Presný čas nám slúži najmä na koordináciu našich aktivít v priebehu dňa s okolitým svetom. Keďže sme druh spoločenský, väčšina z nás sa riadi najmä sociálnym rytmom dňa namiesto biologického. To niekedy vedie k tzv. “sociálnemu jetlagu”, kedy naše činnosti v priebehu dňa nezodpovedajú vnútorným biologickým hodinám nášho tela. Väčšinou nemáme na výber (napríklad kvôli práci alebo škole), ale častokrát je to jednoducho zo zvyku alebo zotrvačnosti.
Práve preto, že rozloženie našich aktivít počas dňa je úzko spojené s tým, čo a kedy presne robia ostatní, nám prechod zo zimného na letný čas a späť môže spôsobovať relatívne náhly zásah do nášho denného rytmu. Mnohým ľuďom dočasne spôsobuje narušenie cirkadiánneho rytmu (biologického rytmu riadiaceho spánok, bdenie, hladinu hormónov, telesnú teplotu a metabolizmus v priebehu dňa), v dôsledku čoho sú nielen nevyspatí, ale aj vystresovanejší a menej pozorní, čo môže mať ďalšie negatívne následky.
Keďže ľudia majú prirodzenú tendenciu sa sťažovať a sústreďovať sa na negatíva, o pozitívach striedania času aj v dnešnej dobe sa hovorí už menej. Napriek dočasným nepríjemnostiam bezprostredne po zmene času má striedanie času stále význam aj dnes, v roku 2026, a je vhodné ho zachovať napriek tomu, že pôvodný zámer ušetriť na umelom osvetlení už dávno nie je aktuálny.
Krátke dejiny letného času: zjednotenie časových pásiem, prvá svetová vojna a súčasnosť
Letný čas by nemohol existovať v jeho súčasnej podobe, ak by neexistovali časové pásma, v rámci ktorých používajú celé krajiny alebo regióny rovnaký čas. Časové pásma z historickej perspektívy vznikli relatívne nedávno, koncom 19. storočia. Dovtedy sa jednotlivé mestá riadili svojím vlastným časom, ktorý bol založený na pohybe slnka po oblohe. Až približne v polovici 19. storočia, keď sa hodiny stali presnejšími a postupne sa začala rozvíjať železničná doprava, tieto drobné rozdiely v lokálnom čase začali spôsobovať problémy. Vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku sa tento problém pôvodne vyriešil vytvorením dvoch časov – pražského a budapeštianskeho – medzi ktorými bol geografický rozdiel 18 minút.
Medzitým však v celej Európe z tohto istého dôvodu postupne začali zavádzať časové pásma na základe Greenwichského stredného času (Greenwich Mean Time – GMT), ktorý námorníci už niekoľko storočí používali na určovanie zemepisnej šírky, hoci v samotnom Anglicku sa mestá riadili lokálnym časom podobne ako vo zvyšku Európy. Keď v roku 1876 škótsko-kanadský železničný inžinier Sandford Fleming v Írsku zmeškal vlak kvôli mätúcemu systému miestnych časov, navrhol časy štandardizovať a celý svet rozdeliť na 24 hodinových pásiem. Tento koncept sa rýchlo ujal a 1. októbra 1891 zaviedlo čas zodpovedajúci svojmu geografickému pásmu – 15° východnej zemepisnej dĺžky – aj Rakúsko-Uhorsko. Pôvodne sa používal na železnici, poštách a colniciach, ale postupne sa dostával aj do ostatných sfér spoločenského života, odkiaľ vytláčal lokálne časy jednotlivých miest.
Letný čas, t. j. posunutie hodín o jednu hodinu dopredu počas letných mesiacov, bolo inováciou prvej svetovej vojny, ktorej cieľom bolo ušetriť energiu na večernom osvetlení a namiesto toho ju využiť pre potreby vojny. V rakúskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie bol prvýkrát zavedený v roku 1916 od 30. apríla (o 23.00 hodine sa hodiny posunuli o hodinu dopredu a začal sa 1. máj) do 30. septembra. V roku 1917 bol letný čas zavedený od 16. apríla do 17. septembra a v roku 1918 od 15. apríla do 16. septembra. Po skončení prvej svetovej vojny sa v Československu letný čas nezavádzal a táto prax sa obnovila až v roku 1940, keď už bolo územie Česka okupované nacistickým Nemeckom a Slovensko sa od neho odtrhlo vo forme medzinárodne neuznaného medzivojnového Slovenského štátu.
Hoci si dnes každá krajina Európskej únie stanovuje časové pásmo sama, začiatok a koniec letného času sa v roku 1996 v Európskej únii zjednotil a dnes sa riadi európskou smernicou č. 2000/84/EC. Práve v nej je definované, že sa letný čas začína poslednú marcovú nedeľu a končí poslednú nedeľu v októbri. Na to, aby sa striedanie času zastavilo, je potrebné zrušiť alebo upraviť práve túto európsku smernicu. Keďže medzi členskými štátmi Európskej únie nie je zhoda na tom, či ju zrušiť a čím ju nahradiť, smernica zostáva v platnosti a čas sa počas roka v celej Európskej únii naďalej strieda.
Z akého zdroja čerpá technika informáciu o presnom čase?
To, že na počítači a mobile máme vždy správny a presný čas, sme si natoľko zvykli, že to berieme ako samozrejmosť a málokto sa zamýšľa nad tým, kde je vlastne ten zdroj svetového času, s ktorým sa zariadenia po celom svete synchronizujú. Konečným zdrojom koordinovaného svetového času (Universal Coordinated Time – UTC) je okolo 450 atómových hodín vo vyše 80 metrologických ústavoch po celom svete, z ktorých každé merajú svoj vlastný presný čas s odchýlkou na úrovni nanosekúnd. Nameraný čas z každého metrologického ústavu potom centrálne vyhodnocuje Medzinárodný ústav pre váhy a miery v Paríži (BIPS) a spätne vypočítava UTC ako vážený priemer časov na základe kvality ich atómových hodín (kvalitnejšie a presnejšie hodiny majú pri výpočte priemerného UTC vyššiu váhu), voči ktorému sa potom tie hodiny, ktoré sa od priemeru príliš odchýlili, následne korigujú.
Jednotlivé metrologické ústavy potom presný čas sprístupňujú verejnosti tromi hlavnými spôsobmi: prostredníctvom internetových NTP serverov (napríklad serverov amerického NIST alebo rakúskeho BEV), navigačných systémov (GPS, Galileo, Glonass a BeiDou) a dlhých rádiových vĺn (napríklad prostredníctvom nemeckého systému DCF77). Používateľské zariadenia s operačnými systémami ako iOS alebo Android presný čas získavajú zo špecializovaných serverov svojich operačných systémov (napríklad time.apple.com v prípade zariadení Apple alebo time.android.com v prípade telefónov na Androide), ktoré sa prostredníctvom vysokovýkonných navigačných antén synchronizujú s presným časom satelitných navigačných systémov. Napríklad americký navigačný systém GPS je priamo napojený na presný čas atómových hodín v Námornom observatóriu USA (United States Naval Observatory – USNO) vo Washingtone. Tie patria medzi jedny z najpresnejších na svete a od spriemerovaného UTC sa za vyše 20 rokov odchýlili o menej ako 4 nanosekundy.
Prirodzené svetlo prospieva ľudskému zdraviu – fyzicky aj duševne
Umelé svetlo je dnes dostupnejšie a lacnejšie ako kedykoľvek v dejinách ľudstva. Kým v starovekom Babylone musel robotník ťažko pracovať celý deň na to, aby si mohol dovoliť kúpiť olej na 10 minút svetla, dnes si za jeden odpracovaný deň možno kúpiť energiu, ktorá vystačí až na približne 20 000 hodín svetla. Nemusíme ho preto šetriť tak, ako to ľudstvo robilo v minulosti. Podľa dostupných štúdií dnes prechod na letný čas v priemere šetrí iba 0,34 % spotreby elektriny.
Umelé osvetlenie sa ale nevyrovná prirodzenému slnečnému svetlu, ktoré náš život nielen osvetľuje, ale aj prospieva nášmu zdraviu a duševnej pohode. V prvom rade nám slnečné svetlo pomáha vytvárať si vitamín D, čo je asi jeho najznámejší blahodarný účinok. Aj keď nám na to, aby sme si vytvorili dostatočné množstvo vitamínu D, stačí vystaviť sa slnečnému svetlu iba na 15 minút trikrát do týždňa, je na to potrebné byť na slnku okolo poludnia a funguje to iba v období približne od marca do októbra. Ak ideme na slnko neskôr, intenzita UVB žiarenia, potrebného na syntézu vitamínu D, je nižšia a doba, ktorú potrebujeme stráviť na slnku, sa tak predlžuje. Napriek tomu, že 15 minút na slnku trikrát do týždňa sa vôbec nezdá byť veľa, nechodíme na slnko dostatočne. Podľa dostupných údajov trpí v Európe až 40 % obyvateľov nedostatkom vitamínu D, pričom ostrým nedostatkom trpí v lete 8 % a v zime 18 % populácie. Nedostatok vitamínu D pritom môže viesť k mnohým zdravotným komplikáciám, najmä osteoporóze, rakovine, depresii, či svalovej nedostatočnosti.
Počas obdobia od marca do októbra si telo musí vytvoriť dostatočnú zásobu vitamínu D, aby bez jeho prísunu počas zimných mesiacov mohlo viac-menej vydržať až do ďalšej jari. Konkrétne, tzv. “vitamínová zima” – t. j. obdobie roka, počas ktorého je intenzita časti UVB spektra spúšťajúceho syntézu vitamínu D menej ako 1 kJ / m2 denne a je tak nedostatočná na tvorbu dostatku vitamínu D – trvá v Bratislave až 128 dní, alebo približne od novembra do februára.
Prirodzené slnečné svetlo má ale aj celý rad iných pozitívnych účinkov. Ranný pobyt na slnečnom svetle pomáha telu správe si nastaviť cirkadiánny rytmus a zlepšiť tak kvalitu spánku. Okrem toho zvyšuje produkciu hormónu serotonínu, ktorý je dôležitý neurotransmitér a účinkuje ako prírodné antidepresívum. Slnečné svetlo tiež znižuje stres, zlepšuje pozornosť, znižuje riziko autoimúnnych chorôb, znižuje riziko tvorby melanómov, zmierňuje kožné ochorenia ako napríklad psoriáza ekzém alebo akné, zvyšuje množstvo endorfínov v krvi a znižuje krvný tlak a riziko kardiovaskulárnych chorôb.
Ultriafialové slnečné svetlo (konkrétne, UVC spektrum) pôsobí aj ako prírodný dezinfekčný prostriedok a zabíja až 99 % patogénov, ako sú baktérie, vírusy, spóry plesní a pod. Umelé svetlo žiadny z týchto pozitívnych účinkov nemá.
Ak by umelé svetlo bolo pre ľudskú psychiku rovnako prospešné ako svetlo zo slnka, ako potom vysvetlíme existenciu tzv. sezónnej afektívnej poruchy (Seasonal affective disorder – SAD), ktorá sa vyskytuje najmä v severných regiónoch sveta ako Fínsko alebo Aljaška?
Sezónna afektívna porucha
Sezónna afektívna porucha je dôsledkom nedostatku slnečného svetla v severných oblastiach, kde počas zimných mesiacov slnko svieti iba niekoľko hodín za deň. Prejavuje sa únavou, spavosťou, podráždenosťou, sklesnutou náladou a celkovým nedostatkom energie. Svoj vrchol dosahuje na jeseň a v zime. Spôsobuje ju nedostatok vitamínu D, nerovnováha v úrovni serotonínu a melatonínu v tele a narušený cirkadiánny rytmus.
Ak má človek rád aktívny oddych – rád bicykluje, behá, alebo sa len prechádza po vonku – dlhšie svetlé večery takýmto aktivitám napomáhajú a spríjemňujú ich, čím zvyšujú ich pozitívny vplyv na relax a regeneráciu.
V neposlednom rade je letný čas prínosný aj pre deti, ktoré sa rodičia počas dlhších letných večerov neboja nechať vonku dlhšie, vďaka čomu sa môžu viac venovať športu a iným aktívnym voľnočasových aktivitám a sú menej motivované tráviť čas sedením za počítačom alebo tabletom.
Nie je preto jedno, či ideme po ulici osvetlenej žiarivými slnečnými lúčmi alebo umelým svetlom bez ohľadu na to, z akej inteligentnej lampy alebo energeticky efektívnej LED diódy toto svetlo pochádza. Prirodzené denné svetlo je pre ľudské telo, psychiku a pocit bezpečia nenahraditeľné.
Bez letného času by sme skôr nevstávali, aj keby sme chceli
Odporcovia letného času môžu oponovať tým, že kto chce tráviť viac času na dennom svetle, môže v letných mesiacoch jednoducho vstávať skôr bez ohľadu na to, koľko je oficiálne hodín. V praxi to tak ale väčšinou nefunguje.
Z vlastnej skúsenosti viem, že ak by bez letného času napríklad pracujúci človek s kancelárskou profesiou chcel v lete začínať a končiť prácu o hodinu skôr, aby mohol po práci tráviť viac voľného času na dennom svetle, nemal by to jednoduché. Väčšina interných firemných porád a stretnutí s klientmi – či už prebiehajú osobne alebo online – sa koná v čase od 9.00 do 17.00 hodiny. Nemohol by som si preto v lete povedať, že budem namiesto toho dostupný od 8.00 do 16.00, nech sa mi všetci ostatní prispôsobia. Letný čas má preto význam v tom, že núti posunúť sa celú spoločnosť – firmy, školy, úrady, ale aj napr. športové podujatia a televízne programy – vďaka čomu po skončení štandardnej pracovnej doby človeku zostane viac denného svetla na večerné voľnočasové aktivity. Okrem toho počas pracovných dní mnohí ľudia trávia najslnečnejšiu časť dňa zavretí v kanceláriách alebo iných vnútorných priestoroch, čo zvyšuje potrebu organizmu vystaviť sa slnečnému svetlu aspoň po skončení pracovnej doby.
Žiaci a študenti sú na tom podobne. Jednak je ich rozvrh hodín vopred stanovený a musia sa mu prispôsobiť, ale okrem toho by študenti, ktorí by chceli vstávať s východom slnka a ísť spať krátko po jeho západe, navyše vypadávali z diania v kolektíve, čo by za viac času strávenom na dennom svetle v ich prípade asi nestálo.
A ak by sme bez letného času napriek tomu všetkému chceli vstať skôr, aby sme si užili viac denného svetla, kvôli štandardnému pracovnému dňu a školskému rozvrhu by sa potom náš celkový denný “voľný čas” rozdelil na malú časť skoro ráno a zvyšok večer, čo by veľmi nefungovalo nielen na aktívne voľnočasové aktivity ako bicyklovanie, beh alebo večerné prechádzky v prírode, ale nebol by to ani príjemný spôsob pozrieť si film alebo posedieť si vonku pri šálke čaju. Bez letného času by sme preto realisticky o 4.00 ráno nevstávali a namiesto toho by sme strávili väčšiu časť večera pri síce lacnom, ale umelom osvetlení.
Negatíva existujú, ale sú do veľkej miery dočasné
Odporcovia letného času tiež argumentujú – do značnej miery oprávnene – že prechod na letný čas je rizikový a celkovo neprospieva ľudskému zdraviu. Vedecké štúdie potvrdzujú, že skutočne existuje súvis medzi zmenou času a rôznymi ochoreniami, najmä srdcovo-cievnymi chorobami a poruchami imunity. Zmena času sama o sebe však tieto choroby nevyvoláva, iba môže krátkodobo prehĺbiť už existujúce zdravotné problémy.
Asi najčastejšie sa môžeme stretnúť s tvrdeniami, že posun času o hodinu dopredu spôsobuje infarkty. Podľa najnovšieho výskumu to ale nie je úplne pravda. Vplyv na infarkty sa síce potvrdil, ale spočíva v tom, že v pondelok po jarnom víkendovom posune času sa stáva o asi 20 % viac infarktov ako po iné dni a v utorok hneď po ňom je infarktov zase naopak približne o zhruba tých istých 20 % menej. To naznačuje, že časť infarktov, ktoré by sa ináč možno udiali v utorok, sa kvôli posunu času stali už v pondelok. Iné významné výkyvy v štatistike infarktov identifikované neboli.
Podobne je to aj s dopravnými nehodami. Výskum v USA síce ukázal, že hoci jarná zmena času mierne zvyšuje riziko dopravnej kvôli nevyspatosti účastníkov cestnej premávky nehody (najmä v ranných hodinách počas pracovných dní), toto zvýšené riziko však podľa štúdie pretrváva iba počas týždňa bezprostredne po zmene času a potom sa dostáva na pôvodnú úroveň pred jeho zmenou. Na druhej strane však treba brať do úvahy, že oveľa rizikovejšia z pohľadu vážnych dopravných nehôd je jazda po zotmení, a práve intenzitu dopravy počas nočných hodín prechod na letný čas znižuje.
Dlhšie svetlé večery pomáhajú ekonomike
Okrem významu pre naše zdravie viac prirodzeného slnečného svetla večer pomáha aj ekonomike.
V prvom rade letný čas však prináša vyššie tržby maloobchodu. Dlhšie svetlé večery vo väčšej miere motivujú ľudí ísť po práci nakupovať, z čoho profitujú maloobchodné predajne. Vyššie tržby vďaka letnému času majú ale aj reštaurácie, pohostinstvá, turistické atrakcie a cestovný ruch ako celok, ktoré ľudia viac navštevujú vtedy, keď je vonku svetlo. Dôkazom toho je napríklad štúdia amerického JP Morgan Chase Institute z roku 2016, podľa ktorej zmena času z letného na zimný viedla k poklesu spotrebiteľskej aktivity v Los Angeles o 3,5 % (po očistení o iné sezónne vplyvy).
Vo všeobecnosti letný čas prospieva aj napríklad stavebníctvu, hoci to môže byť na prvý pohľad menej očividné. Väčšina aktivít v stavebníctve prebieha počas denného svetla a vyžaduje si dostatočne vysokú teplotu okolia. Pre stavebníctvo je tak výhodnejšie sústrediť práce na poobedné hodiny, ktoré sú na jar v prvých týždňoch po prechode na letný čas aj teplejšie ako skoré rána a neskôr v lete zase chladnejšie ako horúce poludnia. V neposlednom rade viac denného svetla napomáha bezpečnosti na stavbách a znižuje riziko úrazov počas večerných hodín.
Prečo teda nezaviesť letný čas počas celého roku?
Ak je letný čas taký skvelý vynález, logicky vyvstáva otázka, prečo ho teda nezaviesť celoročne a vyriešiť tak dva problémy naraz – zabezpečiť viac denného svetla počas večerov a nenarúšať pritom spánkové cykly ľudí, ktorí sú na zmeny času citliví. Skúsenosti ale ukazujú, že to tak úplne nefunguje.
Experiment s celoročným letným časom v nedávnej minulosti absolvovalo Rusko, kde bol od marca 2011 do októbra 2014 zavedený celoročný letný čas. Pôvodná myšlienka bola presne taká – zabezpečiť viac denného svetla počas večerov bez toho, aby sa musel čas v priebehu roka meniť. Prax ale ukázala opačný problém. Počas zimných mesiacov nastával východ slnka tak neskoro, že deti chodili do školy potme, čo bolo pre ne nebezpečné. Potme chodili aj ľudia ráno do práce a vtedy sa odohrávala aj ranná dopravná špička, čo zvyšovalo počet dopravných nehôd.
Okrem toho mali ľudia pocit, že celý ich deň bol v zimných mesiacoch akosi neprirodzene posunutý oproti tomu, kde by mal byť, čo spôsobovalo problémy so vstávaním, zvyšovalo stres a viedlo k chronickej únave a nespavosti. Príčinou bolo, že sa ráno ľudia zobúdzali a začínali svoj aktívny deň príliš dlho pred východom slnka, nedostávali rannú dávku prirodzeného slnečného svetla a ich cirkadiánny rytmus sa nesynchronizoval s reálnym východom a západom slnka. V dôsledku toho Rusko nakoniec celoročný letný čas zrušilo a prešlo na celoročný zimný čas.
V prípade celoročného letného času na Slovensku by v zimných mesiacoch slnko vychádzalo až medzi 8.00 a 8.30 hodinou ráno, kedy je už väčšinou vyučovanie a pracovný deň v plnom prúde. Celoročný letný čas by preto bol škodlivý pre náš spánok, zdravie a produktivitu.
Menším zlom sa zdá byť celoročný zimný čas. Pri celoročnom zimnom čase by však v lete slnko vychádzalo pred 4.00 hodinou ráno a v druhej polovici júna v dňoch okolo letného slnovratu už okolo 3.30 ráno. Podľa štatistík chodíme síce spať o niečo skôr než v nedávnej minulosti, stále je to až po 22.00 hodine. Pri približne 8-hodinovom spánku máme stred noci o 2.00 hodine ráno a zobúdzame sa po 6.00 ráno. Hoci ranné slnečné svetlo potrebujeme na nastavenie cirkadiánneho rytmu, určite netreba, aby nám svietilo do okien už 3 hodiny predtým, ako sa zobudíme a vstaneme.
Čas sa nám väčšinou nastavuje automaticky
Dnes podstatne zjednodušuje posúvanie času aj to, že väčšina zariadení s prístupom na internet – ako mobilné telefóny, tablety, či počítače – si čas pravidelne aktualizujú a letný čas nastavujú automaticky bez toho, aby na to musel používateľ pamätať. To vylučuje možné chyby z minulosti, kedy človek niekedy buď zabudol, že si čas treba posunúť, alebo sa pomýlil a posunul ho nesprávnym smerom.
Kde sú definované časové pásma a pravidlá striedania času?
Časové pásmo si stanovuje každá krajina samostatne vo svojej legislatíve. Ten je štandardne definovaný ako rozdiel miestneho času oproti koordinovanému univerzálnemu času (UTC), prípadne názvom časového pásma, ako v československom zákone o letnom čase č. 54/1946 Zb.
Časové pásma krajín a v prípade väčších krajín ich jednotlivých regiónov sú zhrnuté v centrálnej svetovej databáze časových pásiem pod názvom “tz database”, ktorú spravuje globálna internetová agentúra IANA so sídlom v Kalifornii. Tou sa ďalej riadi väčšina počítačových a mobilných operačných systémov ako iOS, Android, Linux a pod., ktoré podľa údajov z nej automaticky nastavujú časové pásmo v smartfónoch, tabletoch a počítačoch.
Pre každé časové pásmo táto databáza obsahuje aj pravidlá striedania letného a zimného času, vďaka čomu si telefóny, tablety a počítače vedia letný a zimný čas nastaviť automaticky.
Ideálne riešenie neexistuje
Keďže sa nám v našich zemepisných šírkach prirodzene striedajú ročné obdobia, dĺžka svetlej časti dňa sa počas roka pohybuje od 8 do 16 hodín a nežijeme jednotlivo izolovaní od spoločnosti, má každé z možných riešení (celoročný zimný čas, celoročný letný čas a striedanie času) svoje nedostatky.
Najvhodnejšie je preto zachovanie súčasného stavu a striedanie času aj napriek tomu, že na osvetlení sa tak vďaka technickému pokroku a lacným zdrojom svetla už žiadna zásadná suma neušetrí. Hoci zmena času môže spôsobovať dočasné nepríjemnosti, umožňuje pracujúcim a aktívne žijúcim ľuďom vyťažiť viac z dlhých letných večerov bez toho, aby počas krátkych zimných dní museli vstávať, cestovať do práce a vodiť deti do školy dlho pred východom slnka. Koniec koncov, nikto nás nenúti nastaviť sa na letný čas tak, že v poslednú nedeľu marca budeme jednoducho spať o hodinu menej, ale môžeme tento proces roztiahnuť na niekoľko dní, a napríklad počas niekoľkých dní vstávať vždy o trochu skôr ako v predošlý deň.
Ak by sa už striedanie času malo zrušiť a mali by sme prejsť na jednotný čas počas celého roku, potom by lepším riešením bolo zavedenie celoročného štandardného (“zimného”) času. Hoci v lete by sme tak zbytočne prespávali jednu hodinu slnečného svetla, v zimných mesiacoch by sme vstávali približne spolu s východom slnka, čo by nám zabezpečovalo správne fungovanie cirkadiálneho rytmu.
Najhorším variantom by bol celoročný letný čas, ktorý – ako ukazujú skúsenosti – by sa v zimných mesiacoch natoľko vymykal prirodzeným potrebám organizmu a chodu spoločnosti, že by v zime spôsoboval viac problémov ako osohu počas leta.
Preto ako sa hovorí, nesnažme sa opraviť to, čo nie je pokazené, a zachovajme si variant, z ktorého máme osoh v lete aj v zime, aj keď za cenu niekoľkodňovej nepríjemnosti koncom marca.
