reklama

Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane

Naopak, vojna na Ukrajine vrátila rubeľ vo vývoji o dve desaťročia dozadu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Niekoľkokrát som sa v rozhovoroch s ľuďmi stretol s tvrdením, že svetovej dominancii amerického dolára príde čoskoro koniec, pretože ho nahradí iná mena. Pýtam sa ich, aká mena to bude. Odpoveď znie približne takto: “No… možno aj ruský rubeľ.” V určitých médiách si tiež môžeme prečítať niečo podobné o tom, že svetovej nadvláde dolára čoskoro nastane koniec. Rusko, Čína a iné krajiny, nespokojné so západnou finančnou dominanciou, sa vraj totiž spoja a dobyjú svet novou svetovou menou, ktorá už-už nahradí dnešný americký dolár a euro. Takéto tvrdenia sa však v praxi nemôžu naplniť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predpoklady pre medzinárodne používané meny

Meny jednotlivých krajín sa na medzinárodný obchod a tvorbu menových rezerv nepoužívajú náhodou. Existuje niekoľko hlavných príčín, prečo sa niektoré meny svetovými stávajú, kým iné nie:

  • Hospodárska sila krajiny: Čím väčšia a silnejšia je krajina hospodársky, tým je väčšia pravdepodobnosť, že jej mena sa bude využívať nielen na obchodné transakcie na jej území, ale aj na platby za jej hranicami. V súčasnosti sú najväčšími ekonomikami na svete Spojené štáty americké, Čína a Európska únia.

  • Dôveryhodnosť emitenta meny: Jedným z cieľov meny je aj poskytnúť stabilný spôsob uloženia finančného majetku pre tých, ktorí svoju úspory plánujú využiť neskôr. Platí to nielen pre jednotlivcov, ale aj pre krajiny. Na to, aby mena získala medzinárodný status, je preto dôležitá jednak jej dlhodobá stabilita, ale aj likvidita, t. j. jednoduchosť jej zámeny na inú menu, investovania v nej alebo jej využitia na nákup tovarov a služieb. Napriek popandemickej celosvetovej inflácii finančníci a investori najviac pozornosti venujú a stále najviac dôverujú americkej centrálnej banke (Federal Reserve System – FED) a Európskej centrálnej banke. Žartuje sa, že “keď si Jay Powell (predseda FED-u) kýchne, pohne tým trhy”.

  • Konvertibilita: Konvertibilita meny úzko súvisí s jej likviditou. Mena s medzinárodným statusom musí byť voľne konvertibilná na iné meny, ktoré exportéri potrebujú na zaplatenie miezd, výrobných nákladov a daní vo svojej domácej krajine. Krajina, ktorá je emitentom medzinárodne používanej meny, nesmie preto legislatívne obmedzovať na toky finančného kapitálu. Napríklad, dolár a euro je možné bez obmedzení konvertovať na iné meny, kým čínsky jüan iba čiastočne. Najväčší a najlikvidlejší trh s dlhopismi na svete je trh s dlhopismi amerického ministerstva financií (U.S. Treasury securities). S eurom je situácia podobná, avšak napríklad konvertibilita čínskeho jüanu vo veľkom závisí od toho, či sa nachádza v pevninskej Číne (onshore yuan) alebo v Hongkongu (offshore yuan).

  • Deficit zahraničného obchodu: Na to, aby sa mena určitej krajiny mohla široko používať v medzinárodnom obchode a aby aktíva denominované v tejto mene boli zahraničné centrálne banky motivované nakupovať ako menové rezervy, musí byť táto mena vo svete dostupná v dostatočnom množstve. To sa dosahuje dlhodobým deficitom zahraničného obchodu, kedy krajina dováža tovary a služby tak povediac výmenou za papierové bankovky alebo čísla na účtoch, ktoré samé o sebe majú prakticky nulovú hodnotu. Takto to dlhodobo robia Spojené štáty americké a zásobujú svet dostatočným objemom dolárov na to, aby medzi sebou mohli v dolároch obchodovať aj firmy po celom svete, ktoré s USA nemajú žiadne priame kontakty.

  • Medzinárodný dopyt: Dopyt po mene ako platobnom prostriedku z vyššie uvedených dôvodov posilňuje “druhotný” dopyt centrálnych bánk po danej mene ako rezervnom aktíve, ktoré sa bude dať v prípade potreby použiť na stabilizáciu vlastnej meny alebo import zo zahraničia.

  • Zotrvačnosť: Status meny ako prostriedku medzinárodného obchodu a tvorby medzinárodných menových rezerv sa historicky mení iba veľmi pomaly. Príčina je v tzv. sieťových efektoch, kedy krajiny a ich firmy majú motiváciu používať na tvorbu menových rezerv a zahraničný obchod tie meny, ktoré používajú všetci ostatní, čo vytvára určitý začarovaný kruh. V praxi súčasnému dominantnému statusu amerického dolára z veľkej časti pomohol Brettonwoodský systém, ktorý v roku 1945 formálne zakotvil jeho vedúcu úlohu vo vtedajšej kapitalistickej časti sveta, keďže dolár ako jediný bol priamo priviazaný k zlatu. Vtedajší socialistický blok si v 60-ych rokoch 20. storočia ako určitú účtovnú menu na zahraničný obchod vytvoril tzv. prevoditeľný rubeľ, ktorého nominálna hodnota zodpovedala 0,987412 gramu rýdzeho zlata a ktorý sa po rozpade RVHP prestal používať, keď krajiny bývalého socialistického bloku prešli na zahraničný obchod v menách západných krajín.

Medzinárodné používanie tej či onej meny sa nedá nanútiť. Aj keď politická sila určitej krajiny môže používaniu jej meny v medzinárodnom obchode napomôcť, sama o sebe politická sila nestačí. Používateľom peňazí nie je len verejný sektor, ale aj sektor súkromný – súkromné spoločnosti a jednotlivci. Ľudia a firmy budú používať na tvorbu svojich devízových úspor a zahraničný obchod tú zahraničnú menu, ktorej dôverujú a ktorej používanie je pre nich najpohodlnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Súčasné hlavné svetové meny

Po skončení druhej svetovej vojny si status hlavnej svetovej meny upevnil americký dolár a naďalej si udržuje tento svoj status. V americkom dolári je denominovaných takmer 60 % všetkých svetových menových rezerv, približne 65 % medzinárodne obdchodovateľných obligácií a približne 55 % cezhraničných bankových úverov. Niečo vyše 40 % medzinárodných SWIFT-ových transakcií (t. j. platieb za dodávky tovarov a poskytnutie služieb zo zahraničia) sa uskutočňuje v dolároch, čo je najviac zo všetkých mien.

Za posledných približne 20 rokov si stabilné druhé miesto drží euro, ktoré však za dolárom zaostáva. V eurách je denominovaných iba približne 20 % menových rezerv, medzinárodne obchodovateľných obligácií a cezhraničných bankových úverov. Lepšia situácia je v cezhraničných SWIFT-ových transakciách, kde sa podiel eura približuje k doláru a dosahuje takmer tých istých 40 %.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na treťom mieste je japonský jen, ktorý výrazne zaostáva ako za dolárom, tak aj za eurom.

Obrázok blogu
(zdroj: Medzinárodný menový fond)

Ruský zahraničný obchod a “dedolarizácia po rusky”

O cieli “dedolarizovať” ruskú ekonomiku (t. j. znížiť podiel dolára v ruskom zahraničnom obchode a aj vnútri samotného Ruska) ruskí predstavitelia verejne hovorili už v roku 2009, keď sa počas Veľkej recesie rokov 2007–2009 naplno prejavila úzka prepojenosť ekonomík celého sveta s americkým finančným systémom, čo spôsobilo prepad aj ruskej ekonomiky. Rusi vtedy hovorili o potrebe vzniku určitej “nadnárodnej meny” a “novej podobe finančného systému”. Ich slová však ostali iba slovami.

Za vyše desaťročie od Veľkej recesie sa toho v menovej štruktúre ruského zahraničného obchodu veľa nezmenilo. Ak sa pozrieme na štruktúru ruských príjmov z exportu, v rokoch 2013 až 2021 (posledné dostupné údaje) až okolo 85 % týchto príjmov bolo v dolároch a eurách, pričom toto číslo sa medziročne veľmi nemenilo. O čo klesal podiel amerického dolára, o to približne stúpal podiel eura.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

V príjmoch z exportu do krajín Spoločnenstva nezávislých štátov (SNŠ), kam patrí väčšina územia bývalého Sovietskeho zväzu, je situácia iná a v dolároch a eurách bolo denominovaných iba 35 až 40 % exportu, kým príjmy z exportu v rubľoch stabilne predstavovali niečo vyše 60 % všetkých príjmov.

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Čo sa týka celkového dovozu tovarov a služieb do Ruska, 65 až 70 % z nich boli denominované v dolároch alebo eurách. V rámci SNŠ toto číslo dosahuje 30 až 35 %, pričom zvyšok tvoril najmä rubeľ.

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Čísla v rámci SNŠ môžu na prvý pohľad vyzerať pôsobivo, avšak si treba uvedomiť, že objem ruského obchodu s krajinami SNŠ predstavuje iba malý zlomok celkového ruského zahraničného obchodu a zanedbateľnú časť svetovej ekonomiky. Za rok 2021 zahraničnoobchodný obrat Ruska s krajinami SNŠ dosiahol 95,9 miliardy dolárov, čo je iba 12,2 % celkového ruského zahraničného obchodu a zanedbateľných 0,1 % svetového HDP.

Zaujímavo vyzerá aj menová štruktúra exportu z Ruska do Číny, v ktorom tiež prebiehala dedolarizácia. Prebiehala však tak, že sa za posledné desaťročie postupne znižoval podiel doláru a nahrádzal sa eurom.

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Sľubovaná “dedolarizácia” ruskej ekonomiky sa tak buď vôbec nedeje, alebo – ako je to napríklad v prípade s Čínou – sa obchod v dolároch nahrádza obchodom v inej stabilnej západnej mene – v eure.

Zlatý štandard je prežitok, no v Rusku nie úplne

Počas niekoľkých tisícročí dejín ľudstva boli peniaze založené na drahých kovoch, najmä na zlate a striebre. To v stredoveku často spôsobovalo problémy, keď časť obyvateľstva nemala dostatok hotovosti (mincí) na to, aby si ľudia v rámci vtedajších miest a dedín vymieňali vyrobené tovary, čo brzdilo rozvoj stredovekých ekonomík, pretože nebolo v obehu dosť zlatých a strieborných mincí. Inými slovami, môj stredoveký sused nebude vyrábať viac topánok, aj keby mohol, pretože si ich od neho nemám za čo kúpiť ja, a ja nebudem vyrábať viac kabátov, aj keby som mohol, pretože si ich odo mňa nemá za čo kúpiť on. Cestu von z tohto začarovaného kruhu našli Angličania, keď 27. júla 1694 založili banku (Bank of England), ktorej dali právo tlačiť papierové bankovky a požičiavať ich obyvateľstvu. Tak sa do obehu dostali nové peniaze, aj keď vyrobené “z ničoho”, vďaka čomu mohli ľudia lepšie využiť svoje výrobné kapacity. Na dlh mohli rozširovať svoj biznis, čo počas niekoľkých storočí postupného rozvoja zmenilo Anglicko na svetovú priemyselnú a námornú veľmoc. Dôveru ľudí vo svoje bankovky Bank of England zabezpečila tým, že jej bankovky boli voľne zameniteľné na zlato. Ktokoľvek chcel, si ich mohol vymeniť za fixný objem zlata. Podiel držiteľov bankoviek, ktorí možnosť ich zámeny na zlato aj reálne využívali, bol však nízky, čo dovoľovalo Bank of England tlačiť bankovky a zriaďovať bankové účty vo väčšom objeme, ako mohla skutočne na zlato zameniť. Aby však Bank of England nepodkopala dôveru obyvateľstva vo svoje bankovky a prostriedky na účtoch, ich objem predsa len musel byť obmedzený a banka musela mať k dispozícii dostatočné zásoby zlata.

Zjednodušene takto systém zlatého štandardu vo svete fungoval až do roku 1971, kedy bol priamo na zlato zameniteľný už len americký dolár (35 dolárov na jednu uncu zlata) a právo jeho zámeny na zlato mali už iba zahraničné centrálne banky. Po zrušení fixnej konvertibility dolára na zlato si stále za doláre zlato kúpiť možno, no už nie za pevnú cenu, ale podľa aktuálneho trhového kurzu.

Zlato je z praktického hľadiska takmer zbytočný kov. V minulosti sa používalo ako platidlo preto, že neoxiduje a nehrdzavie, ale aj preto, že ho v prírode nie je príliš málo, ale ani príliš veľa. Na priemyselné využitie je však príliš mäkké a jeho vodivé vlastnosti sú ľahko zameniteľné inými kovmi. Zlato nie je drahé preto, že je “pekné”. Zlato je “pekné” preto, že je drahé a spája sa s pocitom bohatstva.

Zlatý štandard splnil svoju historickú úlohu. Vznikol v podmienkach, kedy banky buď ešte vôbec neexistovali, alebo nevedeli merať infláciu a zabezpečovať stabilitu svojich peňazí menovou politikou tak, ako sa to deje teraz. Neexistovali centrálne banky v ich dnešnej forme, ktoré by boli nezávislé od vrtochov svojich vlád a panovníkov. Dnešná dôvera v centrálne banky a stabilitu mien zamenila pôvodnú dôveru bežných ľudí v zlato, ktorého hodnotu udržovalo jeho obmedzené množstvo a to, že si ho panovníci nevedeli len tak sami vyrobiť.

Návrat krajiny k zlatému štandardu by jej v dnešných podmienkach nepriniesol úžitok, keďže stabilitu svojej meny vie kontrolovať aj bez zlata. Na druhej strane by zlatý štandard mohol “dusiť” ekonomiku umelo vyvolaným nedostatkom peňazí a vysokými úrokovými sadzbami, ktoré by firmám bránili brať si úvery na svoj rozvoj, čím by zvyšovali nezamestnanosť a brzdili ekonomický rast.

V dnešnom Rusku však takáto logika úplne neplatí. Ruskému rubľu obyvateľstvo stále neverí, čo sa otvorene prejavuje najmä počas kríz. Po začiatku vojny na Ukrajine vo februári 2022 sa ľudia masovo hrnuli do bánk, aby si svoje úspory vymenili za eurá alebo doláre, a tí, čo mohli, si peniaze radšej urýchlene presúvali do západných bánk. Začiatkom marca 2022 ruský rubeľ v priebehu dvoch týždňov stratil takmer polovicu svojej hodnoty voči doláru a euru. To donútilo ruskú vládu a centrálnu banku výrazne obmedziť konvertibilitu rubľa a odtok zahraničného kapitálu z krajiny. Okrem toho po začiatku vojny dopyt Rusov po investičnom zlate (najmä zlatých odliatkoch) stúpol až 30-násobne. Úrady Rusom dovolili nakupovať investičné zlato aj za hotovosť v zahraničnej mene – pravdepodobne preto, aby ruským bankám pomohli pritiahnuť späť aspoň časť hotovosti v dolároch a eurách, ktorú si z nich Rusi začali masovo vyberať po začiatku vojny. Podľa odhadov drží ruské obyvateľstvo doma približne 90 miliárd dolárov v hotovosti v cudzích menách, čo je vyše 600 dolárov na obyvateľa. O dôvere ruského obyvateľstva k rubľu tak nemôže byť ani reč.

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Ruská centrálna banka to vidí a na rozdiel od západných centrálnych bánk sa k zlatu postupne vracia. Od roku 2014, kedy USA a Európska únia zaviedli voči Rusku sankcie za anexiu Krymu, ruská centrálna banka začala aktívne skupovať investičné zlato na tvorbu menových rezerv. V roku 2019 banka objem svojich zlatých menových rezerv zdvojnásobila a stala sa najväčším kupcom zlata spomedzi štátnych inštitúcií. Po začiatku vojny na Ukrajine ruská centrálna banka v nákupe zlata pokračovala a od 28. marca do 30. júna 2022 nakupovala zlato od komerčných bánk za pevnú cenu 5 000 rubľov za gram. V podstate sa tak začala pohrávať s návratom k zlatému štandardu. Investičné zlato je však cenovo nestabilné a na rozdiel od klasických menových rezerv vo forme dolárových cenných papierov americkej vlády (U.S. Treasury securities) negeneruje žiadne úroky.

Obrázok blogu
(zdroj: Centrálna banka Ruskej federácie)

Posledné verejne dostupné údaje o hodnote zlata v ruských menových rezervách sú podľa stavu k 1. 2. 2022. Po začiatku vojny na Ukrajine ruská centrálna banka tieto čísla utajila. Nepriame údaje však poukazujú na to, že od nákupu zlata centrálna banka postupne začala upúšťať a prechádzať najmä k nákupu čínskeho jüanu.

Zo správania sa ruského obyvateľstva tak vidno, že rubeľ má pre Rusov hodnotu takmer výlučne ako prostriedok na nákup tovarov a služieb v samotnom Rusku, ale nijako nie ako spôsob dlhodobého uchovania majetku.

Rubeľ doláre nenahradí

Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane. Rubeľ nespĺňa ani jeden z predpokladov na to, aby sa začal medzinárodne široko používať:

  • Hospodárska sila krajiny: Rusko je síce veľká krajina z hľadiska územia, ale celá ruská ekonomika je v skutočnosti menšia ako ekonomika Južnej Kórei alebo štátu Texas v USA.

  • Dôveryhodnosť emitenta meny: Ruskému rubľu neverí ani samotné ruské obyvateľstvo a používa ho najmä na nákup bežných tovarov a služieb. Nedá sa preto očakávať, že zahraničné firmy dajú prednosť rubľu pred oveľa stabilnejšími západnými menami.

  • Medzinárodný dopyt: Okrem ropy a plynu (ktoré sa štandardne predávajú najmä za doláre) Rusko vyváža do sveta minimum iných tovarov, čo nemotivuje zahraničné krajiny vytvárať si rubľové rezervy na ďalší obchod s Ruskom. Logika ”druhotného” dopytu v Rusku funguje, ale opačným smerom. Nie zahraničie si vytvára rubľové rezervy, ale naopak – samotná ruská centrálna banka sa preorientováva na tvorbu svojich rezerv v menách tých krajín, s ktorými momentálne rastie ruský zahraničný obchod, t. j. najmä Číny, ale aj Indie a Turecka.

  • Deficit zahraničného obchodu: Vďaka rope a plynu historicky Rusko viac vyvážalo ako dovážalo (t. j. vykazovalo proficit zahraničného obchodu, nie deficit). Okrem toho po začiatku vojny na Ukrajine sa zahraničný dovoz do Ruska podľa rôznych štatistík prepadol o 50 až 90 % a vývoz z Ruska tak začal ešte viac prevyšovať dovoz do Ruska, v dôsledku čoho – aj keby za dovoz platilo Rusko iba v rubľoch – nemôže dostatočne fungovať mechanizmus “zásobovania” rubľom zahraničných exporérov a ich krajiny.

  • Konvertibilita: Ruská centrálna banka po začiatku vojny na Ukrajine zaviedla obmedzenia na vývoz kapitálu, ktoré sa dotkli najmä ľudí a firiem z “nepriateľských krajín” (t. j. z Európskej únie, USA, Kanady, Spojeného kráľovstva, Japonska atď.). V rokoch pred vojnou malo Rusko dlhodobý cieľ dosiahnuť čo najväčšiu voľnosť v medzinárodnom obchodovaní s rubľom a postupne sa mu tento cieľ darilo realizovať. Vojna na Ukrajine však v tejto snahe urobila hrubý škrt a vrátila Rusko najmenej o dve desaťročia dozadu.

  • Zotrvačnosť: Ruský rubeľ nikdy nebol medzinárodne široko používanou menou. Dokonca aj za čias Sovietskeho zväzu sa v rámci RVHP účtovne používal prevoditeľný rubeľ, ktorý mal s bežným rubľom spoločný iba názov. S medzinárodným používaním ruského rubľa preto svet nemá dostatok skúseností a nevidí v jeho používaní žiadnu potrebu.

Ruský rubeľ pravdepodobne aj naďalej zostane regionálne používanou menou v obchode medzi Ruskom a niektorými okolitými krajinami bývalého Sovietskeho zväzu, no nič viac. Úvahy o tom, že by rubeľ mohol ohroziť svetovú dominanciu amerického dolára a eura iba preto, že sa Putin niekde s niekým na niečom akože dohodol, sú iba fantasmagórie samozvaných “expertov”, ktoré nie sú hodné ani len tej štipky elektriny, ktorú čitateľ spotrebuje, kým si ich na internete prečíta.

Ivan Beňovič

Ivan Beňovič

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  515x

Žil som, študoval a pracoval v USA, na Slovensku a v Rusku. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu