reklama

Z Bratislavy ich odviezli priamo do plynových komôr Mauthausenu

Ľudovít Sabadoš bádaním o poslednom transporte vzdáva česť pamiatke svojho strýka, ktorý tam zahynul.

Z Bratislavy ich odviezli priamo do plynových komôr Mauthausenu
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dňa 31. marca 1945 Bratislavčania netrpezlivo čakali na oslobodenie a vytlačenie nacistických vojsk Červenou armádou. Ten večer však nacisti ešte nahnali politických väzňov, odbojárov a iné nepohodlné osoby do vlakových vagónov. Okolo 120 ľudí v nich vyrazilo o polnoci z bratislavskej Hlavnej stanice. Smerovali do jedného z najhorších koncentračných a vyhladzovacích táborov – Mauthausen. Po strastiplnej desaťdňovej ceste boli všetci po príchode okamžite zavraždení v plynových komorách.

Ľudovít Sabadoš strávil posledné roky svojho života bádaním o transporte, ktorý bol vypravený len štyri dni pred oslobodením mesta. Medzi zavraždenými z posledného transportu bol totiž jeho strýko, Valér Kubáni, u ktorého vyrastal v Bratislave v rokoch 1940 – 1945 a ktorého dodnes nazýva svojím otcom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rodiny rozdelené novou hranicou

Ľudovít Sabadoš sa narodil 19. júna 1937 na tzv. dedovizni, v dome matkiných rodičov v Gáni. Ľudovítov otec pochádzal z dediny Kajal vzdialenej len štyri kilometre. Prvou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Československo donútené odstúpiť južné Slovensko s prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom Maďarsku. To spôsobilo, že Gáň ostal na Slovensku a Kajal pripadol Maďarsku. Ľudovít ostal s rodičmi v Kajali.

Na jeseň roku 1940 musel jeho otec napriek pokročilému veku 38 rokov narukovať do maďarskej armády. Matka mala podstúpiť vážnu a riskantnú operáciu. Poprosila svoju sestru Alžbetu, ktorá žila v Bratislave, či by si Ľudovíta nezobrala k sebe. Teta bola vydatá za Valéra Kubániho pochádzajúceho zo vzdelanej rodiny, ktorý bol vnukom spisovateľa Ľudovíta Kubániho. Narodil sa 13. marca 1913 v Myjave a vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Po absolvovaní povinnej vojenskej služby v Československej armáde vyštudoval dôstojnícku školu a bol vyradený do zálohy. Pôsobil ako odborný učiteľ. Bol vrcholovým športovcom a členom Sokola. „Ujo bol jasný Čechoslovakista,“ spomína pamätník. So vznikom Slovenského štátu sa však automaticky stal dôstojníkom Slovenskej armády.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudovítov otec, matka a jej dve sestry, 60. roky, Zdroj: archív Memory of Nations
Ľudovítov otec, matka a jej dve sestry, 60. roky, Zdroj: archív Memory of Nations 

Teta s ním utekala štyri kilometre cez hranice

Ľudovítova teta Alžbeta musela ilegálne prekročiť maďarské hranice, aby prišla vyzdvihnúť synovca. Ako dcéra železničiara sa vedela veľmi dobre v okolí Gáňu orientovať a napriek protestom svojho manžela sa rozhodla prejsť do Maďarska a naspäť na Slovensko s trojročným chlapcom. Vyhliadla si podvečerný vlak do Gáňa, aby stihla posledný vlak do Bratislavy. Zo stanice utekala štyri kilometre cez polia do Kajalu cez hranice do dedovizne. Ľudovít si dodnes spomína, ako ho zobudili, zbalili pár vecí a ako teta s ním v náručí vyrazila späť na stanicu. Avšak vyplašili kŕdeľ jarabíc a chytili ich slovenskí pohraničiari. Našťastie to boli miestni, ktorí ich poznali a ešte im pomohli na vlak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kubániovci bývali v Bratislave v jednoizbovom byte v komplexe Avion. Ľudovítovi sa u nich páčilo a na toto obdobie rád a s láskou spomína. Strýko Valér bol veliteľom Hlásnej služby Leonard 2, ktorá mala za úlohu sledovať prelety spojeneckých lietadiel. Na základe týchto hlásení sa vyhlasovali v meste poplachy. Neskôr pôsobil ako pobočník náčelníka štábu na Ministerstve obrany a dosiahol hodnosť nadporučíka. Pravdepodobne sa aj podieľal ako člen ilegálnej skupiny dôstojníkov Slovenskej armády na príprave Slovenského národného povstania. Aj keď tomu ako malý chlapec nerozumel, pamätník sa pamätá, ako spolu s tetou nosili do jednej pivnice za múrom Hurbanovských kasární civilné oblečenie pre vojenských zbehov a na ďalší deň vyzdvihovali ich uniformy. Občas u nich v byte strávili noc cudzí muži, zrejme zbehovia a zostrelení parašutisti. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po potlačení SNP nemeckou armádou nastalo masívne zatýkanie ilegálnych odbojárov na základe informácií Ústrednej štátnej bezpečnosti, ktorá disponovala sieťou konfidentov-udavačov. Do konca roku zodpovedalo za zatýkanie aj väznenie v Justičnom paláci v Bratislave Ministerstvo pravosúdia (spravodlivosti). Začiatkom roka prešla plná právomoc na gestapo a situácia sa zhoršila. Valér Kubáni bol zatknutý ráno 5. februára 1945 v kasárňach na Uršulínskej ulici. Službukonajúcemu na bráne sa podarilo ho vopred informovať o príchode gestapa, a preto stihol strýko zatelefonovať svojej manželke. Krátko po telefonáte ho gestapo priviezlo domov a začali prehľadávať celý byt:

„Teta vedela o dvoch pištoliach, ktoré boli asi pre niekoho pripravené na pomoc. Rýchlo ich zahrabala pod veľkou hromadou zemiakov, ktoré boli vysypané v špajzi. Pás nábojov mi hodila okolo krku a navliekla na mňa môj modrý námornícky zimník. A už boli u nás. Mohlo byť 9 hodín a do 16 poobede trvala dôkladná prehliadka jednoizbového bytu,“

živo si spomína na tento deň. V pamäti mu utkvela krutosť a beštialita, ktorá z gestapákov vyžarovala: „V ten deň som o pár rokov dospel,“ dodáva.

Teta a strýko Kubániovci (strýko v uniforme Slovenskej armády), Zdroj: archív Memory of Nations
Teta a strýko Kubániovci (strýko v uniforme Slovenskej armády), Zdroj: archív Memory of Nations 

Strýka uväznili v Justičnom paláci. Asi dvakrát prijali pre neho balíček na prilepšenie. Okrem toho chodievali s tetou vyzdvihnúť špinavé prádlo, ktoré sa právalo doma:

„Pamätám si, že prádlo bolo krvavé, zrejme z tých výsluchov.“

Strýko tetu požiadal, aby mu do väzenia priniesla aj jeho bibliu. Jednalo sa o české vydanie Kralickej biblie s venovaním jeho matky z 24. decembra 1936. Aj tá sa k nemu dostala. Párkrát sa im podarilo z vyššieho poschodia priľahlej budovy pozorovať väzňov na dvore Justičného paláca počas rannej rozcvičky: „Nikdy sme nikoho nestretli, asi to bolo medzi rodinami regulované,“ vysvetľuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudovít cez vojnu v Bratislave, Zdroj: archív Memory of Nations
Ľudovít cez vojnu v Bratislave, Zdroj: archív Memory of Nations 

Posledný transport do Mauthausenu na Veľkú noc 1945

Justičný palác bol v marci preplnený a koncom mesiaca sa s blížiacimi veľkonočnými sviatkami dostala k rodinám informácia, že väzni budú deportovaní. Vtedy už nad Bratislavou prelietavali lietadlá Červenej armády a viacero miest na západe Slovenska bolo oslobodených. Podvečer v sobotu 31. marca začali pred zadným vchodom pred zrakmi rodinných príslušníkov nakladať väzňov do pripravených nákladiakov:

„Zákrok proti pozostalým bol pomerne surový. Každý sa pokúšal hádzať väzňom balíčky. To SS-áci tvrdo potierali, nechceli aby sme boli svedkami, ale bolo nás príliš veľa. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo. Uja sme videli naposledy,“

spomína si pamätník. Ešte bežali s tetou na železničnú stanicu, ale o mužoch sa od železničiarov nič nedozvedeli.

Posledné dni pred oslobodením Bratislavy 4. apríla 1945 strávili v pivniciach Avionu, ktorý dostal niekoľko zásahov. Front postupoval smerom na západ pomaly a až v polovici mája sa začali vracať z Mauthausenu do Bratislavy prví väzni, ktorí priniesli kusé a rozporuplné informácie o tom, čo sa s mužmi stalo. Ako sa neskôr ukázalo, nikto z transportu sa nedostal živý do tábora. Za prvou bránou tábora sa museli vyzliecť, odovzdať všetky cennosti a niekoľko hodín čakať, kým ich nahnali do plynových komôr a mŕtvoly následne spálili v krematóriu. Podľa jedného pamätníka koncentračného tábora Mauthausen sa táto tragédia udiala 10. apríla 1945. Ľudovít Sabadoš v rámci svojich rešerší dodatočne zistil, že cesta trvala preto niekoľko dní, lebo väzni prešli do tábora 100 km pešo z Českých Budějovic.

Z celého transportu asi 100 mužov prežili len piati, ktorí boli z nezistených dôvodov vyložení v Břeclavi.

Biblia strýka Valéra Kubániho, Zdroj: archív Memory of Nations
Biblia strýka Valéra Kubániho, Zdroj: archív Memory of Nations 

Na výsluchy k Dvom levom

Tete sa vrátila strýkova biblia, ktorú mal asi celý čas pri sebe a ktorú pravdepodobne našiel pohodenú so šatstvom v plynovej komore jeden z oslobodených väzňov a priniesol ju do Bratislavy. Bola označená razítkom so strýkovým menom a adresou.

Ľudovít ostal u tety aj po vojne. Žili skromne: „Tieto ženy – vdovy chúďatká žili z ničoho. Koľko len trvalo, kým konečne dostali uznaný vdovský dôchodok, lebo neboli úmrtné listy.“ Nikto nemohol dosvedčiť, čo sa s väzňami stalo, keďže ich nikto v Mauthausene nevidel. Až do roku 1948 bola v spoločnosti snaha nielen objasniť okolnosti ich smrti a zostaviť ich kompletný zoznam, ale im aj vzdať hold a česť. Slovákov bolo asi 80, ostatní boli Francúzi a Sovieti. Avšak po februárovom komunistickom prevrate v 1948-om začala štátna propaganda pripisovať zásluhy za SNP a odboj bezvýhradne komunistickým predstaviteľom a tieto snahy boli prerušené. 

Ľudovít sa po oslobodení venoval skautingu, ale ten bol v po februári 1948 zakázaný komunistami. Ich vedúcemu sa ich podarilo priradiť k oddielu Sokol. V roku 1949 vtrhli na letný tábor eštebáci, rozpustili ho a deti okamžite odviezli domov. Po návrate do Bratislavy sa uskutočnil aj s deťmi výsluch ŠtB.

„Rad radom volali rodičom k Dvom levom na výsluch.“ Ľudovít bol tiež prítomný:

„V tej miestnosti, kam sme prišli vypovedať, sedel v putách náš vedúci. Chceli mu našiť, že ten tábor organizoval ako gej. Vôbec som nevedel čo to je a nemohol som reagovať na ich otázku.“

Teta sa nebála a energicky sa naoko rozčuľovala, čo si cez prázdniny počne s chlapcom. Tým sa výsluch skončil. „A to bol koniec Sokola.“

Pamätník si spomína ako u nich ešte dvakrát zazvonili eštebáci, keď teta nebola doma. Ale od chlapca sa nič nedozvedeli. Tetu volali tiež párkrát na výsluch. Bolo to v čase, keď bol na ňu vyvíjaný nátlak, že býva v údajne nadrozmernom byte a keď vdovy intenzívne korešpondovali so zahraničím a medzinárodným Červeným krížom, aby sa dozvedeli viac o osude svojich manželov. Stále sa stretávali, debatovali a výsledkom ich debát bolo: „Keby [ich muži] prežili, tak ich títo [komunisti] zlikvidujú.“  

Ľudovít absolvoval chemickú priemyslovku. Úspešne sa uplatnil na viacerých pracoviskách, predovšetkym vo výskumníctve. Vďaka svojmu pôsobeniu v Klube campingu a caravaningu, kde zastával funkciu predsedu, niekoľkokrát vycestoval na Západ a cestou domov párkrát navštívil Pamätník Mauthausen, kam zobral na prehliadku aj účastníkov zájazdu.

Začiatkom 70-tych rokov postavil na pozemku v Rači, ktorý mu darovala teta, rodinný dom, do ktorého sa nasťahoval s tetou a svojimi rodičmi.

Ľudovít Sabadoš v mladosti, Zdroj: archív Memory of Nations
Ľudovít Sabadoš v mladosti, Zdroj: archív Memory of Nations 

Poďakovanie Valérovi Kubánimu

Niekoľkokrát navštívil bývalý koncentračný tábor Mauthausen a naďalej myslel na strýka, čo sa s ním a s ostatnými stalo. V rodinnej hrobke v Rači, kde sú pochovaní jeho rodičia a teta Alžbeta mu symbolicky vzdal hold - do zeme zahrabal prsť z Mauthausenu a na jeho náhrobnom kameni je nápis „Zahynul v Mauthausene.“ „Som vďačný svojim rodičom, skvelí ľudia a nekoneční dobráci, čo by sa rozdali, čo sa mňa týka. Ale Kubáňovská rodina mi dala tú výbavu do života, ktorú mám. To dobré, čo je vo mne mi odovzdali s láskou skutočne ako moji druhí rodičia. To je môj dlh. Čokoľvek urobím je moje poďakovanie a to nikdy nebude stačiť.“

Keďže dodnes nie je táto historická udalosť odborne spracovaná a objasnená, pustil sa do vlastného bádania. Nevie sa zmieriť s tým, že si spoločnosť od revolúcie nijakým spôsobom neuctila tých, ktorí boli zavraždení v posledných dňoch 2. svetovej vojny.

Príbeh pre Post Bellum spracovala: Andrea Kleine

Editorka: Martina Lábajová

www.memoryofnations.eu

www.postbellum.sk

Obrázok blogu
Post Bellum SK

Post Bellum SK

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  910x

Post Bellum sa od roku 2011 venuje zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňuje spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňuje v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Organizácia tieto príbehy ďalej rozpráva verejnosti. Pracuje s mladými ľuďmi na školách, organizuje výstavy, spolupracuje s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydáva knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdáva Ceny Pamäti národa. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

reklama

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu