Zabudnutý hrdina

Vyrozprávam vám príbeh človeka, ktorého meno nesiem, i keď by som nemala, ale osud to chcel. A som na to hrdá. Bude to o hrdinovi, ktorý to celý život o sebe nevedel. O hrdinovi, ktorý zachránil život a doteraz to nikto nenapísal...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Vyhľadávanie v historických análoch musí byť ťažká a zdĺhavá práca. Možno nájdete predkov niekde v temnom stredoveku, ale možno sa nedostanete ani na začiatok devätnásteho storočia. Existuje však jeden osvedčený spôsob, ako sa veľa dozvedieť o svojej rodine. Týmto spôsobom sa nedostanete ďaleko, ale zaručene sa dozviete viac ako z historických záznamov, ktoré nepovedia to najdôležitejšie. Tento spôsob sa volá- rozprávenie starých mám. Znie to ako z rozprávky? Ale ono to je rozprávka. Počúvať veselé alebo smutné príbehy postavičiek, ktoré ste nikdy nepoznali. Snehulienka a sedem trpaslíkov je proti tomu nič. Totiž rozprávkové bytosti nie sú vaša rodina. A preto to nemá také nádherné čaro. Je vám ľúto, že nemáte v rodine trpaslíkov, ktorí ťažia diamanty? To nech vás netrápi. Určite sa aj vo vašej rodine nájde niekto významný.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ja som si vo svojom krátkom živote vypočula veľa príbehov. O praprastarej mame, ktorá nosila široké sukne a vždy po hádke s mužom zbalila buchty, zobrala kozu a odišla k potoku. Keď sa večer minuli buchty a bola už zima, vrátila sa domov. O ďalšej zo žien našej rodiny, ktorá sa ničoho nebála a postavila sa aj proti ruskému vojakovi so samopalom. O prapradeduškovi, ktorý prežil obidve svetové vojny, ale úsmev z tváre mu nič nezotrelo. A o babičke, ktorá v detstve bola ako nezbedné chlapčisko a vždy niečo vyparatila.

 Ale počúvala som aj o ťažkých časoch. A presne tu sa rodia hrdinovia. Nie takí ako William Tell alebo Robin Hood, ktorých pozná každý. Týchto hrdinov história do svojich kníh nepúšťa. Ich príbehy zaveje čas ako piesok na púšti, ich hrdinstvá zostanú v pamäti len krátko. A preto to dopadne vždy tak, že v škole sa napokon učíme o nepozvaných hrdinoch, ktorých nikto nečakal a predsa prišli. Ktorí budovali ríše a plnili si sny na úkor iných.

Skryť Vypnúť reklamu

 Ja vám vyrozprávam príbeh človeka, ktorého meno nesiem, i keď by som nemala, ale osud to chcel. A som na to hrdá. Bude to o hrdinovi, ktorý to celý život o sebe nevedel. O hrdinovi, ktorý zachránil život a doteraz to nikto nenapísal.

 Kde začať? Hádam na začiatku...

 Medzi Galantou a Gáňom stál strážny dom a v ňom žila rodina železničiara. Mali osem detí, štyroch chlapcov a štyri dievčatá. Jeden z nich sa volal Ľudovít. Všetci ho prezývali Ľajoš.

 Narodil sa osemnásteho decembra v roku 1913 v meste Šaľa. Bol veľmi šikovný, a tak si v Trenčianskych Tepliciach spravil žandársky kurz. Vo svojej kariére to dosiahol vysoko. Miloval svoju prácu.

Skryť Vypnúť reklamu

 V roku 1941 už bol žandárskym strážmajstrom. Vtedy si vzal za ženu dcéru železničiara zo strážneho domku na druhej strane Gáňu. Odvelili ho na východné Slovensko. Tak sa spoločne odsťahovali do malého mestečka Kamenica nad Cirochou.

 Bolo to v období prvej Slovenskej republiky v časoch najhorších, v časoch vojnových. Žandári nemuseli narukovať. Ich úlohou bolo dozerať na poriadok. Bolo zvykom, že manželka veliteľa varila pre všetkých žandárov, a tak sa stalo, že jej kuchyňu ochutnal aj Jozef Tiso, keď bol na východnom Slovensku.

 Ľudovíta mali ľudia veľmi radi a nič sa na tom nezmenilo, ani keď ho prevelili do neďalekej dediny Vírava. Všetci ho poznali a dôverovali mu. Rok po svadbe sa mu narodil syn. Časy boli veľmi ťažké, ale našťastie nežili, ako sa zvykne hovoriť, „ z ruky do úst".

Skryť Vypnúť reklamu

 Fašizmus sa dostal až sem. Židia museli nosiť na chrbáte žltú hviezdu. Boli to poväčšinou richtári a bohatší ľudia. Lenže tu sa prejavovala ľudská solidarita, ktorá je Slovákom tak daná. Každý im pomáhal. Dokonca aj žandári a kňaz, tu na východe to bol grékokatolícky pop.

 Ľudovít, pretože bol žandárskym veliteľom, dozvedel sa strašnú správu. Na to, čo potom spravil, nestačila odvaha a pevné nervy. Najdôležitejšie bolo mať veľké srdce. A to on mal. Dokopy jedenásť židovských spoluobčanov, medzi ktorými boli tri deti, cez deň ukryl doma u svojej manželky. Tá ich zavrela do pivnice. Na ďalší deň malo totiž dôjsť k deportácii Židov z celého okolia. No týchto jedenástich ľudí sa to netýkalo, pretože v noci ich Ľudovít postupne dopravil autom do lesa. Tam ich schoval v jednej opustenej chate, kde si ich na starosť zobral horár.

 Ostatné osudy uprchlíkov už neboli v Ľudovítových rukách. Vrátil sa domov a musel sa tváriť, akoby sa nikdy nebolo nič stalo. Ak by sa totiž niekto nevhodný dozvedel o nočnej príhode, stálo by to Ľudovíta život. Doplatila by na to aj jeho rodina. 

 Keďže neviem, v ktorom vojnovom roku sa toto prihodili, nemôžem ani povedať, či mal v tom čase len syna alebo už aj dcéru, ktorá sa narodila v roku 1945. Aj ona je ešte dieťa vojny, pretože svetlo sveta uzrela v marci a Nemecko kapitulovalo 9. mája. A ani to sa nedá nazvať koniec. Nehovorím o neústupčivých Japoncoch a vojne v Tichomorí, ale mám na mysli tiahnutie frontu z východu na západ. Totiž hovorí sa, že územie nie je dobyté, kým cez neho neprejde noha vojaka.

 Víťazné ruské vojská šli po hlavných cestách pohromade, možno len tanky jazdili po poliach, ale občas museli niektorí vojaci vybehnúť do bočných uličiek a pochytať posledných nemeckých vojakov, ktorí nepochopili, čo je to kapitulácia. A potom prebiehali také menšie bitky medzi asi dvoma ruskými a jedným nemeckým vojakom, ktorí sa naháňali na dvore okolo studne. A ľudia prežívali aj toto veľmi ťažko, pretože museli byť ukrytí v pivnici a čakať kedy skončí strelba. Občas nejaký ten Rus sa rozhodol aj v pivnici hľadať nepriateľa.

 Ale aby som sa vrátila k našim utečencom. Horár im mal pomôcť, aby sa dostali čo najďalej. Všetko, čo sa stalo potom, vedel Ľudovít len z rozprávania. Podľa všetkého horárov pomocník zradil, a tak niektorých zo Židov pochytali. Ostatným sa podarilo utiecť a dostali sa až do Izraela.

 O niekoľko rokov po skončení vojny dostal Ľudovít aj s manželkou balíček až z Ázie. Bol to darček ako poďakovanie za záchranu života.

 Ľudovít bol potom ešte dlho žandárom, ale v päťdesiatych rokoch sa mu za službu vlasti odmenili komunisti tak, ako to vedeli len oni. Vymysleli si kauzu, obvinili ho z niečoho, čo bola absolútna lož a zobrali mu zbraň. Už viac nebol žandárom. Ľudovíta to úplne zničilo. Miloval svoju prácu, bola jeho celým životom.

 Dlho potom už nežil. Vo veku päťdesiatich deviatich rokov, mesiac pred jubilejnými narodeninami ho o život obral maligný tumor. Je pochovaný v Seredi, teraz už aj so svojou manželkou, ktorá mu zostala verná až do posledného okamžiku života, ktorý sa skončil v roku 2008. Vždy keď sme sa jej pýtali, prečo sa znova nevydala (bola vdovou vyše 40 rokov), odpovedala so smútkom ale aj s bezhraničnou láskou v hlase, že už nikdy netsretla takého úžasného muža, akým bol deduško. 

 Tu niekde by sa mohlo skončiť rozprávanie o úžasnom človeku, ktorého každý 

v našej rodine zbožňoval. Ja som ho nikdy nepoznala, ale toľko som o ňom počula, že mám niekedy pocit, akoby som to prežívala s ním aj ja.

 Každý rád počúva tekéto príbehy. Sú o skutočných ľuďoch, o udalostiach, čo sa naozaj stali. A preto si človek môže pomyslieť: možno by som to dokázal aj ja, možno by som vedel aj ja spraviť niečo hrdinské.

 Určite nikto z nás nechce žiť v takom svete, aký bol počas druhej svetovej vojny. Žiaľ naša spoločnosť vytvára veľa možností pre hrdinské činy. Len treba mať odvahu a vieru, že niečo dokážeme.

Monika Belovičová

Monika Belovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent…mama tvrdí, že večný…ja teda dúfam, že nie…že jedného dňa to skončí a ja sa zaradím medzi pracujúcich…hm, keď nad tým tak rozmýšľam, čo je zlé na celoživotnom vzdelávaní? Zoznam autorových rubrík:  TuniskoZamyslenieKnihyZo životaNezaradenéWoody Allen

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu