Tajné služby pomáhajú plniť ciele svojej krajiny tam, kde to krajina z rôznych dôvodov nedokáže spraviť politicky, ekonomicky alebo použitím hrubej vojenskej sily. Ruské tajné služby v tomto ohľade nie sú výnimkou a intenzita ich hybridných aktivít v Európe je v súčasnosti už porovnateľná s úrovňou z čias studenej vojny. Okrem “klasickej” špionáže, ktorej cieľom je získať prístup k utajovaným skutočnostiam a iným formálne neutajeným, ale napriek tomu citlivým informáciám štátnych orgánov a medzinárodných organizácií (najmä NATO), vykonávajú ruské tajné služby celý rad iných aktivít. Môže sa zdať, že obavy z dosahov týchto aktivít sú prehnané a že v skutočnosti sa po nich aj tak nič nezmení, preto im netreba venovať pozornosť.
Ich dosahy sú však značné, hoci nie sú na prvý pohľad očividné a ľahko merateľné. Kým dôsledky niektorých aktivít sú zjavné hneď, dosah iných na cieľovú krajinu a jej obyvateľstvo sa prejaví iba s odstupom času a postupne. Práve tie však z dlhodobého hľadiska spôsobujú najväčšie škody štátu, firmám a celej spoločnosti.
Ciele ruského režimu v západných krajinách
Predtým, ako si rozoberieme niektoré z aktivít, ktoré v záujme ruského režimu podnikajú ruské tajné služby v európskych krajinách, si stručne pripomeňme ich dlhodobé ciele na Západe.
V rámci ruskej štátnej moci majú stále najväčší vplyv bývalí dôstojníci sovietskej tajnej služby KGB, ktorá sa po rozpade Sovietskeho zväzu transformovala na súčasnú FSB a zahraničné rozviedky SVR a GRU. Dôstojníci KGB sa síce dostali na nové pozície v novom štátnom útvare pod názvom Ruská federácia, ale ich myslenie sa nezmenilo.
Keďže Rusko nie je schopné poraziť Západ v priamej vojenskej konfrontácii, jeho všeobecným cieľom bolo a stále je politicky, ekonomicky a sociálne rozkladať západné krajiny zvnútra. Na rozdiel od éry Sovietskeho zväzu je dnes táto snaha zintenzívnená aj tým, že napomáhanie politickej degradácii a rozmachu korupcie v západných krajinách nielenže zodpovedá zvrátenej predstave súčasného ruského štátu o potrebách svojej národnej bezpečnosti, ale v neposlednom rade pomáha ruskej vládnucej triede a spriazneným podnikateľom žiť na vysokej nohe nielen na úkor ruského ľudu, ale prostredníctvom tzv. strategickej korupcie aj na úkor obyvateľov západných štátov vrátane Slovenska.
Kým Kremeľ balamutí ruský ľud rozprávkami o neustálej hrozbe zo strany Západu, ktorý zo všetkého najviac túži podmaniť si Rusko a rozdrobiť ho na malé a poslušné štátiky, samotný ruský režim a naň napojení oligarchovia využívajú vierolomné politické sily a miestnych podnikateľov pochybnej povesti na tom samom nepriateľskom Západe, aby západné krajiny zneužívali vo svoj prospech a skrývali tam svoj majetok.
Formy ruských hybridných aktivít
Napriek navonok prejavovanému záujmu o spoluprácu so Západom ho ruská vládnuca trieda zjavne nikdy nezačala považovať za ozajstného partnera, ale v duchu svojho sovietskeho myslenia za protivníka, ktorého nie je možné poraziť v priamej otvorenej vojne, preto proti nemu treba vyvíjať hybridné aktivity, ktoré zahŕňajú najmä krádež duševného vlastníctva a obchodného tajomstva, útoky na fyzickú infraštruktúru, operácie informačnej vojny, získavanie informácií o ľuďoch nelojálnych ruskému režimu alebo jeho nepriateľoch, ich politicky motivované vraždy a ovplyvňovanie miestnych politikov a politických rozhodnutí. Tento zoznam hybridných aktivít ruského štátu a jeho tajných služieb však nie je konečný a môžu mať aj iné formy.
Krádež duševného vlastníctva a obchodného tajomstva
Hoci sa krádež technológií, obchodných tajomstiev významných spoločností a duševného vlastníctva ako takého spomína najmä v súvislosti s Čínou, nie je cudzia ani Rusku. Čínske firmy vedia ukradnuté technológie a duševné vlastníctvo nielen využiť, ale na ich základe vyvinúť svoje vlastné inovatívne riešenia. Ruské firmy nie sú ani zďaleka také dynamické, ale aj ony majú záujem dostať sa k technológiám, ktoré si samé vyvinúť nedokážu. Ako príklady môžu poslúžiť nedávne prípady z Japonska, USA a Európy.
V Japonsku príslušník ruskej spravodajskej služby pracujúci v obchodnom zastupiteľstve Ruska v Tokiu ilegálne získaval technológie týkajúce sa výroby obrábacích strojov od zamestnanca japonskej firmy pôsobiacej v tomto odvetví výmenou za 700 tisíc jenov (cca. 4 400 dolárov) a pozvania do reštaurácií. Podľa japonskej polície sa zamestnanec japonskej výrobnej firmy takto stretol s ruským agentom okolo 10-krát, približne raz mesačne.
V USA zase súd odsúdil bývalého manažéra IT firmy L3Harris Trenchant špecializujúcej sa na vyhľadávanie softvérových zraniteľností za to, že predal citlivú informáciu o softvérových zraniteľnostiach ruskému sprostredkovateľovi za kryptomenu v hodnote do 4 miliónov dolárov. Tieto zraniteľnosti mohli ruskému štátu umožniť preniknúť do miliónov digitálnych zariadení po celom svete.
Okrem toho v júli 2025 súd v Holandsku odsúdil 43-ročného zamestnanca firmy na výrobu čipov ASML, ktorý svojmu kontaktu v ruskej tajnej službe odovzdal interné informácie o technológiách výroby čipov, ktoré ruský štát mohol použiť vo svojom obrannom priemysle napriek európskym sankciám.
Útoky na fyzickú infraštruktúru
Inou častou aktivitou ruských tajných služieb v Európe je cielené poškodzovanie dopravnej, priemyselnej a komunikačnej infraštruktúry. Cieľov týchto aktivít je hneď niekoľko, pričom sa vzájomne nevylučujú, ale dopĺňajú. Prvoradým cieľom je fyzicky sťažiť alebo úplne znemožniť výrobu a dodávky vojenskej pomoci Ukrajine, bez ktorých Ukrajina nebude schopná dlho vzdorovať pokračujúcej ruskej agresii, ako aj odpútať pozornosť od vojny na Ukrajine. Ďalšími cieľmi sú vyvolávanie chaosu v spoločnosti a neustáleho pocitu ohrozenia, ako aj podkopávanie dôvery v štátne inštitúcie a ich schopnosť brániť krajinu, čo má v konečnom dôsledku ovplyvniť verejnú mienku v prospech ruských záujmov a podkopať demokratické normy a hodnoty, na ktorých stojí usporiadanie spoločnosti v západných krajinách.
Na dosiahnutie týchto cieľov ruské tajné služby v poslednom čase organizujú najmä sabotáže železničnej infraštruktúry na tratiach, ktoré sú dôležité z hľadiska dodávok vojenskej techniky na Ukrajinu. Najviac takýchto útokov sa v poslednom čase odohráva hlavne v Poľsku a Nemecku, ale aj v Česku a pobaltských krajinách.
Na poľskom železničnom ťahu medzi Varšavou a Lublinom, ktorý je kritický pre zásobovanie Ukrajiny, koncom roku 2025 vybuchli dve nálože s cieľom vykoľajiť prechádzajúce vlaky. Poľské úrady z útoku obvinili dvoch ukrajinských občanov kolaborujúcich s ruskými tajnými službami, ktorí medzitým stihli utiecť do Bieloruska. Podľa informácií poľských úradov ruské tajné služby stáli aj za požiarom v najväčšom obchodnom dome vo Varšave z mája 2024. Nemožno vylúčiť, že iné veľké požiare, ako požiar skladu pri Katoviciach, závodu v meste Mińsk Mazowiecki 35 km od Varšavy či rezidenčného komplexu na varšavskom predmestí Ząbki, mohli byť tiež založené na podnet ruských tajných služieb.
V Poľsku, Nemecku a Spojenom kráľovstve v roku 2024 rezonovali aj výbuchy kuriérskych balíčkov zaslaných prostredníctvom nemeckej spoločnosti DHL, za ktorými s vysokou pravdepodobnosťou tiež stojí ruský režim. Podľa názoru poľskej prokuratúry bolo cieľom balíčkov obsahujúcich výbušninu otestovať takýto kanál ich prevozu.
Nie všetky útoky sa však ruským tajným službám podarí uskutočniť. Dôkazom toho je zatknutie troch osôb s dvojitým občianstvom Nemecka a Ruska a ich následné obvinenie z plánovania útokov na kritickú vojenskú a priemyselnú infraštruktúru Nemecka. Cieľom ich plánovaných bombových útokov na budovy a infraštruktúru, ktoré sa používajú na podporu Ukrajiny, bolo podkopať nemeckú podporu ukrajinským snahám brániť sa proti ruskej agresii. Okrem toho boli v Nemecku v roku 2025 zatknutí aj traja Ukrajinci pre podozrenie z plánovania bombových útokov prostredníctvom kuriérskych balíkov – tým istým spôsobom, akým boli zaslané tri balíky, ktoré v roku 2024 vybuchli v Birminghame, Lipsku a Varšave.
Operácie informačnej vojny
O dezinformačných operáciách ruského štátu v Európe sa hovorí veľa. Všadeprítomná diskusia o ruských dezinformáciách medzi ľuďmi niekedy vyvoláva skôr znechutenie ako pocit ohrozenia, pretože ich efekt nie je okamžitý a nie je ani na prvý pohľad zjavný. Okamžitý efekt sa však od nich ani neočakáva. Cieľom dezinformačných kampaní je ovplyvňovať verejnú mienku postupne a dlhodobo a napomáhať miernym posunom v naratívoch smerom k pozícii Kremľa, rozdeľujúc pritom spoločnosť.
Dezinformačné kampane zneužívajú nielen neschopnosť veľkej časti obyvateľstva racionálne uvažovať a vidieť súvislosti medzi príčinou a dôsledkom, ale aj nedostatok času a síl mnohých iných ľudí naštudovať si problematiku do takej hĺbky, aby podávanú manipulatívnu informáciu dokázali rozdeliť na pravdu a lož. Často totiž dezinformačné kampane sofistikovane miešajú pravdu s klamstvom tak, aby výsledný naratív znel v záujme ruského štátu – navodzoval dojem, že Európa je v politickom, ekonomickom a morálnom rozklade, že imperialistická Amerika si chce Európu podmaniť a Slovanov zotročiť, že európske vlády pod zámienkou hrozby zo strany Ruska zbroja len preto, aby tak obohatili svojich kamarátov v biznise, a podobne.
Ruské dezinformačné naratívy sú často tak hlboko argumentačne prepracované, že na ich rozbitie treba byť buď profesionálnym historikom (ak ide o historickú tému) a makroekonómom (napr. v prípade dezinformácií o sprisahaní svetových bankárov a finančníkov), alebo si danú tému detailne naštudovať, čo si vyžaduje hodiny času a úsilia. Niet sa preto čomu diviť, že človek s finančnou gramotnosťou priemerného Slováka bez problémov uverí príbehu o tom, ako chamtivé americké elity nútia štáty po celom svete zabezpečovať svoje národné meny investíciami do dolárových dlhopisov americkej vlády, ktoré nie sú kryté nijakým zlatom alebo iným “cenným” majetkom a v konečnom dôsledku predstavujú iba súbor jednotiek a núl v amerických finančných databázach.
Zdroje dezinformácií šírených ruským štátom možno rozdeliť na niekoľko kategórií:
oficiálna komunikácia ruského štátu, ako napríklad vyjadrenia oficiálnych predstaviteľov Kremľa, vlády a ruských ministerstiev, ako aj ruských politikov a štátnych úradníkov;
inštitúcie oficiálne riadené a financované ruským štátom, ako napríklad štátne médiá (najmä RT a Sputnik) a štátne kultúrne inštitúcie pôsobiace v zahraničí (najmä ruské centrá vedy a kultúry, ktoré spadajú pod ruskú vládnu agentúru Rossotrudničestvo podliehajúcu priamo prezidentovi);
na prvý pohľad nezávislé, ale v skutočnosti s ruskými štátnymi štruktúrami spriaznené médiá, a to ako globálne (napr. News Front), tak aj lokálne (napr. časopis Compact v Nemecku a Hlavné správy na Slovensku); a
účty na sociálnych sieťach, najmä falošné anonymné účty automatizovaných botov, ktorých úlohou je zdieľanie obsahu ruských propagandistických médií tak, aby prenikal do diskusií v skupinách na Facebooku a Twitteri a aj touto cestou ovplyvňoval verejnú mienku v prospech ruského štátu (napr. notoricky známy prípad prezidentských volieb v USA v roku 2016, ale aj ovplyvňovanie verejnej mienky v predvečer referenda o nezávislosti Katalánska koncom roka 2017 či počas protestov žltých viest vo Francúzsku koncom roka 2018).
Na dosiahnutie cieľov ruských dezinformácií a propagandy však vôbec nie je potrebné, aby im ľudia verili. Úplne stačí, ak u nich vyvolajú pocit, že klame nielen ruský štát, ale že klamú všetci: že veľké západné médiá sú v skutočnosti tajne financované miliardármi a kontrolované svetovými vládami, že všetci politici bez ohľadu na svoju krajinu a politickú príslušnosť majú za cieľ iba obohatiť sa na úkor ľudu a v zákulisí aj tak tajne ťahajú za jeden povraz a že sa preto veriť nedá nikomu. To navodzuje dojem, že jednotlivec je príliš slabý a bezvýznamný, aby mohol ovplyvniť chod svojej krajiny, a že je preto zbytočné sa o to vôbec snažiť.
Jednou z foriem hybridnej vojny sú aj falošné bombové poplachy, ktoré sa nakoniec nepotvrdia, ale vedú k narušeniu chodu verejných inštitúcií, najmä škôl. Hoci sa jednoznačné prepojenie na Rusko v týchto prípadoch ťažko dokazuje, ich dôsledky zodpovedajú záujmom ruského štátu. Takéto poplachy vyvolávajú u ľudí strach, neistotu a navodzujú pocit neustáleho ohrozenia, čo potom vedie k tomu, že sa správajú menej racionálne a ochotnejšie naletia prázdnym sľubom populistov, že práve oni dokážu zaistiť v krajine bezpečnosť.
Získavanie informácií o nelojálnych osobách a nepriateľoch
Postrachom ruského štátu sú myšlienky a informácie, ako aj tí, ktorí ich šíria – investigatívni novinári, spisovatelia, umelci, ľudskoprávni aktivisti či ruskí opoziční politici v exile. Boj ruského štátu proti nim má viacero foriem, ako zastrašovanie, právny nátlak, kybernetické útoky (napr. operácie “hack-and-leak”), fyzické útoky, útoky jedovatými látkami a v krajnom prípade vraždy.
Na to, aby mohli ruský štát a jeho agenti takéto útoky podnikať, potrebujú o svojej obeti zhromaždiť čo najviac informácií. Mnohé z takýchto informácií sa zbierajú rýchlejšie a jednoduchšie v prípade prístupu do policajných databáz krajín, v ktorých sa obete zdržiavajú, a práve ten vedia zabezpečiť informátori v radoch miestnej polície a tajných služieb. Ako príklad takéhoto zhromažďovania informácií o cieľoch ruského režimu môže poslúžiť nedávno odsúdený bývalý dôstojník rakúskej tajnej služby Egisto Ott, ktorý zneužíval svoj prístup do policajných databáz na získavanie informácií o ľuďoch vystupujúcich proti súčasnému ruskému režimu.
Za podobnú formu špionáže boli v Británii v marci 2025 odsúdení traja občania Bulharska, ktorí plánovali použiť IMSI catcher v blízkosti americkej vojenskej základne pri nemeckom Stuttgarte, kde sa vtedy ukrajinskí vojaci učili používať americké protivzdušné rakety Patriot. To by ruskému režimu okrem iného umožnilo týchto vojakov po ich návrate na Ukrajinu lokalizovať a podniknúť tam proti nim cielené útoky, aby tak Ukrajine sťažil používanie komplexov Patriot na svoju obranu proti ruským raketám a dronom.
Čo je IMSI catcher?
IMSI catcher je zariadenie, ktoré sa tvári ako bázová stanica mobilného operátora a láka mobilné telefóny v okolí, aby sa k nemu pripojili v domnení, že sa pripájajú k legitímnej bázovej stanici svojho mobilného operátora. Každá SIM karta má pridelené unikátne 15-miestne číslo (IMSI), pomocou ktorého sa mobilný telefón prihlasuje do siete svojho operátora. IMSI nie je telefónne číslo používateľa. To jeho SIM karte s unikátnym IMSI číslom priraďuje až mobilný operátor. Samotný mobilný telefón má tiež pridelený unikátny 15-miestny kód (IMEI), ktorý vysiela bázovej stanici mobilného operátora spolu s IMSI pri prihlasovaní do mobilnej siete. IMSI catcher tak dokáže zachytiť IMSI číslo SIM karty a IMEI číslo mobilného telefónu a tiež odpočúvať a zaznamenávať telefonické hovory uskutočňované cez klasické mobilné spojenie. Hovory cez zašifrované aplikácie ako Signal alebo Apple FaceTime IMSI catcher odpočúvať nedokáže.
Riziko spojené so zhromažďovaním informácií o nepriateľoch ruského režimu zvyšuje aj fakt, že policajné zložky a súdne orgány krajín Európskej únie medzi sebou zdieľajú množstvo databáz, ako napríklad Schengenský informačný systém (SIS), Informačný systém Europolu (EIS), Európsky informačný systém registrov trestov (ECRIS) a podobne. Agent ruského režimu v radoch silových zložiek jedného štátu Európskej únie tak má prístup nielen k údajom z databáz vo svojej vlastnej krajine, ale prakticky v celej Európe. Ako naznačuje vražda Jána Kuciaka vo februári 2018, takéto nezákonné lustrácie môžu mať ďalekosiahle následky.
Politicky motivované vraždy
Ruský a pred ním sovietsky režim majú dlhú históriu politicky motivovaných vrážd nielen na svojom území, ale aj v iných krajinách, najmä v Európe a Amerike. V auguste 1940 agent sovietskej NKVD v Mexiku zavraždil bývalého spolupracovníka boľševikov Leva Trockého. V októbri 1959 v Mníchove agent sovietskej KGB (nástupníckej štruktúry NKVD) zavraždil bojovníka za ukrajinskú nezávislosť Stepana Banderu. V novembri 2006 ruskí agenti otrávili rádioaktívnym polóniom ruského disidenta Alexandra Litvinenka. V roku 2011 v Istanbule ruskí zločinci zastrelili skupinu Čečencov s väzbami na hnutie za čečenskú nezávislosť od Ruska. Iného čečenského disidenta, Zelimchana Changošviliho, v roku 2019 v Berlíne zavraždil ruský agent Vadim Krasikov, ktorý bol v roku 2024 v rámci výmeny väzňov oslobodený a vrátený späť do Ruska. V roku 2024 v španielskom meste Villajoyosa zavraždili pilota helikoptéry Maxima Kuzminova, ktorý vo vojne proti Ukrajine dezertoval z ruskej armády a utiekol na Západ. V máji 2025 v Madride zavraždili Andrija Portnova, ktorý bol bývalým spolupracovníkom proruského prezidenta Ukrajiny Viktora Janukoviča a v roku 2014 utiekol na Západ.
Našťastie, nie všetky útoky ruských tajných služieb a ich agentov v krajinách Európy sa končia smrťou obete. Medzi prípady, kedy obete útok prežili, možno zaradiť najmä otrávenie Sergeja Skripaľa v marci 2018, ale aj otrávenie novinárky opozičného média Meduza Jeleny Kosťučenko na jeseň roku 2022 v Nemecku, novinárky Echa Moskvy Iriny Bablojan v gruzínskom Tbilisi či riaditeľky fondu Slobodné Rusko Natalie Arno v máji 2023 v Prahe.
Hoci sú cieľom takýchto útokov najmä občania Ruska, nedá sa povedať, že zvyšku miestnej spoločnosti by sa to nijako netýkalo. Prvým dôvodom je, že cieľom môžu byť aj občania iných štátov, ktorí z nejakého dôvodu skrížili cestu ruským záujmom. Ako príklad môže poslúžiť pokus o otrávenie bulharského obchodníka so zbraňami Emiliana Gebreva na jar roku 2015, prípadne prekazené ruské plány zabiť riaditeľa nemeckého obranného koncernu Rheinmetall Armina Pappergera a iných vysokopostavených predstaviteľov európskeho obranného priemyslu. Okrem toho sa občania miestnych štátov tiež môžu stať obeťami náhodne. Náhodnou obeťou pokusu o otrávenie Sergeja Skripaľa v roku 2018 sa stala 44-ročná Britka a matka troch detí Dawn Sturgess, ktorá nevedomky prišla do kontaktu s novičkom určeným na otrávenie Sergeja Skripaľa.
Ovplyvňovanie politikov a politických rozhodnutí
Asi najmenej zjavné, ale zato najškodlivejšie pre krajinu sú hybridné aktivity ruského štátu v oblasti ovplyvňovania politikov a politických rozhodnutí. Takéto ovplyvňovanie sa však ťažko dokazuje a o napojení konkrétnych politikov na ruský režim a jeho tajné služby sa viac-menej hodnoverne dozvedáme iba ojedinele, ak sa voči nim začne vyšetrovanie, ak sa im hackeri dostanú do súkromnej e-mailovej schránky a ich súkromnú komunikáciu s ruskými tajnými službami zverejnia, prípadne ak sa iným tajným službám podarí zachytiť ich telefonickú komunikáciu s vedením ruského štátu. Prípadov z celej Európy, ktoré boli dostatočne podrobne opísané v médiách, je však dosť na to, aby bolo jasné, že nejde len o zopár jednotlivcov, ale o systémový problém.
Ako príklad dostatočne hodnoverne dokázanej dlhodobej spolupráce s ruským režimom môže poslúžiť lotyšská europoslankyňa Tatjana Ždanoka. Hackerom sa podarilo preniknúť do jej súkromnej e-mailovej schránky na serveri Yandex, po čom z jej komunikácie vysvitlo, že prinajmenšom od roku 2004 pracovala pod vedením príslušníkov ruskej tajnej služby FSB. Na pokyny ruských tajných služieb a v úzkej koordinácii s nimi Ždanoka okrem iného:
organizovala v Európskom parlamente tematické zasadnutia na tému údajného utláčania etnických Rusov v pobaltských krajinách;
organizovala trojdňový tábor pre odporcov lotyšskej vlády;
organizovala výstavu “Rusi Lotyšska”, ktorej cieľom bolo presvedčiť návštevníkov, že Rusi údajne žili v Lotyšsku odjakživa a nie sú tam iba nedávni imigranti;
v roku 2008 organizovala v Bruseli fórum, na ktorom z útoku Ruska na Gruzínsko v tom istom roku obviňovala gruzínsku vládu;
odovzdávala Moskve neverejné informácie o situácii na Ukrajine, ktoré sa dozvedela v januári 2014 ako členka delegácie Európskeho parlamentu počas stretnutí s vtedajšou ukrajinskou vládou a opozíciou;
po vypuknutí ukrajinského Euromajdanu začiatkom roku 2014 organizovala v Európskom parlamente a na iných miestach sériu podujatí s cieľom dokázať, že skutočnými “obeťami” udalostí tých dní boli údajne etnickí Rusi a že prozápadné sily na Ukrajine údajne páchali “genocídu Rusov”;
rozposielala svojim kolegom v Európskom parlamente informáciu, ako sa v Lotyšsku údajne rozmáha nacizmus a ako miestne úrady medzitým násilne zakročujú voči demonštrantom proti fašizmu; a
radila ruskej rozviedke, ako sa efektívnejšie vmiešavať do európskych politických záležitostí.
Tiež stoja za zmienku uniknuté nahrávky telefonátov bývalého maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa s jeho ruským kolegom Sergejom Lavrovom, ktoré potvrdili, že vzťah vtedajších maďarských politických špičiek s ruským režimom bol vzťahom podriadeného a nadriadeného, nie dvoch rovnocenných partnerov. Potvrdili sa dlhodobé podozrenia z mnohých strán, že “suverénna” zahraničná politika Maďarska v skutočnosti hájila záujmy ruského režimu na úkor Maďarska a nepriamo aj na úkor celej Európskej únie. Našťastie pre nás využívali obaja aktéri na svoju komunikáciu klasické ľahko odpočúvateľné mobilné telefónne spojenie, ktoré umožnilo ich rozhovory nahrať a zverejniť.
Menej známych prípadov politikov, ktorí z nie úplne jasných dôvodov verejne podporujú ruský režim, je však podstatne viac a môžeme sa s nimi stretnúť prakticky naprieč celou Európou. V októbri 2022 napríklad začala parížska prokuratúra vyšetrovať dvoch dlhodobo prokremeľských francúzskych politikov podozrivých z korupcie a predávania svojho vplyvu ruským záujmom (prípad bol však nakoniec odložený pre nedostatok dôkazov). V máji 2024 belgická polícia prehľadala kanceláriu a dom Guillauma Pradouru – zamestnanca Európskeho parlamentu a bývalého asistenta nemeckého politika za Alternatívu pre Nemecko Maximiliana Kraha. Pradoura mal za peniaze od ruského režimu pomáhať šíriť ruskú propagandu na webovej stránke Voice of Europe s cieľom manipulovať verejnú mienku v niekoľkých európskych krajinách, aby sa do Európskeho parlamentu dostávalo čo najviac kandidátov lojálnych ruskému režimu.
Dôsledky a škody pre spoločnosť
Všetky tieto aktivity spôsobujú cieľovým krajinám a ich obyvateľom značné škody. Mnohé z nich však nie sú na prvý pohľad očividné a často sa dajú odhadnúť iba porovnaním toho, čo je, s tým, čo by mohlo byť.
Ľudské obete a materiálne škody
Spomedzi hmatateľných a merateľných dôsledkov ruských hybridných operácií sú asi najočividnejšie ľudské obete a materiálne škody. Je síce pravda, že ruský režim cieli svoje útoky najmä na svojich občanov žijúcich v Európe, no ako ukazuje prax, obeťami sa môžu stať aj ľudia, ktorí s bojom proti ruskému režimu nemajú nič spoločné, prípadne ľudia, ktorí skrížili cestu zločincom napojeným na ruský režim. Ruskými agentmi vyvolané výbuchy a založené požiare sa síce týkajú najmä muničných skladov a spoločností vyrábajúcich vojenskú techniku a muníciu, ale neobchádzajú ani infraštruktúru, ktorú využívajú bežní ľudia, ako železnice alebo nákupné centrá.
Nižšie tržby pre miestne firmy
Krádež obchodného tajomstva a duševného vlastníctva obyčajne vedie k nižším ziskom firiem, ktoré toto duševné vlastníctvo vyvinuli, a znižuje ich konkurencieschopnosť, čím ich demotivuje ďalej inovovať, ohrozuje pracovné miesta a znižuje daňové príjmy ich domovských štátov.
V podmienkach konkurenčného trhu by takáto krádež know-how a technológií zlepšila konkurenčnú pozíciu firiem v krajinách, kam ukradnuté informácie smerovali, na úkor spoločností, ktoré tieto technológie pôvodne vyvinuli. Ak si odmyslíme ruské komoditné giganty exportujúce ropu, plyn a nerastné suroviny, v prípade dnešného Ruska donedávna mohli na medzinárodnej úrovni konkurovať iba IT giganty ako Yandex (ruský technologický gigant so štruktúrou služieb podobných Googlu) alebo VK (ruský analóg Facebooku). Tie sa však v dôsledku sprísnenia ruskej legislatívy v oblasti sledovania používateľov v zahraničí stali toxickými a racionálne zmýšľajúci cudzinec so zdravým pudom sebazáchovy si na nich účet nezaloží. Ruské spoločnosti preto ani po nadobudnutí určitého ukradnutého know-how svojich západných konkurentov priamo neohrozia. Ruský štát však takto získané technológie môže využiť na zvýšenie svojho vojenského potenciálu, čo ich nepriamo predsa len ohrozí – spolu s celými krajinami.
Jednou z mála oblastí, v ktorej Rusko vo svete ešte stále ekonomicky konkuruje Západu, je svetový trh so zbraňami, kde ale podiel Ruska klesol z 21 % v rokoch 2016 – 2020 na 6,8 % v rokoch 2021 – 2025. Pri najvyšších objemoch objednávok zbraní za posledné roky a rekordnom raste exportu zbraní z krajín Európy je však aj v tomto prípade málo pravdepodobné, že by ruské snahy ukradnúť nejaké to know-how mohli ohroziť trhové pozície a zisky európskych výrobcov zbraní.
Nedôvera a neustály pocit ohrozenia
Neustále ruské operácie informačnej vojny, ako aj občasné vraždy, výbuchy, požiare či vykoľajené vlaky na tratiach zásobujúcich Ukrajinu vyvolávajú medzi obyvateľstvom nedôveru a pocit ohrozenia. Nedôveru vyvolávajú nielen medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi a biznisom a medzi ľuďmi a štátnymi inštitúciami.
Atmosféra nedôvery je nákazlivá a škodí nielen ľudskej psychike, ale aj ekonomike. Zo skúsenosti zo života v Rusku viem, že tam v sfére biznisu nikto nikomu neverí: nielen banky nedôverujú firmám, ale aj firmy nedôverujú svojim klientom a jedna druhej navzájom. To vedie k snahe každého svojich obchodných partnerov oveľa dôslednejšie preverovať, čo zbytočne stojí čas a peniaze a odčerpáva ľudské zdroje z oblastí, kde by mohli priniesť oveľa viac úžitku. Keby musel priemerný slovenský podnikateľ na otvorenie bežného účtu poskytnúť banke takú hŕbu dokumentov a potvrdení, akú musí dodať podnikateľ v Rusku, asi by ho prešla chuť vôbec podnikať. Prijať záväznú objednávku od svojho partnera len tak e-mailom bez pečiatky a podpisu je pre ruskú firmu nemysliteľné.
Dôsledky nedôvery v štátne inštitúcie sa na Slovensku naplno prejavili napríklad počas pandémie COVID-19, kedy nedôvera veľkej časti ľudí v to, že COVID-19 naozaj existoval a že vakcíny proti nemu naozaj účinkovali, viedla k nespočetnému množstvu zbytočných úmrtí. Škody však takáto nedôvera v štát spôsobuje nielen v časoch krízy. Naopak, dôvera v štát je kľúčový element, ktorý na jednej strane umožňuje štátnym inštitúciám reagovať na potreby ľudí a na strane druhej ich motivuje dodržiavať zákony a zodpovednejšie si plniť svoje povinnosti voči štátu.
Populisti pri moci, vyššia korupcia a horšie služby štátu
Všeobecný pocit ohrozenia zatemňuje zdravý úsudok a motivuje ľudí viac sa sústreďovať na svoje emócie a na základe nich sa rozhodovať aj vo voľbách. V dôsledku takéhoto správania voličov sa k moci vo väčšej miere dostávajú populistické sily ponúkajúce jednoduché, ale nefunkčné riešenia, ktoré v prípade ich realizácie problém skôr zhoršia, než vyriešia. Hoci populistické strany a politici najviac kričia o potrebe bojovať s korupciou, práve oni majú silnejší sklon ku korupčnému správaniu než ich politickí konkurenti, ktorí si viac vážia svoju krajinu a jej obyvateľov. Po príchode populistov k moci sa tak problém s korupciou a nekvalitnými službami štátu nerieši, ale naopak, ešte sa zhoršuje. Analýza údajov z európskych krajín za roky 1993 – 2019 potvrdzuje, že čím je počet populistických poslancov v parlamente krajiny vyšší, tým častejšie krajina zápasí s veľkými korupčnými kauzami a celkovo vyššou úrovňou korupcie.
V tejto oblasti ide Rusko naozaj príkladom. Podľa štatistiky vnímania korupcie organizácie Transparency International je Rusko suverénne najskorumpovanejšou krajinou Európy a zaostalo aj za takými štátmi ako Kongo, Mozambik a Papua-Nová Guinea. Ruský režim je v korupcii ako ryba vo vode a prirodzene sa mu v Európe najľahšie spolupracuje so sebe podobnými.
Nižšie investície a zaostávanie v ekonomickom raste
Populisti pri moci, nedôvera ľudí a firiem v štát a nejasné perspektívy ekonomického vývoja odrádzajú od investovania ako domáce firmy, tak aj spoločnosti zo zahraničia. Výsledkom dlhodobo nízkych investícií je málo inovácií, pomalý ekonomický rast a postupné zaostávanie životnej úrovne oproti okolitým krajinám, ktoré sa za posledné roky prejavuje napríklad na Slovensku a v Maďarsku. Je to síce do určitej miery povrchný pohľad a na ekonomický rast vplýva oveľa viac faktorov než len miera populizmu politikov pri moci, ale porovnanie vývoja ekonomického rastu pred populizmom, počas neho a po ňom predsa len poukazuje na škody, ktoré populisti spôsobujú. Kým ekonomický rast v Poľsku za roky 2024 a 2025, t. j. po tom, ako populistická strana Právo a spravodlivosť v októbri 2023 prehrala voľby, výrazne vzrástol, na Slovensku po predčasných voľbách v septembri 2023 začal stabilne klesať:
Vyše desaťročie populistickej vlády Viktora Orbána vyšlo Maďarsko draho a za posledné tri roky malo najhorší rast spomedzi celej V4. Na krehkosť maďarskej ekonomiky poukazuje aj súčasná základná úroková sadzba Maďarskej národnej banky na úrovni 6,25 % (v roku 2023 dosahovala až 13 %), ktorá odráža vysokú infláciu a býva aj dôsledkom privysokých vládnych deficitov, zvýšenej ekonomickej nestability, vysokých inflačných očakávaní a nedôvery v stabilitu meny. To je podstatne viac ako hlavná refinančná sadzba ECB (2,15 %), prípadne 2T repo sadzba Českej národnej banky (3,5 %). Pre porovnanie, základná úroková sadzba Ruskej centrálnej banky je 14,5 % a ešte v prvej polovici roku 2025 bola na úrovni až 21 %.
Aj keď vlády prijmú rozhodnutia, ktoré môžu situáciu reálne zmeniť k lepšiemu, ich efektívnosť sčasti závisí aj od spomenutej dôvery ľudí a firiem v štát a jeho inštitúcie, a tá sa dá obnoviť iba veľmi pomaly.
Aktivity ruského režimu nie sú všemocné
Keď to zhrnieme, asi najhorším a pritom najmenej očividným dôsledkom deštruktívneho ruského vplyvu v Európe je väčšia korupcia, spomalený ekonomický rast, vyššia chudoba, horšie zdravie, menej kvalitné vzdelanie a stratené príležitosti na lepší a kvalitnejší život.
Na druhej strane, nie za všetok populizmus, zlé ekonomické rozhodnutia, neefektívnu štátnu správu, zastarané školstvo, nefunkčné zdravotníctvo a prekvitajúcu korupciu je zodpovedný ruský režim. Do veľkej miery si za svoj stav krajina môže sama a to, či hraničí s Ruskom alebo je ovplyvňovaná ruskými operáciami, nie je prvoradé. Dôkazom toho je Fínsko, prípadne pobaltské štáty, kde je životná úroveň násobne vyššia ako počas ich okupácie Sovietskym zväzom. Fínsku, ktoré bolo do boľševického prevratu v roku 1917 súčasťou Ruskej ríše, sa ako jednej z mála krajín podarilo vymaniť z tzv. “pasce stredného príjmu” (middle-income trap) a stať sa poprednou svetovou ekonomikou hnanou modernými technológiami a inováciami. Deštruktívny ruský vplyv a jeho hybridné aktivity preto nie sú všemocné a pri zodpovednom prístupe k boju proti nim sa ich dosah dá znížiť na minimum.
