Za 10 minút padlo na Bratislavu 370 ton bômb. Najviac obetí bolo v Apollke, až 74

Pripomíname si 78 rokov od najväčšieho bombardovania Slovenska počas 2. svetovej vojny.

Za 10 minút padlo na Bratislavu 370 ton bômb. Najviac obetí bolo v Apollke, až 74
Bratislava po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Do 16. júna 1944 prelietali bombardéry nad Bratislavou pravidelne v rovnaký čas, ale nikdy nezaútočili a obyvatelia si na to už začali zvykať. V tento deň sa to ale zmenilo. Lietadlá sa po prelete otočili a začali prvý a najničivejší útok na Bratislavu. Zaútočili na nás Američania, keďže ľudácka Slovenská republika bola na strane Nemecka. Cieľom boli predovšetkým významné hospodárske a dopravné objekty. „Poplachy bývali pravidelne a nás poslali zo školy domov a vlaky už nechodili, tak sme išli do električkového tunela pod hradom, ktorý bol vtedy rozostavaný. A tam sme hladné stáli aj tri hodiny v blate a čakali,” spomína Rozália Encingerová (*1930) z Lamača, ktorá 16. júna prišla o päťnásťročného bratranca.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Budova Slovenského národného múzea, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Budova Slovenského národného múzea, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Aj vďaka Dušanovi Bublíkovi (*1925 †︎2018), ktorého príbeh sme zaznamenali v archíve Memory of Nations si môžeme pozrieť fotografie z tejto nešťastnej udalosti. Dušan mal vtedy 19 rokov a vďaka tomu, že patril medzi nadšených fotografov, zachytil spúšť a deštrukciu Bratislavy na množstve fotografií.

Dušan Bublík, Zdroj: archív Memory of Nations
Dušan Bublík, Zdroj: archív Memory of Nations 

Obrázok blogu

V deň prvého bombardovania Bratislavy nikoho nenapadlo pustiť sirénu. Väčšina ľudí už v tej dobe pri preletoch pravidelne ignorovala výzvy na presuny do krytov a zatemňovanie. Všetko sa začalo po 10:00 hodine, kedy na mesto v priebehu necelých 10 minút dopadlo takmer 370 ton bômb a objekty s rôznymi horľavinami vybuchovali či horeli ešte dlho po bombardovaní. Okrem rafinérie Apollo, ktorá bola dôležitým dodávateľom zásob na východný front, boli zasiahnuté aj ďalšie strategické ciele ako Zimný prístav a dunajský most, ktorý stál na mieste dnešného Starého mosta. Zasiahnutá bola aj budova Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, ministerstvo dopravy a verejných prác na Kempelenovej ulici, Dunajské kasárne, budova vtedajšieho Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí, ako aj ďalšie budovy.

SkryťVypnúť reklamu

Budova Slovenského národného múzea po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Budova Slovenského národného múzea po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Dagmar Šalyová (*1939) bola počas bombardovania v Bratislave a spomína:

„Otec ma zobral na roh Dunajskej a Lazaretskej a tam sme sa dívali ako tá Apollka horí.“

Dym z rafinérie videli vraj až vo Viedni a nehoreli len budovy ale, aj ľudia, ktorí ležali v mlákach ropy. Najviac obetí bolo ten deň práve zo zamestnancov Apollky, kde zahynulo podľa záznamov 74 ľudí.

Svadobná fotografia Dagmar Šályovej a jej manžela Ľudovíta, Zdroj: archív Memory of Nations
Svadobná fotografia Dagmar Šályovej a jej manžela Ľudovíta, Zdroj: archív Memory of Nations 

Kaviareň Astória po bombadovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Kaviareň Astória po bombadovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Bratislava po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Bratislava po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Bratislava po bombardovaní z 16.6. 1944, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Bratislava po bombardovaní z 16.6. 1944, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Rozália Encingerová (*1930) si spomína ako dúbravské deti chodili peši cez pole na vlak do Lamača a potom na Hlavnú stanicu, aby sa dostali do školy. V ten deň bombardovania poslal učiteľ všetky deti zo školy domov. Pamätníčka sa vtedy so staršou sestrou schovala v rozostavanom električkovom tuneli pod hradom, rovnako, ako mnoho ďalších Bratislavčanov, a kvôli výlukám dopravy sa dostali domov až večer. Neskôr sa dozvedeli, že pri bombardovaní Zimného prístavu zabilo ich pätnásťročného bratranca, ktorý pôsobil v Dunajskej plavbe ako učeň. Po tomto prvom vážnom vojnovom incidente prišlo nariadenie, že deti z vidieka nebudú dochádzať do mesta. Obyvatelia Bratislavy začali brať poplachy vážne a časť obyvateľstva evakuovali na vidiek.

SkryťVypnúť reklamu

Rozália Encingerová, svadobná fotografia, Zdroj: archív Memory of Nations
Rozália Encingerová, svadobná fotografia, Zdroj: archív Memory of Nations 

Sutiny v centre Bratislavy po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Sutiny v centre Bratislavy po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Bratislava neskôr zažila bombardovanie ešte 5-krát, aj keď nikdy nie v takom veľkom rozsahu. Miroslav Rehák (*1935) mal tú smolu, že zažil viaceré.

„Mal som desať rokov, keď bol koniec vojny. A zažil som, ako Bratislavčan, bohužiaľ, veľakrát bombardovanie. Či už to bolo bombardovanie Apollky, to prvé, alebo nočné bombardovanie. A to napriek tomu, že otec vymyslel, že v Bratislave to môže byť nebezpečné, tak vtedy bolo v móde, že sa Bratislavčania evakuovali, a my sme sa evakuovali do Záhorskej Bystrice. Tam som chodil aj do školy. Ako na potvoru, keď sme sa vracali na víkend na chvíľu domov do Bratislavy, tak vždy bolo bombardovanie. Navyše otec veľmi logicky povedal: ‚Nebývajme na dolnom konci, lebo tam je cesta, kade sa budú presúvať vojská, poďme na horný koniec.‘ No tak sme sa ubytovali na hornom konci. Ale bohužiaľ, keď Nemci ustupovali, zamerali sa na kostol a tie delostrelecké granáty dopadali presne tam, kde sme my bývali.”

Miroslav si spomína, ako chlapi s obavami behali z pivnice do pivnice, a na neustály plač žien a detí.

Miroslav Rehák, Zdroj: archív Memory of Nations
Miroslav Rehák, Zdroj: archív Memory of Nations 

Viecha na Vysokej ulici po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations
Viecha na Vysokej ulici po bombardovaní, fotené Dušanom Bublíkom, Zdroj: archív Memory of Nations 

Dodnes nie sú vyčíslené ľudské obete zo 16. júna 1944. Počet mŕtvych sa pohybuje od 100 do 300. Bratislavská rafinéria bola zničená na 80 percent. Bolo ošetrených vyše 500 osôb, okolo 700 osôb bolo nezvestných.

V Post Bellum vďaka príbehom, ktoré dokumentujeme do archívu Memory of Nations, pripomíname hrôzy vojny. Nedovoľme, aby spomienky pamätníkov odišli spolu s nimi. Prispejte na dokumentovanie príbehov 20. storočia.

SkryťVypnúť reklamu

Autorka: Martina Lábajová

www.memoryofnations.eu

www.postbellum.sk

Obrázok blogu
(zdroj: vandahlavackova)
Post Bellum SK

Post Bellum SK

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  116x

Post Bellum sa desať rokov venuje zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňuje spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňuje v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Organizácia tieto príbehy ďalej rozpráva verejnosti. Pracuje s mladými ľuďmi na školách, organizuje výstavy, spolupracuje s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydáva knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdáva Ceny Pamäti národa. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu