Poľnohospodárska usadlosť, severne od Tel-Avivu

Kolóna štyroch áut, starších luxusných mercedesov so zatmavenými sklami, dosiahla usadlícku štvrť severne od Tel-Avivu za nezvyčajne krátky čas. Len čo odbočili z regulérnej asfaltky na trasu, cestu z utlačenej zeme, o ktorej len domáci  vedeli kam vedie, zdvihol sa za nimi kúdol prachu. Nebrzdili, ani keď videli hrajúce sa deti. Tie sa rozpŕchli na všetky strany, len čo zbadali uháňajúce autá približovať, aby im uvoľnili cestu a zachránili si vlastný krk. Takéto autá a v tejto oblasti - neboli obyčaj a rýchlosť - ich prekvapila i naháňala strach: akoby chceli niekomu uniknúť, hoci bolo viditeľné, že ich nikto nenasleduje. Bojovali s časom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kolóna štyroch áut, starších luxusných mercedesov so zatmavenými sklami, dosiahla usadlícku štvrť severne od Tel-Avivu za nezvyčajne krátky čas. Len čo odbočili z regulérnej asfaltky na trasu, cestu z utlačenej zeme, o ktorej len domáci vedeli kam vedie, zdvihol sa za nimi kúdol prachu. Nebrzdili, ani keď videli hrajúce sa deti. Tie sa rozpŕchli na všetky strany, len čo zbadali uháňajúce autá približovať, aby im uvoľnili cestu a zachránili si vlastný krk. Takéto autá a v tejto oblasti - neboli obyčaj a rýchlosť - ich prekvapila i naháňala strach: akoby chceli niekomu uniknúť, hoci bolo viditeľné, že ich nikto nenasleduje. Bojovali s časom.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zastavili pred domom Yitzchaka. Pokojná atmosféra predchádzajúcich hodín, ktorá sa ponášala v priestore bez zmeny nieľkoľko dní, mesiacov - bola v zlomku sekundy vymenená za chaos, pripomínajúci reakciu na ostrý poplach vojenskej zásahovej jednotky.

Z áut, ktoré pokrývalo pološero z kúdoľu za nimi valiaceho sa prachu, sa naraz pootvárali zadné i predné dvere, z oboch strán. Povyskakovali muži,v sakách a nevýrazných oblečeniach, s čiernymi koženými bundami. Mávali rukami, gestikulovali, a zdalo sa, že každý má pre ďalšieho nejaký pokyn. Šuki, bol vysoký, štíhli, ako zvyčajne, niekoľko dní neoholený, a len neobvyklá svižnosť akou bol v zápätí pred dverami domu, naznačovala, že si udržiava kondičku. Zabúchal pätičkou samopalu na dvere, ktorý mu visel na tenkom ramienku cez plece. Yitzchak, domáci pán, kráčajúc ku dverám, sa z tej trmi-vrmi nespamätal. Otvoril dvere.

Skryť Vypnúť reklamu

Namiesto pozdravu si pozreli do očí. Bez slov. Na pár sekúnd sústredeného pohľadu akoby zabudli na pobehajúcich ľudí a pokrikujúcich ľudí na seba navzájom. Neprehovorili slova. Yitzchak všetko pochopil. V tom momente už z dlhého kombi mercedesu, za sústavne vyštekovaných príkazov, muži pobehovali okolo voza a dvaja už vyťahovali nosítka. Na nich ležal muž.

Rivka vykukla z poza záclony. Vedela, rámus ktorý narobili, bol nezvyčajný. Nezvyčajné bolo, že partia ktorá sprevádzala raneného, bola početná.

A ešte, čo si Rivka uvedomila až po prebratí situácie, jedna vec bola čudná. Ranený bol upevnený viacerými popruhmi na nosítka. Nehýbal sa, bol úplne paralyzovaný. Ruky pripútané ku telu, inak by mu nekontrolovane spadli. Nevidela krv. Nevidela krv! Nosítka i pokrývka na ranenom, neboli od krvi. Nemal očividné zlomeniny, ani roztrhané časti tela, či šiat, ako to býva po bojí z blízka, alebo po výbuchu. Košelu mal jasnú, čisnú, a vyžehlenú. Vedela však, že keď prišli ku nim, je to vážne.

Skryť Vypnúť reklamu

Yitzchak, len čo doširoka otvoril dvere, bežal pred partiou v dome, po tiahlej chodbe a mával rukami: "Tadeto, tadeto". Po schodoch zbehol dole dvoma krokmi a s istou námáhou pootvoril hrubé železné dvere vedúce do podzemnej katakomby, ktorej strop bol tak vysoký, že sa doň zmestil bez skrivenia aj chlap ako jedľa a svetlý, že žiadny predmet nevrhal tieň. V strede bol operačný stôl: "Tam, tam" - kričal na mužov v čiernych kožených kabátoch, ktorým výhľad z tmavých okuliarov zatemňovala aj vrstva usadeného prachu...

Yitchak vyšiel pred dom so satelitným telefónom, po krátkom ťukaní sledu čísel, už hlásil u prijímajúceho vyzváňanie...

Skryť Vypnúť reklamu

O pár sekúnd neskôr...

Mount Carmel Hospital, neurologická klinika, Los Angeles, Amerika.

Dr. Yazbeck práve vhodil mince do kávomatu, čo mimovoľne, robil nejako akoby automaticky. Stál na chodbe pred svojou kanceláriou, cez pootvorené dvere, zrakom spočinul na uhladenom zovňajšku svojej asistentky, no myšlienkami bol vnorený do úvah o operáciách posledných dní.

Nepredpokladal nič nezvyčajné, keď vkročil do svojej kancelárie, kým zbadal, ktorý telefón zvoní. Mal dva. Obe boli pracovné. Ten druhý zvonil často. Zvonili mu z práce, manželka a rodina. Ten prvý - dostal od Organizácie...

Organizácia bola súčasťou istej siete, a v tom čase ju zastupovala Rivka. Mladá, energetická, s iskrou v oku a širokým usmevom. Už v tedy mala hodnosť dôstojníčky, vždy však chodila v civile. A v tom čase, Yazbeck bol vážený Mr., ale ešte nie Dr. A bolo to na pôde Svätej zeme. Ktovie ako by sa boli odvíjali ich osudy, keby nešiel študovať za oceán...? - napadlo v duchu Dr. Yazbecka, večná otázka, ktorá sa mu vynárala znova a znov. A vybavil si jej slová.
"Pomôžeme Ti dostať sa do Ameriky." - hovorila.
"A vybavíme školu".
Potom mu podávala aparát, a dodala, už z neho stiahnutým zrakom, ktorý sa sústreďoval na akýsi neurčitý bod, niekde pred sebou, akoby by hovorila v hlbokom zamyslení:
"Pre prípad, keď Ťa budeme potrebovať..."

Dr. Yazbeck nabíjal telefón pravidelne, mesiace, dlhé roky, hoci aparát bol mĺkvy. Žiadne textové správy, žiadne volania, ani prichádzajúce, ani odchádzajúce. Roky bol v strehu, vždy v očakavání byť pripravený na príjem. Teraz, ani nevedel koľko rokov uplynulo, keď mu ho Rivka odovzdala. Stalo sa to, čo za tie roky nikdy.

Ruka jedného najšpičkovejších neurochirgov v Amerika, spomalila svoju dráhu a zneistela v pohybe, reakcia, akú Dr. Yazbeck pri výkone svojho povolania v živote nezažil. Dr. Yazbeck, naťahujúc ruku za telefónom, zaváhal.

Telefón zvonil, tie tri či štyri vyzváňania sa zdali nekonečnými. Zdvihol linku, nepredstavil sa a povedal len, s trochu nesvojským hlasom, "šalom..."

Na druhom konci linky vládlo vlečúceho sa ticho.

Za okamih na neho vytrskol prúd slov bez pozdravu a vysvetlenia čohokoľvek: "zeaniyitzchak" - a následne na linke zavládlo opäť na pár sekúnd ticho. Na to volajúci prerušil hovor. Dr. Yazbeck prijal správu. Okamžite vydal pokyny osobnej asistentke: "Informujte moju rodinu..", znelo ešte za ním, ako s rýchleným krokom odchádzal chodbou, pričom už druhým telefónom volal asistenčnú službu letiska pre rezerváciu okamžitého letu, Los Angeles-New York s konečnou destináciou Tel Aviv.

xxx

V priebehu 36 hodín sa dostal pred dom Yitzchaka. V suteréne jeho domu bola vybudovaná katakomba, v nej ultramoderne vybavená chirgická operačka. Pre prípad núdze. Podľa potreby vedeli zabezpečiť špecialistov z celého sveta. Tu, na samote, obkolesený poľnohospodárskymi družstvami, vedeli vykonávať v jednom centre tie zásahy, na ktoré iné štáty vybudovali osobitné špecilizované strediská.

Yitzchak chodil okolo stola v strede miestnosti, a hovoril ku ranenému "Razman, budeš v poriadku.".

"Budeš v poriadku" - uisťoval ho. "Zabezpečíme najlepších ľudí na svete, dajú ťa do kopy". "Budeš ako predtým".

Razman ležal na stole. Bol kompletne paralyzovaný, okrem sluchu a schopnosti hýbať očami (a myšlienkami), na ňom nefungovalo nič.

Keď Yitzchak chodil okolo neho, gúľal očami, a húdol si sám pre seba v duchu.

Yitzchak stále opakoval, akoby potreboval presvedčiť samého seba a nie pacienta, "Budeš v poriadku".


Dr. Yazbeck a team špecialistov pristúpili k operačnému stolu. Zapol spínač na bodovom tužkovom chirurgickom svietidle, a cez rúško s istotou v hlase potvrdil: "Áno, dáme ťa do kopy!"

Len Razman si stále v sebe húdol svoje, no atmosféra okolitej skupiny do neho už vtlačila myšlienku, ktorá mu teraz neprestajne vírila hlavou "Budeš v poriadku, budeš v poriadku". Len Rivka by mu v očiach vedela vyčítať nevyslovenú otázku: "Prečo ste mi zalomili krkom?"

Rivka Bernstein

Rivka Bernstein

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rivka Bernstein Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu