Čo človeka prinúti pomôcť tým, ktorí sa postavili proti režimu, keď za to môže zaplatiť vlastným majetkom, bezpečím alebo životom? A čo ak pritom vôbec nevie, ako sa vojna skončí? Práve takéto rozhodnutia ukazujú príbehy ľudí, ktorí počas Slovenského národného povstania pomáhali partizánom a povstalcom – často napriek tomu, že sami neboli vojakmi a do odboja vstupovali z bezpečia svojich domovov.
SNP bolo jedinečným vystúpením ľudí, ktorí sa napriek politickým a názorovým rozdielom dokázali spojiť v odpore proti nacizmu a domácemu totalitnému režimu. Slovensko bolo v tom čase spojencom nacistického Nemecka, no ani táto realita neznamenala, že všetci jeho obyvatelia prijali jeho politiku alebo boli ochotní zostať pasívni. Mnohí sa k povstaniu pridali z pragmatických dôvodov, pretože predpokladali, že Nemecko vojnu prehrá. Iní však pomáhali bez istoty, že sa dožijú konca vojny.
Príbehy Milana Kohúta a Margity „Lidky“ Rexovej ukazujú, že pomoc povstalcom často znamenala vedomé rozhodnutie postaviť sa na správnu stranu – aj za cenu vlastného bezpečia.
„Dali mi batoh do ruky a poslali ma“
Milan Kohút pochádzal z Čičmian, ktoré sa nachádzajú vysoko v horách, ďaleko od všetkého. Počas 2. svetovej vojny bolo na okolí plno partizánov. Cesta popod Kľak bola dôležitý strategický bod pre Nemcov pri ústupe a zásobovaní frontu. Partizáni cestu ostreľovali mínometmi a v okolí dochádzalo k prestrelkám.
Nemecké jednotky na útoky reagovali útokmi proti dedinám, v ktorých predpokladali prítomnosť alebo podporu partizánov. O nebezpečí tak nevedeli iba muži v horách. Vojna vstúpila priamo do domovov civilistov. Jedným z tých, ktorí to zažili, bol Milan Kohút, ktorý mal takmer trinásť rokov. „Za naším domom bola ulička a za tým rada humien, kde mali gazdovstvá seno pre dobytok a zásoby na zimu. Toto bolo tak pred Veľkou nocou. Horeli eternitové strechy, lietali do výšky, ako keby to boli granáty, šrapnely.“
Rodiny preto utekali z Čičmian do hôr. Keď zistili, že Nemci odišli ďalej, niektorí sa vrátili naspäť. Muži však pre istotu zostali ukrytí v horách.
Kohútovci po návrate našli zhorené humno a prišli o zásoby krmiva pre dobytok. Napriek tomu Milanova mama pozháňala jedlo pre čičmianskych mužov a upiekla chlieb. „A mňa nabalili, že choď, zanes im to, lebo nemajú čo jesť. Dali mi batoh do ruky a poslali ma do Kozla. Oni sú tam. Tak som šiel.“
V lese sa pohybovali partizáni aj utečenci zo susedných dedín. Milana nasmerovali k mužom z Čičmian. Jeho počin bol odvážny a nebezpečný, pretože Nemci ho mohli kedykoľvek zastreliť.
Najťažšie chvíle pre malého chlapca však ešte len mali prísť. Pri presune s ostatnými mužmi z hory sa dostali pod mínometnú paľbu a následne ich zajali nacisti.
„Dvanásť nás bolo. Povedali, že keď jeden z vás ujde, všetkých postrieľame. Dopratali nás do Fačkova a priamo do kostola pozatvárať.“
Milan tam prežil niekoľko nocí v chlade. O jedlo sa postaral miestny farár. Milanovi sa podarilo dostať z kostola vďaka ľsti krčmárky Fodrekovej. „Dala mi hrniec, poď, chytila ma za ruku, že ideme domov. Pri dverách bola stráž a ona hovorí, že to je môj syn, pomohol mi tu s jedlom. Že gut, gut, pustili ma.“
Fodrekovci mali veľkú murovanú pivnicu, tam sa schovávali miestni pred mínometnou paľbou. U nich prečkal Milan až do príchodu oslobodeneckého frontu, kým si ho rodičia vyzdvihli a vzali domov do Čičmian.
Napriek obrovskému nebezpečiu ale Milanova rodina vždy pomáhala odboju. Zranení partizáni kedykoľvek v noci zabúchali Kohútovcom na okno. „Otec mal krčmu po strýkovi Jánovi, ktorý odišiel do Žiliny. To bolo jediné stredisko, kde sa partizáni uchýlili, či už najesť alebo vyspať. Mnohokrát v noci mama musela variť, lebo boli vyhladovaní, vymrznutí, mokrí. Vedľa krčmy bola miestnosť, kedysi mliekareň, potom tanečná sála, ale vtedy už prázdna. Tam prespávali na zemi, na dekách, na slame.“
Vysielačky, bicykle aj ukrývaní ľudia
Podobný príbeh sa odohrával aj v Trnave. Tu však pomoc povstaniu dostala inú podobu.
Margita Rexová, rodená Vaculíková, ktorú rodina od detstva volala Lidka, sa narodila v roku 1932. Jej rodičia sa zaujímali o spoločenské dianie a vďaka tomu, že v obchode predávali rádiá, mali prístup k aktuálnym informáciám.
Rodina zároveň na vlastnej koži zažila, čo znamenali politické a spoločenské zmeny po rozpade Československa a vzniku ľudáckej Slovenskej republiky a Protektorátu Čechy a Morava. Lidka si pamätala aj osudy židovských susedov, ktorých deportovali do koncentračných táborov. Jej rodina istý čas dokonca ukrývala doma židovské dievčatko. Pomáhali im napríklad aj prostredníctvom krstov.
Trnavská posádka sa ako jediná západoslovenská posádka organizovane pridala k povstaniu. Keďže Trnava zostala na západe Slovenska osamotená a nebola vhodná na obranu, vojaci sa spolu so zmobilizovanými záložníkmi a dobrovoľníkmi presunuli na povstalecké územie.
Do pomoci sa zapojila aj Lidkina rodina.
Jej brat Jarko pôsobil v povstaní ako technik a staral sa o prevádzku a údržbu spojovacej techniky. Jeho práca bola dôležitá – bez komunikácie by vojenské jednotky a odbojové skupiny len ťažko dokázali koordinovať svoje aktivity. Rodinný obchod poskytoval povstalcom ďalší materiál.
„Pomáhali, ako mohli. Finančne, potravinami, z obchodu išli tie vysielačky.“
Vysielačky taktiež opravovali a keď do povstania putoval vlak, pomohli ho vybaviť rádiami, vysielačkami a náhradnou elektronikou. Pomoc však nekončila pri technike.
Keď sa v okolí objavili francúzski partizáni, Vaculíkovci im poskytli bicykle, oblečenie a ďalšiu pomoc, aby sa mohli pohybovať a pokračovať vo svojej činnosti. Rodina pritom veľmi dobre vedela, že nejde o bezpečnú vec.
Lidkin brat Mirko sa pokúsil dezertovať z armády a skončil v koncentračnom tábore. Po vojne sa Vaculíkovci navyše dozvedeli, že celá rodina – rodičia, deti a ďalší príbuzní – sa dostali na zoznam ľudí, ktorí mali byť za pomoc povstaniu a ďalšie priestupky deportovaní do koncentračného tábora.
NEZABUDNIME NA TÝCH, KTORÍ SA POSTAVILI DO ODBOJA
Prispejte 29 € Post Bellum, aby sme príbehy ľudí, ktorí bojovali za slobodu mohli zaznamenávať a rozprávať ďalej.
Neboli to hrdinovia z učebníc
Keď si dnes pripomíname 29. august, nemusíme SNP vnímať iba ako dátum v dejinách alebo vojenskú operáciu. Môžeme ho vnímať aj ako súbor tisícov malých rozhodnutí ľudí, ktorí sa v konkrétnej chvíli rozhodli pomôcť.
Nie preto, že vedeli, že zvíťazia. Nie preto, že mali záruku bezpečia. A nie vždy preto, že mali na výber jednoduchú možnosť. Často jednoducho pochopili, na ktorej strane chcú stáť.
Príbehy Milana Kohúta a Margity „Lidky“ Rexovej majú odlišný priebeh. Spoločné však majú jedno. Rozhodnutie. Ani Kohútovci, ani Vaculíkovci nevedeli, ako vojna dopadne. Nemali istotu, že povstanie uspeje. Nemohli vedieť, či sa na ich pomoc príde a čo bude nasledovať. Napriek tomu sa rozhodli pomáhať.
A práve v tom je jeden z najdôležitejších odkazov SNP.
Odboj netvorili iba vojaci so zbraňami v rukách. Tvorili ho aj ľudia, ktorí im otvorili dvere. Ženy, ktoré v noci varili. Farári, ktorí zabezpečili jedlo väzňom. Ľudia, ktorí poskytli pivnicu, bicykel, oblečenie či vysielačku. Rodiny, ktoré ukrývali prenasledovaných.
Ich rozhodnutia nemuseli vyzerať veľkolepo, ale aj takéto malé činy dokázali pomôcť v boji za slobodu.
Autorka: Martina Lábajová
