Predpovede počasia neboli na tieto dni priaznivé, ale to ráno prekvapilo októbrové počasie v pozitívnom slova zmysle. Počasie bolo neskutočné, inverzia v diaľke nad Smokovcom, teplota nad nulou a totálne bezvetrie, občasná námraza na kameňoch a jemné snehové nánosy, čo skôr vo mne vyvolalo nedočkavý pocit nastávajúcej tatranskej zimy.
Vyštartovala som sama s jedným z horských vodcov zo Starého Smokovca pozemnou lanovkou na Hrebienok, kde sme si uvedomili neskorú výjazdovú hodinu tj. o 9:00 (pôvodný plán zlyhal o 7:00), čo nám prišlo neskôr na škodu. Cestou sme nestretli ani nohu, napriek tomu, že prvá lanovka na Hrebienok praskala vo švíkoch. Ticho kráčajúc a vstupujúc do Veľkej studenej doliny sme zazreli prvý náznak stretnutia sa s turistom, ale čistý omyl. Opustené nosičské krosná, pohodené pri ceste... naložené :)
Pokračovali sme ďalej, stúpali v tichosti - čo je unikátne na moju neustálu ukecanosť, s menšími čajíčkovými pauzami. Tempo sme nahodili celkom slušné, postupne sme sa vyzliekali z búnd, slniečko sa prebojovalo cez občasnú hmlu a nám sa hneď lepšie uháňalo.. časovo nás brzdili japonské zástavky (rozumej fotografovanie), ktorým sa naozaj nedá vyhnúť pri takom krásnom výhľade. Do záberu mi vbehol konečne prvý človek, ktorého sme stretli - nosiča smerujúceho na Zbojnícku chatu. Tu sa musím pozastaviť .. Obdivujem ich výkony. S náročnými vynáškami, s ťažkým nákladom, za každého počasia. Túto štreku absolvujúc niekoľko krát za týždeň. Po chvíľke rozhovoru s vysokohorským nosičom ho predbiehame , a v diaľke zazrieme Zbojnícku chatu. Úsmev na tvári, svoj cieľ sme po pár hodinách dosiahli. Na chate už sedel starší pár, my sme boli druhí návštevníci toho dňa.
Tradične, na úvod sme si dali horca i keď ho nemusím, ale vravím si, že nebudem kaziť zvyky. Ako sa vraví - v Tatrách po tatransky.. :) po výdatnom obede sme sa usadili na vonkajšej terase, kde sme načerpali ešte posledné slnečné lúče. V diaľke sme zazreli stúpajúcu hmlu, ktorá nám zastrela nenásytný výhľad na tatranské štíty. Tu začali minúty polemizovania, kadiaľ si zvolíme cestu späť. Ja nadšená výškami, napriek strachu z výšok som túžila prejsť cez Prielom a postupne smerovať k Sliezskemu domu, odtiaľ do Smokovca. Tento nápad mi bol už odvrhnutý deň predtým, a až neskôr som pochopila prečo.. nie darmo, treba si vypočuť rady skúsenejších a nehrnúť sa do zľadovateľného terénu. Nakoniec, po roztrhaní hmly nad tatranskými štítmi, padlo rozhodnutie vydať sa na cestu cez Priečne sedlo ďalej na Téryho chatu. Svoju cestu sme zahájili o 13:20. Rezkým tempom sme vyrazili, začali mierne stúpať za sprievodného hluku svišťov, ktorý mne osobne naháňal neopodstatnený strach, stretávali sme skupiny kamzíkov. Zrazu sme sa ocitli vo veľkej hmle, čo ma veľmi mrzelo. Tešila som sa na ten úžasný výhľad spod Širokej veže na Streleckých poliach. Napriek tomu ma toto miesto nadchlo. Kam sa mi zrak pohol, videla som samých „kamenných mužíkov" - z kameňov postavené sošky. Na vysvetlenie, títo mužíci od nepamäti udržiavajú ľudia, ktorí danou cestou prechádzali. Slúžia predovšetkým na orientáciu v teréne, chápeme ako určitý druh turistického značenia.
Po krátkej prestávke sme sa pohli rozhodnutí zdolať Priečne sedlo v nadmorskej výške 2352 m n.m. Myslím, že keby som si bola plne vedomá do čoho idem, asi by som si to určite rozmyslela. Typická ja, z extrému do extrému. Na vrchole Priečneho sedla míňame mladý párik v protismere, ktorý s vystrašenými očami a so šokovaným výrazom tváre sa upiera priamo na nás a psa, oznamujú nám, že ten terén je naozaj náročný. Začali prípravy na zostup po stene pomocou reťazí z Priečneho sedla, kde som si ešte stihla dať vytúžený narodeninový prípitok a po pravde aj niečo na odvahu. Nebolo mi všetko jedno pozerať sa ako kamarát začal prvé prekážky zdolávať (psa ťahajúc za sebou v sprievode kňukotu). Vravím si, keď to zvládne on, musím aj ja, napriek môjmu problému s výškami. Búrilo sa vo mne všetko, výčitky, adrenalín, nesústredenie, strach z výšky, hrozba spadnutia.. to posledné asi najviac. Nechcela som pochopiť, že ruky ma udržia, nohy sú až druhoradé. A toľké zamýšľanie sa spôsobilo zlé stúpnutie, chvíľka napätia a než som sa spamätala a uvedomila sa, visela som iba jednou rukou držiac sa reťaze. Vtedy som si povedala a dosť. Nezídem. Ostávam. Bojím sa. Po dlhom odhodlávaní sa, podpory zo strany kamaráta (aj keď to prerastalo v hnev :) ) čuduj sa svetu, ako aj iní odvážlivci, tak i ja som prekonala túto štreku. Vydýchla som si až v Dolinke pod Sedielkom, sediac na kameni a pozerajúc vôkol seba. Pripravili sme sa na pokračovanie smer Téryho chata. Opatrne sme prešli nánosy snehu a vybrali sme sa svižnejším tempom, aby sme predbehli hmlu, ktorá začala stúpať. Po vyše 40 minútach sme sa ocitli na chate. Dali sme si čo to pod zub (výborný čaj), posilnili na ďalší vzostup na Zamkovského chatu. Opatrne sme vzišli Malým a Veľkým svahom za padajúcej tmy. Ďalej sme pokračovali iba za použitia bateriek. Cesta na Zamkovského chatu mi prišla večná. Pri prvých náznakoch veľkej únavy, opuchnutých nohách, boľavých palcoch, my vôbec nedochádzala moja nočná mora z nočného lesa a možnosti stretnutia medveďa až do momentu.... keď sme mali pocit, že nablízku je v skutočnosti medveď (pes vycítil). Pre mňa neopísateľne zlý pocit.
Počas môjho 1,5 ročného pobytu v Tatrách som nemala ani raz šťastie na medveďa, stáť mu zoči-voči. Ťažko pregĺgajúc som sa na túto skutočnosť pripravovala. Na Zamkovského chate sme si dali krátku prestávku, vyzvedajúc od domácich či je v okolí medveď. Čakala som útechu, miesto toho potvrdenie hrozby menom medveď sa dostavilo. Tuho som uvažovala, že tu to vzdám a prenocujem. Povinnosti, ktoré ma ešte čakali toho večera a túžba ľahnúť si do svojej postele bola väčšia. Vybrali sme sa na cestu. Myslím, že táto cesta ubehla veľmi rýchlo, bola to známa trasa a neuvedomujúc sme sa ocitli na Hrebienku. Tu naša túra končí o 20:00.
Veľa si beriem z tejto túry, popúšťam od svojej tvrdohlavosti, beriem rady skúsenejších a ďakujem Tatrám za jej krásy, možnosti zažiť nezažité, nafotiť prírodné krásy, ktoré ponúka. Myslím, že každý deň vie byť v Tatrách niečím prínosným, vieš ho naplno si užiť, stráviť rozličné druhy túr, zrelaxovať maximálne ako sa dá a týmto vyvraciam za seba samú fakt, že pes tu skapal. Ako si to zariadiš, tak to máš...
