Sankcie voči oligarchom vojnu na Ukrajine nezastavia

Ukazuje sa, že agresiu Putinovho režimu na Ukrajine spomalí alebo zastaví asi iba hospodárska blokáda a oslabenie Ruska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

V súvislosti s vojnou na Ukrajine a sankciami, ktoré voči Rusku a mnohým jeho predstaviteľom prijíma západ, sa často hovorí o ruských politikoch a oligarchoch a tom, aký skutočný vplyv majú na rozhodovanie ruského prezidenta a ako sankcie voči nim môžu ovplyvniť vojnu na Ukrajine. Mnohí z nich vplyv očividne nemajú, no od niektorých sa očakávalo, že by ho predsa len mať mohli, hoci také nádeje sú čoraz slabšie.

Tri skupiny ruských oligarchov

Ruských oligarchov možno rozdeliť do troch skupín podľa toho, kedy a vďaka komu zbohatli a či majú spojitosť s ruskými silovými zložkami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá skupina: kľúčoví oligarchovia éry Jeľcina 90-tych rokov

Do prvej skupiny oligarchov patria tí, ktorí k svojmu majetku prišli krátko po rozpade Sovietskeho zväzu a chaotického prechodu od plánovanej na trhovú ekonomiku. Medzi nich patria napríklad:

  • Boris Berezovskij (1946 – 2013): Bol vyštudovaný inžinier, v roku 1991 začal do vtedajšieho rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu dovážať automobily Mercedes. Neskôr v 90-ych rokoch pracoval na riadiacich pozíciách v bankovej a automobilovej sfére a vytvoril si mediálne impérium pozostávajúce z televíznych kanálov, rádií a novín. Bol figurantom celého radu korupčných káuz. Práve on je považovaný za človeka, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri dosadení Vladimíra Putina najprv na post predsedu vlády a zakrátko nato na post prezidenta. Od roku 2001 až do svojej smrti v roku 2013 žil v emigrácii v Londýne, odkiaľ bol hlasným kritikom Putinovho režimu.

  • Michail Chodorkovskij (1963): Podnikať začal koncom 80-tych rokov minulého storočia, kedy do Ruska dovážal a v rámci krajiny predával počítače a alkohol. V roku 1989 so svojím spoločníkom založil banku, ktorá neskôr vďaka jeho známosti s vtedajšími členmi ruskej vlády dostala možnosť spravovať prostriedky ruského ministerstva financií a daňového úradu. Neskôr, v roku 1995, jeho banka poskytla ruskej vláde úvery na financovanie vojny v Čečensku, ktoré boli zabezpečené akciami ruských štátnych ropných podnikov. Ruská vláda úvery nedokázala splatiť, vďaka čomu sa prostredníctvom svojej banky Chodorkovsky lacno dostal k lukratívnym firmám, z ktorých najznámejšia je ropná spoločnosť Jukos. Vo februári 2003 sa dostal do konfliktu s Vladimírom Putinom potom, ako Putina nepriamo obvinil z korupcie. Koncom roku 2003 bol zatknutý ruskou tajnou službou FSB (Federálna služba bezpečnosti, nástupnícka organizácia sovietskej KGB), odsúdený za korupciu a krátenie dane, zbavený svojho podielu v Jukose a poslaný do väzenia, kde bol až do konca roku 2013, kedy dostal od Putina milosť a opustil Rusko.

  • Vladimír Gusinskij (1952): Začal podnikať v roku 1986 v oblasti výroby kovových predmetov. Neskôr podnikal v oblasti poskytovania finančných a politických konzultácií zahraničným klientom. Jeho podnikateľské portfólio sa postupne rozširovalo a v roku 1997 sa sústredil na svoj mediálny biznis, ktorý obsahoval niekoľko televíznych kanálov a novín. V roku 2000 sa proti nemu začalo vyšetrovanie za podvody veľkého rozsahu. S cieľom vyhnúť sa zatknutiu utiekol do Španielska, ktoré ho po preštudovaní materiálov vyšetrovania odmietlo vydať na trestné stíhanie do Ruska.

  • Vladimír Vinogradov (1955 – 2008): Bol vyštudovaný inžinier a neskôr ekonóm, v roku 1988 sa stal hlavným ekonómom banky Promstrojbank. Neskôr v tom istom roku sa stal predsedom predstavenstva inej sovietskej banky Inkombank, ktorý Vinogradov založil a ktorý po kríze v roku 1988 zbankrotoval.

  • Vladimír Potanin (1961): Už v roku 1990 bol viceprezidentom zahraničnoobchodnej asociácie Interros. V rokoch 1992–1993 bol viceprezidentom a neskôr prezidentom banky MFK a ONEXIM Bank. V roku 1995 kvôli neschopnosti ruskej vlády splácať svoje úvery inicioval dražbu ruských štátnych podnikov, počas ktorej sa lacno dostal k lukratívnym ruským firmám, ako napríklad Noriľský nikel a ropná spoločnosť SIDANKO, metalurgická spoločnosť Novolipecký metalurgický kombinát a niekoľko lodných spoločností. Jeho majetok sa odhaduje na 19,7 miliardy dolárov.

  • Michail Fridman (1964): Je vyštudaovný inžinier. Podnikať začal v roku 1988, keď založil firmu so špecializáciou na umývanie okien. Neskôr predával fotografické materiály, počítače a kopírky a zakrátko už začal podnikať v oblasti exportu ropy a metalurgickej produkcie. Neskôr založil banku Alfa-Bank, prostredníctvom ktorej v roku 1997 lacno kúpil akcie Ťumenskej ropnej spoločnosti, ktorú neskôr spolu s britským ropným koncernom British Petroleum spojil do spoločného podniku TNK-BP. Jeho majetok sa odhaduje na 15,1 miliardy dolárov.

  • Alexander Smolenskij (1954): Problémy so zákonom mal už začiatkom 80-tych rokov minulého storočia, keď strávil dva roky vo väzení za krádež štátneho majetku. V roku 1987 začal podnikať v oblasti stavebníctva. V roku 1989 sa stal riaditeľom banky Stoličnyj. V roku 1996 sa počas privatizácie lacno dostal k lukratívnym finančným a iným aktívam, ktoré zjednotil do holdingu SBS-Agro, a jeho vtedajšia banka začala patriť k najväčším v Rusku. Po krachu SBS-Agro v roku 1988 svoje finančné aktíva konsolidoval v holdingu OVK, ktorý v roku 2003 predal Vladimírovi Potaninovi za 200 miliónov dolárov.

  • Roman Abramovič (1966): Nie je dostupná informácia o tom, že by mal ukončené vysokoškolské vzdelanie a svoju kariéru začal v roku 1987 ako robotník. Neskôr začal podnikať v oblasti výroby plastových hračiek. Zaoberal sa aj maloobchodným predajom. V rokoch 1991–1993 začal obchodovať s ropou. V roku 1995 spolu s Borisom Berezovskym založil vlastnú vertikálne integrovanú ropnú spoločnosť Rifajn-Oil a neskôr pracoval na manažérskych pozíciách v iných ruských ropných spoločnostiach. Jeho majetok sa odhaduje na 14,5 miliardy dolárov.

  • Oleg Deripaska (1968): Začal podnikať v roku 1990, keď založil spoločnosť na obchodovanie s kovmi. V Rusku na domácom trhu lacno kupoval kovy, ktoré obratom vyvážal do zahraničia za trhové ceny. Takto zarobené peniaze investoval do nákupu akcií Sajanogorského hliníkového závodu, v ktorom sa neskôr stal generálnym riaditeľom. Na základe tohto závodu neskôr založil vertikálne integrovaný hliníkový koncern Sibirskij aľuminij (Sibírsky hliník). Jeho majetok sa odhaduje na 7,1 miliardy dolárov.

Ako je vidno z ich biografií, väčšina týchto ľudí sa počas perestrojky a krátko po rozpade Sovietskeho zväzu jednoducho ocitla v správny čas na správnom mieste a využili príležitosť rýchlo a ľahko zbohatnúť. Tí z nich, ktorí sa okrem biznisu snažili presadiť aj v politike, na vlastnej koži pocítili hranice svojich politických možností, čo dokazujú osudy Borisa Berezovského a Michaila Chodorkovského.

To, že títo oligarchovia sa dostali na zoznam európskych a amerických sankcií, preto na správaní Putinovho režimu a chode vojny na Ukrajine prakticky nič nezmení.

SkryťVypnúť reklamu

Druhá skupina: oligarchovia éry Putina po roku 2000

Druhou skupinou oligarchov sú tí, zbohatli po nástupe Vladimíra Putina k moci v roku 2000 a ktorí sa k svojmu obrovskému majetku dostali práve vďaka známosti s Putinom prostredníctvom nadhodnotených štátnych zákaziek, ktoré od ruského štátu dostávali ich firmy. Patria medzi nich napríklad:

  • Arkadij Rotenberg (1951): Vyštudoval vysokú školu telesnej kultúry a športu. Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia pomáhal Vladimírovi Putinovi pokračovať v tréningu džuda. Paralelne sa však s bratom Borisom zaoberal obchodovaním pre ruský plynový koncern Gazprom, zriadil športový klub a niekoľko firiem. Zlom nastal v roku 2000 a bezprostredne po ňom, kedy sa stal riaditeľom štátneho podniku Rosspirtprom, ktorý kontroloval približne tretinu ruského trhu s vodkou, zriadil banku a spoločnosti na výrobu a predaj potrubí. V rokoch 2010–2013 bez verejného obstarávania dostával veľké a lukratívne štátne zákazky, hlavne zákazky na výstavbu ciest v Moskve. V januári roku 2015 dostal zákazku na výstavbu Krymského mosta a neskôr aj na rekonštrukciu detského centra v letovisku Artek na Kryme.

  • Boris Rotenberg (1957): Je menej známy ako jeho starší brat Arkadij. Narodil sa v Petrohrade, v roku 1992 bol trénerom džuda v Helsinkách, v roku 1998 sa presťahoval naspäť do Petrohradu. V rokoch 2003–2004 bol sprostredkovateľom Gazpromu pri nákupe plynových potrubí, za čo poberal neopodstatnene vysoké výhody. Doteraz je spolu s bratom Arkadiom akcionárom mnohých kvázi-štátnych firiem (t. j. formálne súkromných firiem s účasťou ruského štátu, o činnosti a prioritách ktorých de facto rozhoduje ruská vláda).

  • Igor Sečin (1960): Je vyštudovaný prekladateľ a filológ. V roku 1988 začal pracovať v oddelení partnerských miest administrácie Leningradu (dnešný Petrohrad), kde vtedy súrne potrebovali portugalsky hovoriaceho špecialistu. Tam sa podľa všetkého zoznámil s Vladimírom Putinom. V roku 1996, keď Putin začal pracovať v moskovskej administrácii prezidenta Jeľcina, Sečin prišiel do Moskvy krátko po ňom. Neskôr Sečin pracoval v administrácii prezidenta Putina, bol podpredsedom ruskej vlády a od roku 2012 je prezidentom ropnej spoločnosti Rosnefť.

  • Gennadij Timčenko (1952): Je vyštudovaný inžinier. Svoju kariéru začal v roku 1982 v sovietskom Ministerstve zahraničného obchodu. Koncom 80-tych rokov bol manažérom v sovietskom štátnom ropnom podniku a od roku 1991 pracoval vo fínskej spoločnosti Urals Finland Oy podriadenej sovietskej KGB. Koncom 90-tych rokov založil vlastnú spoločnosť na obchodovanie s ropou. Vtedy bol ale aj členom džudistického klubu, ktorý založil Arkadji Rotenberg. Bol vraj aj agentom KGB, hoci sám Timčenko tieto tvrdenia popiera. Konkrétna informácia o tom, kedy presne sa zoznámil s Putinom, nie je známa, ale podľa jeho vlastných slov sa poznali už v roku 1994. Momentálne Timčenko vlastní veľké balíky akcií v ťažobných, stavebných a železničných spoločnostiach, poisťovni a banke. Jeho majetok sa odhaduje na 22 miliárd dolárov.

  • Jurij Kovaľčuk (1951): Je doktor prírodných vied. S Putinom sa zoznámil začiatkom 90-tych rokov minulého storočia, keď pracoval ako viceprezident Asociácie spoločných podnikov Petrohradu. Po nástupe Putina k moci začal pracovať na vysokých postoch v bankovníctve a v súčasnosti sa považuje za najväčšieho vlastníka komerčných nehnuteľností v lukratívnom centre Moskvy. Jeho majetok sa odhaduje na 1,8 miliardy dolárov.

  • Alexej Miller (1962): Je vyštudovaný ekonóm a v 80-tych rokov patril do skupiny mladých proreformne naladených sovietskych expertov. V rokoch 1991–1996 pracoval v administrácii Petrohradu vo Výbore pre vonkajšie vzťahy, predsedom ktorého bol Vladimír Putin. Od roku 2001 je predsedom predstavenstva ruského plynového koncernu Gazprom.

  • Vladimír Jakunin (1948): Je vyštudovaný inžinier, kariéru začal ako vedecký pracovník inštitútu aplikovanej chémie. Bol ale aj agentom sovietskej KGB, kde odpracoval 22 rokov. S Putinom sa bližšie zoznámil v roku 1991. V roku 1996 spolu s Putinom a inými priateľmi založil chatovú osadu Ozero (Jazero), všetci zakladatelia ktorej neskôr obsadili vysoké pozície v štátnej sfére a biznise. Sám Jakunin sa stal predsedom predstavenstva ruského železničného monopolu RŽD a tento post zastával do roku 2015, kedy odišiel (podľa slov Putina) na vlastnú žiadosť.

  • Jevgenij Prigožin (1961): Je vyštudovaný farmaceut. V roku 1981 bol odsúdený za podvod a krádež a zvyšok 80-tych rokov strávil vo väzení. Po prepustení z väzenia v roku 1990 začal podnikať v oblasti predaja hot-dogov a neskôr začal spravovať sieť supermarketov a podnikal v stravovacom biznise. Po nástupe Putina k moci v roku 2000 podnikal v oblasti rýchleho občerstvenia a zúčastňoval sa stavebných projektov. Pravdepodobne tiež stojí za financovaním jedného z najväčších ruských mediálnych holdingov Fabrika media.

  • Nikolaj Šamalov (1950): Do začiatku 90-tych rokov pracoval vo vyštudovanom odbore ako stomatológ. V rokoch 1993–1995 pracoval vo Výbore pre vonkajšie vzťahy administrácie Petrohradu. Od roku 2004 je akcionárom banka Rossija (Rusko). Hovorí sa o ňom ako o jednom z podnikateľov, ktorí prostredníctvom svojich firiem finančne podporovali výstavbu paláca Vladimíra Putina na pobreží Čierneho mora. Jeho majetok sa odhaduje na približne 500 miliónov dolárov.

  • Kirill Šamalov (1982): Je mladším synom Nikolaja Šamalova. V roku 2004 vyštudoval právo v Petrohrade. Vo veku 26 rokov sa stal viceprezidentom najväčšieho vertikálne integrovaného ruského ropného koncernu Sibur Holding. V roku 2014 kúpil 17 % akcií Sibur Holding. Jeho majetok sa odhaduje na 950 miliónov dolárov.

Ako vidno, táto skupina oligarchov sa nevyznačovala žiadnym osobitným podnikateľským alebo iným talentom a zbohatla najmä vďaka svojej známosti s Vladimírom Putinom. Oni závisia od neho, nie on od nich. Západné sankcie ich preto môžu dráždiť, ale nespôsobia, že sa budú nejakým spôsobom snažiť “zatlačiť” na Vladimíra Putina, pretože vplyv na neho jednoducho nemajú.

SkryťVypnúť reklamu

Tretia skupina: oligarchovia a priatelia Putina z ruských silových zložiek

Do tretej skupiny patria oligarchovia, ktorí tiež zbohatli za vlády Vladimíra Putina, no známi z nich sú iba niektorí, kým o iných je známe málo. K tým, ktorí sú známi, patria napríklad:

  • Viktor Ivanov (1950): Je vyštudovaný inžinier. Od konca 70-tych rokov minulého storočia do roku 1994 pracoval na rôznych postoch v KGB. Po krátkej podnikateľskej kariére v 90-tych rokoch v roku 1998 nastúpil do FSB. V roku 2000 sa stal zástupcom riaditeľa administrácie ruského prezidenta. V roku 2008 bol vymenovaný za riaditeľa Federálnej služby boja proti obchodu s drogami, kde pracoval do roku 2016, kedy bol tento úrad zrušený. Podľa nepotvrdených informácií sám Viktor Ivanov ešte v 90-tych rokoch obchodoval s drogami a pral špinavé peniaze kolumbijských drogových kartelov.

  • Sergej Ivanov (1953): V roku 1975 začal pracovať v KGB, kde sa krátko nato zoznámil s Vladimírom Putinom. V rokoch 1991–1998 pracoval v ruskej Službe zahraničnej rozviedky. Neskôr pracoval ako zástupca riaditeľa FSB, tajomník Rady bezpečnosti Ruskej federácie, minister obrany, riaditeľ administrácie ruského prezidenta a osobitný predstaviteľ prezidenta pre otázky ochrany prírody, životného prostredia a dopravy.

  • Sergej Čemezov (1952): V rokoch 1983–1988 bol riaditeľom pobočky sovietskej priemyselnej asociácie Luč vo východnom Nemecku (NDR), kde sa zoznámil s Vladimírom Putinom, ktorý tam v tom čase pracoval v pobočke sovietskej KGB. Podľa niektorých dostupných informácií v KGB pracoval aj sám Čemezov. Po nástupe Putina k moci začal pracovať na riadiacich postoch v ruských štátnych technologických a obranných spoločnostiach.

  • Nikolaj Tokarev (1950): Koncom 70-tych rokov študoval v akadémii KGB, v 80-tych rokoch v KGB pracoval. Okrem iného pracoval aj v rezidentúre KGB v Drážďanoch, kde sa zoznámil s Vladimírom Putinom. V 90-tych rokoch krátko pracoval v lízingovej spoločnosti patriacej najväčšej ruskej banke Sberbank. Neskôr pracoval v administácii ruského prezidenta, bol generálnym riaditeľom ropnej spoločnosti Zarubežnefť a od roku 2007 je prezidentom inej ruskej ropnej spoločnosti Transnefť.

  • Viktor Zubkov (1941): Vyštudoval Leningradský poľnohospodársky inštitút. V rokoch 1991–1993 bol podpredsedom Výboru pre vonkajšie vzťahy administrácie Petrohradu v čase, keď predsedom výboru bol Vladimír Putin. Po nástupe Putina k moci sa v roku 2001 stal námestníkom ministra financií, neskôr bol krátko premiérom, potom vicepremiérom a zastával iné funkcie v ruskej vláde, vrátane riaditeľa ruskej finančnej rozviedky v rokoch 2001–2007.

  • Michail Fradkov (1950): Je vyštudovaný inžinier a ekonóm. V druhej polovici 80-tych rokov pracoval na manažérskych postoch v sovietskom Minsiterstve zahraničného obchodu. V 90-tych rokov bol námestníkom ministra a neskôr ministrom zahraničného obchodu. Po nástupe Putina k moci sa v roku 2001 stal riaditeľom daňovej polície, v roku 2004 predsedom vlády a v rokoch 2007–2016 bol riaditeľom ruskej Služby zahraničnej rozviedky.

  • Rašid Nurgalijev (1956): V roku 1981 začal pracovať v KGB. V roku 1995 začal pracoval v ruskej kontrarozviedke a neskôr bezprostredne v FSB potom, ako FSB vystriedala sovietsku KGB. Po nástupe Putina k moci sa stal zástupcom riaditeľa FSB, námestníkom ministra vnútra a neskôr ministrom vnútra, post ktorého zastával do roku 2012. Má hodnosť armádneho generála.

  • Vladimír Kolokoľcev (1961): Svoju kariéru v silových zložkách začal v roku 1982 v oddelení polície, ktoré zodpovedalo za ochranu diplomatických zastupiteľstiev v Sovietskom zväze. Neskôr pracoval ako policajný dôstojník a vyšetrovateľ. Od roku 2012 je ruským ministrom vnútra.

  • Viktor Čerkesov (1950): Je vyštudovaný právnik. V KGB začal pracovať v roku 1975, kde okrem iného prenasledoval disidentov a občanov s iným politickým názorom, ako bol ten oficiálny. V 90-tych rokoch plynule prešiel z KGB do FSB a v roku 1998 sa v FSB stal zástupcom Vladimíra Putina, ktorý bol vtedy vo FSB riaditeľom. Potom, ako sa Putin stal prezidentom, Čerkesov pracoval v Rade bezpečnosti Ruskej federácie a orgánoch boja proti šíreniu drog a zbraní.

Títo predstavitelia silových zložiek sú podľa všetkého vplyvnejší ako oligarchovia z prvých dvoch skupín, pretože kontrolovali alebo ešte stále kontrolujú tie zložky ruského štátneho aparátu, na ktorých sa drží Putinov režim. No sú títo ľudia reálne schopní ovplyvniť správanie ruského prezidenta a chod vecí v krajine? Na túto otázku nie je známa konkrétna odpoveď, ale ak vychádzame z toho, že sa chod vojny na Ukrajine nezmenil napriek tomu, že aj títo predstavitelia Putinovho režimu sú už pod sankciami a nemôžu sa ľahko dostať k svojmu majetku na západe, je otázne, či majú reálny vplyv, a ak ho aj majú, či ich západné sankcie, spočívajúce v blokovaní majetku a zákazu cestovať, dostatočne iritujú a motivujú využiť svoj vplyv na zmenu politického kurzu v Rusku.

SkryťVypnúť reklamu

Putinova gymnastka

Je ešte jedna osoba, ktorá síce nepatrí ani do jednej z troch skupín ruských oligarchov, no ktorá môže mať na Putina väčší vplyv, ako ktorýkoľvek z nich. Je ňou bývalá ruská olympijská víťazka v gymnastike Alina Kabajeva (1983). V rokoch 1999–2007 bola majsterkou Európy, majsterkou sveta a olympijskou víťazkou v niekoľkých gymnastických disciplínach. Podľa informácií, ktoré Kabajeva aj Putin odmietajú, ich spájajú blízke vzťahy a Kabajeva je vraj matkou niekoľkých Putinových detí.

Okrem toho existujú tvrdenia, že okrem matky Putnových detí je aj jeho “peňaženkou” a formálnou vlastníčkou značného majetku, ktorý reálne patrí samotnému Putinovi.

Zaujímavé je, že 25. apríla USA explicitne odmietli uvaliť na Kabajevu sankcie s vysvetlením, že taký krok by mohol byť Putinom vnímaný ako osobný útok a mohol by ešte viac vyostriť napäté vzťahy medzi USA a Ruskom. Riziko vyostrenia vzťahov s Ruskom však neprekáža Veľkej Británii, ktorá 13. mája sankcie na Kabajevu nakoniec uvalila. Dúfam, že sa k Veľkej Británii čoskoro pridajú aj iné krajiny, aj keď ani od týchto sankcií neočakávam zásadný efekt.

Čo sankcie voči ruským politikom a oligarchom v skutočnosti dosiahnu?

Bez ohľadu na rozsah personálnych západných sankcií proti predstaviteľom ruského režimu, či už formálnym alebo neformálnym, je ich reálny efekt otázny.

Na jednej strane má logiku argument, že ak Európa a USA zabránia vplyvným predstaviteľom Ruska užívať si svoj nie úplne čisto a legálne nadobudnutý majetok na západe, malo by ich to motivovať zmeniť svoje správanie tak, aby sa k svojmu majetku mohli vrátiť. Kľúčové však je slovo “vplyvným”. Prvé dve skupiny oligarchov vplyv na Putina a jeho režim nemajú, čo priznávajú aj západní analytici. Uvalenie sankcií na prvé dve skupiny oligarchov bolo najmä reakciou na očakávanie spoločnosti, že západné demokracie budú s agresívnym Ruskom “niečo robiť”. Sankcie na tretiu skupinu oligarchov niečo dosiahnuť mohli, ale doteraz sa ich efekt neprejavil, preto v tejto fáze dúfať v ich účinnosť je už viac-menej tiež pravdepodobne zbytočné.

Hoci si ruských oligarchov a politikov nijakým spôsobom nezastávam a nesúcitím s nimi, ukazuje sa, že západné sankcie proti nim možno dosahujú presný opak toho, čo bolo ich pôvodným cieľom. Zjednocujú ruských politikov a oligarchov okolo Putina. Za “nevhodný” komentár proti vojne na Ukrajine môžu v priebehu niekoľkých dní prísť o svoj biznis v Rusku, ako sa to nedávno stalo Olegovi Tiňkovovi, ktorý potom, ako verejne vyjadril svoj názor proti vojne na Ukrajine, “dobrovoľne” predal svoj podiel v úspešnej banke Tinkoff, ktorú sám vybudoval, za 3 % jeho trhovej hodnoty. Ujsť kam nemajú, pretože na západ ich nepustia a inde nemajú zázemie. Nič iné im preto teraz nezostáva, iba na plné hrdlo podporovať Putinovu vojnu na Ukrajine.

Jediná reálna alternatíva

Ako som písal vo svojom predošlom článku, nie je dôvod predpokladať, že Putin vojnu na Ukrajine zastaví dobrovoľne. Jedinou reálnou ekonomickou alternatívou sankciám, ktorá môže vojnu na Ukrajine buď zastaviť alebo aspoň zmierniť, je preto hospodárska blokáda Ruska, ktorá oslabí jeho ekonomiku natoľko, že ju Putinov režim nebude vládať ďalej viesť. Smutné však je, že táto hospodárska blokáda Ruska zasiahne predovšetkým obyčajných ľudí, ktorí s vojnou nemajú nič spoločné, tak isto ako ruské rakety zasahujú nevinných Ukrajincov. Personalistická diktatúra Putina v Rusku a vnútorná štruktúra jeho režimu však západu nateraz nedáva na výber.

Ivan Beňovič

Ivan Beňovič

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  49x

Žil som, študoval a pracoval v USA, na Slovensku a v Rusku. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
SkryťZatvoriť reklamu