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe. Zameriava sa na sociálne dejiny moderného Československa.

Text vyšiel v časopise Príbehy 20. storočia 1/2022 s témou čísla Aj my sme emigranti

Ilustrácia z obálky Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková
Ilustrácia z obálky Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková 

Medzi rokmi 1968 a 1989 sa z emigrácie do Československa vrátili tisícky ľudí. Ani oni nemali ľahkú situáciu.

Masová emigrácia československých občanov po auguste 1968 odzrkadľovala nielen nesúhlas obyvateľstva s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy, ale poukazovala aj na hlbšie zakorenenú nespokojnosť s domácimi politickými a ekonomickými pomermi. Odchod tisícov Čechov a Slovákov, ktorí uprednostnili život na Západe pred životom vo svojej vlasti, zároveň narúšal komunistickú propagandu prezentujúcu Československo ako to „lepšie“, než je „vykorisťujúci“ kapitalizmus. Bolestivým dôsledkom masovej emigračnej vlny bol aj útek mladých vedeckých pracovníkov a kvalifikovaných pracovných síl do zahraničia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bezprostredne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy bola situácia na štátnych hraniciach pomerne chaotická. Vycestovať mohli aj občania, ktorí nemali platné výjazdné doložky a v niektorých prípadoch ani cestovné doklady. Hoci k obnoveniu kontroly na hraniciach došlo už v nasledujúcom mesiaci, udeľovanie výjazdných doložiek bolo pomerne benevolentné až do roku 1969. Narastajúci záujem o emigráciu sa komunistické vedenie snažilo riešiť reštrikciami.

Samotné obmedzenia (1), na základe ktorých hrozil za nepovolené opustenie republiky podľa § 109 trestného zákona č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody v rozsahu od šiestich mesiacov až po päť rokov, však nepriniesli očakávané výsledky. Okrem opatrení vedúcich k zabráneniu odchodu z republiky preto vyvíjala československá vláda aj snahu o motivovanie emigrantov k návratu do vlasti. Medzi najčastejšie metódy patrilo udeľovanie amnestií prezidenta republiky, mediálna propaganda, ale aj nátlak na príbuzných. Tie mohli mať podobu zvýšeného záujmu príslušníkov Štátnej bezpečnosti o rodiny emigrantov, kontroly osobnej pošty alebo obmedzenia možnosti vycestovať ich príbuzným.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

„Láskavosť“ ŠtB

Medzi rokmi 1968 až 1986 sa podľa podkladov Federálneho ministerstva vnútra vrátilo z emigrácie do Československa 7 744 osôb (2), čo predstavuje približne 5,34 percenta z odhadovaného celkového počtu 145-tisíc emigrantov (3). Každoročne tak reemigrovalo približne 220 osôb. Výnimku predstavovali roky, v ktorých boli vyhlásené amnestie prezidenta republiky umožňujúce beztrestný návrat. Najviac záujemcov sa prihlásilo v rokoch 1968 – 1971, konkrétne 3 241 osôb, a ďalej počas amnestie v roku 1973, keď sa vrátilo 1 371 osôb. Išlo predovšetkým o občanov, ktorí po augustových udalostiach vyčkávali, ako sa bude situácia v Československu ďalej vyvíjať. No hoci počty navrátilcov počas rokov 1969 a 1973 prevyšovali priemerné počty reemigrantov v ostatných rokoch, nádeje, ktoré si komunistická strana vkladala do amnestií, sa nenaplnili. A to aj napriek opakovanému informovaniu o amnestiách v dennej tlači, rádiu, na zastupiteľskom úrade, ale aj v osobnej pošte poslanej príbuznými.

SkryťVypnúť reklamu

Pre emigrantov, ktorí sa nestihli vrátiť v dobe platnosti jednej z amnestií a obávali sa trestu za nepovolené opustenie republiky, existovalo ešte jedno riešenie. Tým bola žiadosť o individuálnu milosť. Na rozdiel od amnestií vyhlasovaných predovšetkým z politických a ekonomických dôvodov, udelenie milosti nemuselo predstavovať také racionálne rozhodnutie a ponechávalo priestor aj pre individuálne pocity schvaľovateľa. Podmienkou pri udelení amnestie aj individuálnej milosti však bol pozitívny posudok zo strany bezpečnostných zložiek.

O milosť si žiadali najčastejšie emigranti, ktorí sa ocitli v zlej zdravotnej alebo ekonomickej situácii. Vo výnimočných prípadoch im mohli byť poskytnuté aj finančné prostriedky potrebné k návratu alebo – ako môžeme vidieť na nepriaznivom osude Václava B. (4) – mohol byť za nimi vyslaný príbuzný, ktorý im mal pomôcť s návratom. Václav sa v roku 1969 rozhodol emigrovať cez Viedeň do Kanady. Hoci tam vystriedal viacero zamestnaní, v žiadnom z nich sa mu nepodarilo naplno uchytiť a musel si požiadať o podporu v nezamestnanosti. Kvôli pracovným problémom musel byť neskôr na príkaz pracovného úradu trikrát hospitalizovaný. Jeho rodičia v Československu nemali od Václava žiadne správy, až dokiaľ ich nekontaktovala sociálna pracovníčka z nemocnice a nezoznámila ich s jeho situáciou. Podľa slov pracovníčky jeho zdravotný stav zhoršovala túžba po domove aj finančná tieseň, kvôli ktorej boli jeho vyhliadky na návrat takmer mizivé. Václava k návratu presvedčilo až naliehanie jeho rodičov. Naspäť do Československa odcestoval v decembri 1973 za pomoci svojej matky, ktorej Štátna bezpečnosť dovolila vycestovať s ohľadom na Václavov zlý zdravotný stav. 

SkryťVypnúť reklamu

Podobné ústupky zo strany Štátnej bezpečnosti boli ale zriedkavé. Vycestovanie za príbuznými, ktorí zostali v zahraničí aj po vypršaní platnosti ich výjazdnej doložky, umožňovali len vtedy, keď si boli istí, že v ich prípade nehrozí nečakaná emigrácia. Tieto „láskavosti“ si však často vyberali daň v podobe propagačného využitia navrátilca v televízii, rádiu či dennej tlači.

Za železnou oponou

Väčšina navrátilcov sa do zahraničia dostala legálne s platnou výjazdnou doložkou. Najčastejšie cez turistický zájazd organizovaný cestovnou kanceláriou ČEDOK, alebo na pozvanie príbuzných či známych. V druhom prípade však museli do žiadosti o výjazdnú doložku zahrnúť aj pozvánku od osoby legálne žijúcej v zahraničí. Československé úrady ho však nijak zvlášť neoverovali, preto mnohokrát stačilo pozvanie zaobstarané len na oko. Ako spomína aj Václav A., ktorý emigroval v auguste 1969 do Juhoafrickej republiky, často svojho hostiteľa ani nikdy nevideli: „Pozvanie pre seba i mňa zaistil Bradáč prostredníctvom nejakej ženy – študentky, ktorej meno nepoznám a ktorá predtým emigrovala do Rakúska. S touto ženou som sa nikdy nestretol, neviem, o koho sa jedná.“ (5) Obaja páni sa neskôr snažili svoju hostiteľku nájsť, ale nemali úspech a svoju prvú noc za hranicami strávili na lavičke v parku. 

Takmer žiadni z navrátilcov vo svojich výpovediach po návrate nepripúšťali možnosť, že by pred svojím odchodom do zahraničia reálne uvažovali o emigrácii. Práve naopak, zdôrazňovali, že nad touto myšlienkou začali rozmýšľať, až keď sa im podarilo dostať do cudziny a táto možnosť sa zrazu stala reálnou. No i tí, ktorí od začiatku plánovali emigrovať, sa priznávali len k zámeru zostať za hranicami dlhšie obdobie, ale nikdy nie natrvalo. Podobne na tom bol aj navrátilec Ladislav A. vracajúci sa po desiatich rokoch zo Spojených štátov, a to aj napriek vysokému trestu za službu v americkej armáde, ktorý mu za to doma hrozil: „Mal som po celú dobu svojho nelegálneho pobytu v zahraničí v úmysle vrátiť sa niekedy v budúcnosti späť do ČSSR. Prakticky už v dobe, keď som ilegálne prekročil čsl. štátne hranice do Rakúska, som bol presvedčený o tom, že sa vrátim späť do ČSSR.“ (6)

Ilustrácia z Časopisu Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková
Ilustrácia z Časopisu Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková 

Svoju emigráciu vysvetľovali túžbou vidieť, ako sa žije na tom „bájnom“ Západe, našetriť si a kúpiť veci ako auto alebo televízia, ktoré sa v Československu ťažko zháňali. Veľký vplyv na nich mohol mať aj kontakt s krajanmi, ktorí emigrovali v predošlých rokoch. Tí mohli svojim rozprávaním o západných krajinách ako o miestach, kde sa dá žiť bez starostí, presvedčiť aj váhajúcich jedincov. Niekedy ich rady zahŕňali aj tipy na voľnočasové aktivity. Na to spomínal v tom čase 38-ročný Šimon A., ktorý sa po prvom dni v Norimbergu rozhodol zostať a zarobiť si na vysnené auto: „Tu sme si prezreli mesto, kde som sa stretol s niekoľkými čsl. občanmi, ktorí toho času žili v emigrácii v NSR a títo sa mi ponúkli, že ma prevedú mestom, že si zájdeme na striptíz a do kasína. Títo ľudia vychvaľovali život v NSR, zárobkové možnosti, slobodu podnikania a pod.“ (7) Skúsenejší krajania sa pre čerstvých emigrantov takisto stali cennými zdrojmi informácií o vízach, ponukách práce alebo lacnom ubytovaní.

Vnímanie svojej emigrácie ako dočasnej však mohlo byť aj súčasťou ich spôsobu vyrovnávania sa s odchodom a s neistotou ohľadne toho, kedy znova uvidia svojich blízkych. Aj keď hodnovernosť spontánneho predvedenia ich emigrácie dokázali príslušníci ŠtB overiť podľa toho, či si so sebou zabalili maturitné vysvedčenia, výučné listy alebo vopred rozpredali svoj majetok, v ich hodnotení po návrate to nehralo takmer žiadnu úlohu. Československo totiž z ich rozprávania nevychádzalo ako krajina, z ktorej jej vlastní občania utekajú z nespokojnosti alebo z politických dôvodov, ale len kvôli honbe za dobrodružstvom alebo rozprávkovou predstavou života na Západe. 

Významným faktorom, ktorý mohol ovplyvniť rozhodnutie československých občanov zostať v zahraničí, bol vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mimo bezpečia domova a bez informácií o svojich blízkych mnohí nevedeli, čo si počať. K ich pocitu neistoty prispeli aj dezinformácie šíriace sa medzi československými občanmi. S prosbou o radu sa preto začali obracať na československé zastupiteľské úrady. Tie im pomáhali aj s predlžovaním platnosti výjazdných doložiek, minimálne dokiaľ sa situácia doma neupokojí. Zastupiteľské úrady dostali pokyny predlžovať ich platnosť každému, kto si o nich zažiada, v snahe presvedčiť občanov, že návrat domov pre nich nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. (8) S podobným zámerom bola vyhlásená aj amnestia prezidenta republiky dňa 27. mája 1969 umožňujúca beztrestný návrat tým občanom, ktorí si o predĺženie výjazdnej doložky nepožiadali. 

Nový život

Prvým krokom pre tých, ktorí sa rozhodli zostať v zahraničí, bolo kontaktovanie miestnej polície. Tá ich po predvedení výsluchu poslala do jedného z utečeneckých táborov v okolí. (9) Po overení totožnosti dostali čerství emigranti informácie k žiadosti o politický azyl a balíčky, ktoré obsahovali napríklad posteľnú bielizeň, misku alebo holiace potreby. Súčasťou registrácie bola aj lekárska prehliadka, odňatie odtlačkov prstov a odobranie cestovného pasu. Zároveň museli všetci emigranti absolvovať výsluch, po ktorom mohli byť ubytovaní do menších izieb mimo jednotky tzv. izolácie. (10) Hoci tieto izby predstavovali mierne zlepšenie, mali byť pre emigrantov len dočasným útočiskom aj s ohľadom na finančné možnosti tábora. Preto mohol ich stav a zariadenie vyvolávať u niektorých ľudí šok, a to najmä ak odchádzali z Československa s vidinou lepšieho života. Podobný zážitok popisuje aj Jaroslav B.: „Miestnosť bola veľmi špinavá, svojím zovňajškom mala charakter brlohu. […] Keď to manželka zbadala, zhrozila sa toho stavu, začala sa triasť, dostala nervový šok.“ (11)

Po absolvovaní pohovoru mali možnosť požiadať o azyl podľa zásad Ženevskej konvencie, a tým získať oficiálny status utečenca. S nárastom počtu emigrantov nielen z východného bloku sa však jeho získanie sťažovalo. Aby ho mohli československým občanom udeliť, tí museli deklarovať, že v Československu boli potlačované ich ľudské práva, náboženská sloboda alebo boli diskriminovaní kvôli svojim politickým názorom. No v tejto situácii neboli odkázaní len sami na seba a cenné rady im prinášali ďalší krajania, ktorí si už týmto výsluchom prešli. Na to spomína aj vtedy čerstvo dvadsaťročný sústružník Lubomír A.: „Pred príchodom do tejto kancelárie mi čsl. utečenci hovorili, že pokiaľ chcem zostať v NSR, tak aby som uviedol, že som bol účastníkom demonštrácií v ČSSR proti socialistickému režimu, proti prítomnosti spojeneckých armád v ČSSR a podobne.“ (12)

Udelenie azylu poskytovalo emigrantom oficiálny status utečencov, ktorý ich oprávňoval na pobyt v táboroch, nie však na zotrvanie v danej zemi. Zároveň im umožňovalo požiadať o dočasné povolenie na pobyt a o pracovné povolenie potrebné na získanie legálneho zamestnania, s pomocou ktorého si mohli platiť poplatky za stravu a ubytovanie v tábore. No ešte predtým, než sa dozvedeli výsledok ich žiadosti o azyl, museli si emigranti zažiadať o víza do štátu, do ktorého mali v pláne ďalej vycestovať. Po žiadosti o víza a prijímacích pohovoroch ich čakalo aj niekoľkomesačné čakanie na rozhodnutie. Okrem dlhého čakania mohli predstavovať problém aj špecifické preferencie jednotlivých krajín. Napríklad Austrália tak uprednostňovala žiadosti rodín s deťmi, Juhoafrická republika zase univerzitne vzdelané osoby, zatiaľ čo západné Nemecko zvýhodňovalo emigrantov s nemeckými koreňmi. (13)

Ilustrácia z časopisu Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková
Ilustrácia z časopisu Príbehy 20. storočia 1/2022, autorka: Ivana Šáteková 

S ohľadom na to, že jednotlivé osoby mohli mať so sebou len obmedzené množstvo cudzej meny získané na základe devízového prísľubu od Štátnej banky československej, väčšina vstupovala do emigrantského života len s minimálnymi prostriedkami. Tím šťastnejším vydržali aspoň prvé dva týždne v zahraničí. No nedostatok financií veľakrát kompenzovali bohatými predstavami o živote v zahraničí. Väčšina Čechov a Slovákov videla v emigrácii nádej na splnenie svojich snov, či už to bola túžba žiť v slobodnej krajine, lepší život pre seba a svoju rodinu, alebo dobrodružné cestovanie po svete. Tieto očakávania od života na Západe, často získané len z rozprávania známych alebo z útržkov informácií zo zahraničných časopisov, televízie či rádia, nemuseli zodpovedať skutočnému životu. 

K prvým zrážkam sveta predstáv s realitou dochádzalo zvyčajne v súvislosti so životom v tábore. Okrem zmienených zlých hygienických podmienok bola veľkým problémom nezamestnanosť. Nájsť si prácu mohlo trvať niekoľko týždňov až mesiacov, hlavne v prvých týždňoch do získania pracovného povolenia. Na to neboli mnohí z emigrantov pripravení ekonomicky ani psychicky. A hoci existovala možnosť požiadať si o finančnú alebo materiálnu výpomoc u humanitárnych organizácií, príspevky od nich nepostačovali na slušný život. Preto mnohí z emigrantov vítali akúkoľvek možnosť privyrobenia si, vrátane práce „načierno“. K tej sa mohli podľa rozprávania niektorých emigrantov dostať ranným vyčkávaním na nádvorí alebo cez inzeráty vyvesené na táborovej tabuli. 

Aj po získaní pracovného povolenia však bolo hľadanie práce problematické. Situáciu im mohla skomplikovať neznalosť cudzieho jazyka, ale aj početná konkurencia. Zatiaľ čo v 60. rokoch to boli najmä emigranti z ostatných európskych krajín, v 70. rokoch sa, predovšetkým v Západnom Nemecku, presadili ako lacná pracovná sila emigranti z Turecka. (14)

Okrem hľadania práce vo svojom rozprávaní navrátilci nezriedka spomínali na náročné pracovné tempo, na ktoré neboli doma zvyknutí. Podobne na situáciu na pracovisku spomínal aj vtedy 27-ročný ekonóm Teodor A.: „Pokiaľ ide o pracovnú morálku je lepšia ako u nás, od robotníka sa vyžaduje viac ako u nás, viac pracovného vypätia, presnosť v dochádzke do práce, absencia je tam nemysliteľná, pokiaľ išlo o fajčenie v práci, mohol mnoho razy vyfajčiť iba polovicu, lebo majster už napomínal.“ (15) V rovnakom duchu sa nieslo aj rozprávanie ďalších navrátilcov. František B., v Československu zamestnaný ako stavebný inžinier, vnímal ako najhoršiu neistotu spojenú s udržaním si práce: „Už ihneď po príchode do zahraničia som videl, že nie je tu všetko tak, ako som si to predstavoval a hlavne pocit, že vás kedykoľvek váš zamestnávateľ môže z práce prepustiť, psychicky na mňa doliehalo. Táto skutočnosť v Kanade visí hlavne ako hrozba nad každým emigrantom, ktorý nemajú dobré postavenie v akomkoľvek obore zamestnania.“ (16)

Kritika pracovných podmienok sa zároveň stala jednou z najvyužívanejších metód československými médiami, keď sa navrátilec rozhodol súhlasiť s propagačným využitím jeho príbehu. Negatívny obraz života v kapitalizme mal slúžiť na odradenie potenciálnych záujemcov o odchod z Československa a pomôcť vylepšiť obraz domácich pomerov.

Nezamestnanosť, finančná tieseň, chýbajúci pocit istoty a separácia od svojich blízkych vyvolávali v mnohých emigrantoch pocit samoty. Tomu nepomáhalo ani depresívne prostredie v utečeneckých táboroch. Mnohí emigranti prichádzali za železnú oponu bez dostatočných znalostí jazyka hosťovskej krajiny, čo obmedzovalo aj ich možnú socializáciu na kontakty s inými emigrantami z Československa. No rozhovory s ľuďmi, ktorí na tom boli podobne ako oni, v nich nezriedka vyvolávali bolestivé spomienky na tých, čo zanechali v Československu. Istú úlohu v obmedzení kontaktu s krajanmi mohla hrať aj obava, že sa medzi nimi nachádzajú spolupracovníci československej rozviedky, ktorých tam nebolo málo. Nielen tieto dôvody nakoniec presvedčili časť emigrantov, aby svoj pokus o hľadanie šťastia na Západe vzdali a vrátili sa do Československa. 

Návrat do Československa

Voľba medzi zotrvaním v zahraničí a návratom do Československa musela pre jednotlivých emigrantov predstavovať ťažké rozhodovanie. A to najmä vtedy, keď nevedeli, čo ich po prechode hraníc čaká. Na tvorbe ich rozhodnutia sa v rôznej miere podieľali neschopnosť integrovať sa do nového prostredia, finančné problémy, pocit samoty, zhoršenie zdravotného stavu, ale aj mnoho ďalších faktorov. No i v prípade, že boli otvorení voči možnosti návratu, strach z trestného postihu im túto voľbu značne sťažoval. Predovšetkým keď vedeli, že boli za opustenie republiky odsúdení v neprítomnosti. Po skúsenosti s utečeneckými tábormi ich obavy zhoršovali aj správy šíriace sa v exilových periodikách o povinnom umiestnení navrátilcov do internačných táborov. (17) Aj kvôli týmto obavám sa väčšina emigrantov rozhodla pred návratom kontaktovať Zastupiteľský úrad Československa ohľadne získania povolenia na návrat. To im bolo obvykle udeľované bez problémov, vážnejšou komplikáciou však mohlo byť našetrenie si na lístok do Československa, to najmä v prípade leteniek z Austrálie či Spojených štátov nebola nízka čiastka. 

Počas neskorších výsluchov padali často otázky na motiváciu jednotlivcov na odchod z Československa, ale aj na návrat naspäť. Medzi dôvodmi vedúcimi k emigrácii najčastejšie zaznievali osobný prospech, cesta za dobrodružstvom a rodinné dôvody. Politické dôvody zmieňovali navrátilci len príležitostne, čo pravdepodobne súviselo s tým, že vypovedali v konfrontácii s príslušníkom ŠtB. Čo sa týka ich motivácie na reemigráciu, prevažovali dôvody ako návrat k rodine, nespokojnosť, pracovné neuplatnenie alebo hmotné príčiny. Väčšinou však išlo o kombináciu viacerých dôvodov, o čom vypovedá aj bývalý stolár Jaroslav A.: „Čo sa týka motívu môjho návratu do ČSSR, bola to jednak clivosť za domovom, za rodičmi a súrodencami a ďalej tá skutočnosť, že podmienky, v ktorých som v USA žil, a v prostredí, v ktorom som sa pohyboval, tak v takom prostredí sa nedalo žiť, lebo ako som poznal, jeden nad druhého sa povyšoval, závideli jeden druhému, spočiatku som bol značne odstrkovaný, žiadnej kultúry som sa nemohol zúčastniť a stále som si pripadal cudzí medzi miestnymi ľuďmi. Panuje tam veľká nespravodlivosť a sociálne zabezpečenie tam nie je takmer žiadne. Kto má peniaze, tak je tam pánom, a kto nemá, tak ich nikdy nezíska a je na veľmi nízkej úrovni.“ (18)

Pri návrate československých občanov z emigrácie malo oddelenie pasovej kontroly okamžite hlásiť príchod emigranta II. správe SNB, ktorá sa zameriavala na boj proti zahraničným špiónom. (19) Súčasne s tým mala prebehnúť osobná a batožinová prehliadka, v rámci ktorej im boli zabavené všetky spravodajsky zaujímavé predmety, ako napríklad zahraničná tlač, osobná korešpondencia, fotografie, zahraničné doklady či mapy. Po prehliadke nasledoval výsluch príslušným útvarom ŠtB vedený pomocou vopred pripravených otázok. Tie sa mali podľa pokynov sústreďovať predovšetkým na informácie o kapitalistických spravodajských službách, policajných orgánoch, nepriateľskej činnosti československých emigrantov, ale aj na informácie o politickej, hospodárskej či vojenskej situácii v zahraničí. No okrem získavania informácií bolo cieľom výsluchu takisto odhaliť vzťah navrátilca k režimu v Československu a vylúčiť jeho spoluprácu so zahraničnými tajnými službami. (20) Pokiaľ bol však navrátilec odsúdený v neprítomnosti na trest odňatia slobody a na návrat nevyužil amnestiu alebo individuálnu milosť, musel sa hlásiť k súdu a nastúpiť do výkonu trestu.

Poznatky získané z výpovedí následne príslušníci ŠtB porovnávali so svedectvami iných navrátilcov a ďalšími zdrojmi, ako bola napríklad osobná korešpondencia navrátilca, ktorú získali pri jeho rozpracovaní. Od týchto zistení závisel ďalší osud reemigrantov. Situáciu im mohlo zhoršiť napríklad ilegálne prekročenie hraníc, kriminálna história alebo exilové tituly v batožine. 

Ilustrácia z časopisu Príbehy 20. storočia, autorka: Ivana Šáteková
Ilustrácia z časopisu Príbehy 20. storočia, autorka: Ivana Šáteková 

No existovali aj okolnosti, ktoré im mohli pomôcť nakloniť si príslušníkov Štátnej bezpečnosti na svoju stranu a v niektorých prípadoch aj zachrániť sa pred trestom za nepovolenú emigráciu. Medzi ne patril súhlas so spoluprácou, často zahrňujúci výhodnejšiu pracovnú pozíciu, alebo súhlas s propagačným využitím. V tomto prípade však muselo ísť o vhodný typ navrátilca. Ten mal byť presvedčivý a inteligentne vystupujúci. Rovnako dôležitý bol aj emotívny príbeh o negatívnej skúsenosti s emigráciou, ktorý by zodpovedal komunistickým predstavám o prezentovaní života na Západe. Ako vzorový nám môže poslúžiť opakovane využitý príbeh Václava B., ktorý bol zmienený na začiatku tohto článku. (21) Pri posudzovaní vhodnosti navrátilca pre mediálne využitie hrala úlohu aj zahraničná politika. V roku 1982, v rámci snahy nájsť vhodné typy navrátilcov na propagačnú kampaň, tak mali byť vynechaní navrátilci, ktorí emigrovali cez Juhosláviu. Do zoznamu nemali byť zahrnutí ani reemigranti z Rakúska v súvislosti s návštevou Gustáva Husáka v Rakúsku. (22)

Na základe uvedených okolností boli navrátilci ďalej rozdelený do troch kategórií. (23) V prvej kategórii boli operatívne rozpracovaní emigranti, teda spolupracovníci ŠtB, ale aj tzv. nepriateľské osoby. Do druhej kategórie spadali jedinci podozriví z práce pre zahraničné spravodajské služby. Tí mali byť ďalej kontrolovaní prostredníctvom siete spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Tretiu, obvykle najpočetnejšiu kategóriu tvorili osoby, ktoré neboli považované za spravodajsky zaujímavé, napríklad dôchodcovia, ženy alebo deti. Na nich sa mala vzťahovať len minimálna miera sledovania, a to vo forme pravidelných previerok. Tie mohli byť realizované aj po desiatich rokoch od návratu. (24) 

K opätovnému prebudeniu záujmu Štátnej bezpečnosti o jednotlivých navrátilcov dochádzalo na základe nezrovnalostí v previerkach, ale impulzom mohli byť aj politické či vojenské udalosti. Pri plánovanom vojenskom cvičení armád Varšavskej zmluvy s krycím menom „ŠTÍT 84“ tak boli znova preverovaní reemigranti pohybujúci sa v blízkosti vojenských a dopravných objektov a osoby podozrievané z vyzvedačstva. (25) V roku 1977 boli zase hľadaní vhodní navrátilci, ktorí by v rámci akcie Protest poslali protestný list americkému prezidentovi vyjadrujúci nesúhlas s výrobou neutrónovej bomby a pretekmi v zbrojení. (26) Koniec záujmu československých spravodajských služieb o problematiku navrátilcov nastal až so zmenou režimu v roku 1989.

1) Súčasťou trestu bolo aj zaistenie majetku, ktorí emigranti zanechali v Československu, ako napr. vkladné knižky, nábytok alebo pridelené byty. Viď Archív bezpečnostných zložiek (ďalej len ABS), fond Organizačná a vnútorná správa FMV II. diel, a. j. 1052, Byty osôb, ktoré neoprávnene opustili republiku.
2) ABS, fond Správa pasov a víz federálneho ministerstva vnútra (ďalej len SPV FMV), nespracovaný fond, č. j. KM-002/3-87, Mimoriadna porada MV ČSSR s námestníkmi konaná dňa 23. 2. 1987, Tabuľka č. 3a.
3) ABS, fond SPV FMV, Prehľad vysťahovaní a nepovolenej emigrácie čs. občanov 1945-1989.
4) ABS, zbierka (ďalej len zb.) Objektové zväzky (OB), archívne číslo (ďalej len arch. č.) OB-329 CB, diel 1, č. j. OS-0127/14-74, Záverečná správa.
5) ABS, fond Evidencia emigrantov a navrátilcov (ďalej len EMAN), nespracovaný fond, osobný spis poradové číslo (ďalej len por. č.) 5.
6) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 24.
7) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 51.
8) Národný archív v Prahe (ďalej len NA), fond Predsedníctvo ÚV KSČ 1966-1971, zv. 96, arch. j. 158, Zásady pre postup voči občanom, ktorí po 21. 8. 1969 zostali v cudzine.
9) a rakúskom území išlo väčšinou o tábor Traiskirchen, na západonemeckom o tábor Zirndorf a v Taliansku boli Česi a Slováci ubytovaní prevažne v táboroch Patriciano alebo Latina.
10) Na tento pohovor mohli čakať aj dva týždne, väčšinou však čakacia lehota neprekročila 7 dní. Samotná izolácia bola tvorená veľkou izbou, ktorú zdieľalo 20 – 25 emigrantov a slúžila k obmedzeniu kontaktov nepreverených osôb a k zamedzeniu úniku informácií o fungovaní tábora do rúk spravodajských služieb socialistických štátov. Viď ABS, fond Hlavná správa rozviedky SNB - zväzky (I. S - zväzky), reg. č. 12911/302 I. S.
11) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 162.
12) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 7.
13) ABS, fond Hlavná správa rozviedky SNB - zväzky (I. S - zväzky), reg. č. 12911/302 I. S.
14) KAELBLE, Hartmut: The social history of Europe, 1945-2000: recovery and transformation after two World Wars. Berghahn Books, New York 2013, s. 185 – 188.
15) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 25.
16) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 183.
17) Svět kolem nás. In: Zpravodaj, č. 2/XVIII, Chicago 1973, s. 2.
18) ABS, fond EMAN, osobný spis por. č. 37.
19) ABS, fond Sekretariát FMV III. diel, inv. j. 1407, Smernica o spravodajskom vyťažovaní a kontrarozviednom rozpracovaní navrátilcov.
20) Odhalením nelegálnych pracovníkov vysadených na území Československa sa zaoberala ŠtB v rámci akcie Európa od roku 1959. Podozriví boli najmä navrátilci z dlhoročného pobytu za hranicami alebo osirení emigranti. Kvôli neúspechu akcie došlo k jej ukončeniu v roku 1975, no už v roku 1981 bola znova obnovená. Viď: KOUTEK, Ondřej: Akce EVROPA. In: Securitas Imperii, č. 13, Praha 2006, s. 37 – 75.
21) ABS, zb. Objektové zväzky (OB), arch. č. OB-329 CB, K návratu nemám dost sil ani prostředků. In: Tribuna, 26. 6. 1974.
22) ABS, zb. Objektové zväzky (OB), arch. č. OB-1931 MV, diel 7, č. j. OS-13/1-38-83, Výber vhodných navrátilcov k propagačnému využitiu – dožiadanie.
23) ABS, zb. Objektové zväzky (OB), arch. č. OB-1931, diel 7, č. j. OS-2047/1-06-63, Metodický pokyn k zaisteniu ofenzívnej kontrarozviednej činnosti v problematike Navrátilci.
24) ABS, zb. Zväzky kontrarozviedneho rozpracovania, arch. č. KR-814168 MV.
25) ABS, zb. Objektové zväzky (OB), arch. č. OB-1931 MV, diel 7, č. j. OS-1196/1-06-84, Zabezpečení kontrarozviednych opatrení vo vytypovaných akciách po línii „NAVRÁTILCI“ v súvislosti s voj. cvičením „ŠTÍT 84“ – pokyny.
26) ABS, zb. Objektové zväzky (OB), arch. č. OB-1931 MV, diel 7, č. j. OS-3691/1-BN-77, Akcia PROTEST – odoslanie listu na zahraničné tlačové agentúry pôsobiace v ČSSR.
Post Bellum SK

Post Bellum SK

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  201x

Post Bellum sa desať rokov venuje zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňuje spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňuje v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Organizácia tieto príbehy ďalej rozpráva verejnosti. Pracuje s mladými ľuďmi na školách, organizuje výstavy, spolupracuje s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydáva knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdáva Ceny Pamäti národa. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu