deň

Budím sa. Hlava boľavá čiastočne opitá včerajšou neskoro nočnou či skoro rannou veselou zábavou v nejakom pochybnom bare na mestskej periférii s pochybnými ľuďmi spojený spoločným silným zväzkom vzájomnej opitosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Budím sa. Hlava boľavá čiastočne opitá včerajšou neskoro nočnou či skoro rannou veselou zábavou v nejakom pochybnom bare na mestskej periférii s pochybnými ľuďmi spojený spoločným silným zväzkom vzájomnej opitosti. Neviem ako dlho som spal ale jedno je mi jasne bolo to zúfalo málo. Aj keby som prespal celý deň nič by to nedokázalo zmeniť spánok plný ťažkých alkoholických snov neprináša oddych budím sa unavenejší ako líhal som. Oko blúdi v mojom tesnom okolí a zisťuje že to nie je dôverne známe prostredie môjho bytu, steny a aj nábytok všetko je cudzie. Nie som nováčik v budení sa v cudzom prostredí. Základ je zistiť kde vlastne som . Pohodený časopis s krikľavým nápisom : Sexuálne škandály ... ďalej nevidím a ani nepotrebujem, aspoň štát som počas včerajšej noci nezmenil. Jemná látka a nevtieravá ľahká vôňa perín ma utvrdzuje v domnienke, že momentálne tento byt a možno len práve táto izba patrí žene. Neviem akej možno som ju nikdy pred tým nevidel, snáď nejaká moja kamarátka ma prichýlila na noc ale jedno viem, včera som bol nočným životom aj inak aktívny. Pri Prikrčím sa a zadržím v očakávaní že začujem plytký dych ženského spánku ale nepredstaviteľné ticho v miestnosti ruší iba pravidelný buchot pneumatických vŕtačiek niekde vonku. Privieram oči a už sa zjavuje predo mnou jemná kráska ladných rysov na mňa hladí spod dlhých mihalníc so svojím modrým sťa more hlbokým pohľadom. Stačí len mierne nadvihnúť ruku a ucítim aj jej bezchybnú pleť. Práve tento pohyb ale ukončuje ranné opilecké sny. Nie nechcem. Ale sny bývajú nenávratné, rozplýva sa mi pred očami a zároveň ako odchádza z mojej mysle smrteľne pomaly sa dostavuje bolesť hlavy, Zatiaľ sa to dá ešte vydržať ale viem keď urobím akýkoľvek pohyb nebudem od bolesti si pomôcť. Nikam sa neponáhľam utvrdzujem sa v presvedčení , môžem celý deň ležať nikomu chýbať nebudem. Moje telo ale odmieta v ústach pociťujem neprekonateľné sucho, jednoznačne sa dožadujúc aspoň životodarnej tekutiny-vody. Nie musím zaspať potom nebudem cítiť nič a predsa na púšti vydržia bez vody aj dni. Telo nepatrí ale plne mne, nedokážem zastaviť fyziligické procesy. Cítim ako sa môj mechúr začína dramticky stále rýchlejšie plniť aspoň pocit neodkladnej potreby močiť narastá do závratných rozmerov. Nie viac nevydržím pevne zatnem zubi a vstávam s postele pulzujúca bolesť v hlave spojená ťažkým žalúdkom mi privodia hmlu pred oči. Ani neviem ako sa ocitám na záchode. Zachvacuje ma pocit, ktorý je zo všetkých najhorší prídem na záchod a odrazu neviem čo mám robiť chce sa mi zvracať chce sa mi šťať... tak len opretý o dvere stojím zhlboka dýcham rozmýšľajúc ktorú činnosť spraviť prvú aby ma zároveň dramaticky neprekvapili a neohrozili ostatné. Sťažka dosadám na kvalitnú drevenú dosku odovzdávam sa osudu snáď to nejak zvládnem. Vlastne je to až veľmi zaujímave v tomto byte som nikdy nebola predsa okamžite nachádzam miesto kam chcem ísť. Vôbec som si nevšimol že som sem došiel hneď na prvý krát žiadne blúdenie nič. Bol som tu už snáď niekedy alebo je to ešte pod vplyvom opileckého šťastia ktoré odstraňuje prekážky svojím synom. Aspoň na chvíľu otvoriť myslel a zistiť čo ma niekedy spájalo s týmto miestom. Ale je to márne nie som schopný spomenúť si na včerajší večer a nie to, kedy som sa tu v minulosti ocitol a čo som tu zažil. Akosi automaticky vstupujem aj do kúpelne, možno De javou, ale nad tým teraz nemám silu premýšľať. Potrebujem aby aspoň sprcha so mňa opäť spravila človeka. Púšťam čo najstudenšiu vodu nech mnou preniká chlad a ten vnímam viac ako svoju bolesť. Jemný čľapot ma príjemne ukľudňuje som ale zoslabnutý a z kombináciou zbytkového alkoholu pôsobí, že sa musím radšej oprieť o kachličkovanú stenu aby som nestratil rovnováhu na šmykľavej podlahe. Aj tu je cítiť jemnú vôňu ženy a všade sú veci ktoré dávajú cítiť že tu prebýva mladé dievča. Balíček tampónov položených pod umývadlom, intim gel zavesený vedľa zásteny sprchy. Prenikať do intimného priestoru ktorý obýva vidieť veci ktoré osobne používa, nikým nevidená chodieva tadiaľto nahá. Určite aj teraz cítim ako za mojím chrbtom stojí čerstvo osprchovaná ešte mokrá od teplej vody ktorá stále steká z jej dlhých plavých vlasov. V rukách drží osušku ktorým systematicky prechádza svoje dokonalé telo. Len dlhé nohy hlboko zaborené do jemnej plyšovej predložky ešte ostávajú stále mokré. Musí byť krásna vo svojej prirodzenosti nikým nevidená bez potreby sa predvádzať. Všetko to cítim ale stále som tvárou proti stene sprchy , viem keď sa otočím zmizne svetlý prízrak dokonalosti. Nie musím skromne byť aspoň s vierou, je tam. Nevydržal som to a môj pohľad zhliadol iba moje telo odrazeného v zrkadle. Chvíľu som nevedel čo sa vlastne deje. Neznáma tvár sa na mňa červenými očami vpitými do mňa prehliada. Viem , že som to ja ale užívam si tých päť sekúnd sladkej nevedomosti v ktorých si stále myslím , že snáď rozmrzela tvár nepatrí mne . Nikdy som nebol zo svojím zjavom spokojný vadili mi moje príliš výrazné pery , zelené oči ... Strávil som dlhý Čas tým Že som sa pozoroval. Všade som si k tomu našiel prostriedky , videl som sa v odraze , rieky v zrkadlení sklá metra a každý tento obraz odhaľoval na mne nové a nové nedostatky . Ale v takejto situácii nie je dôležitým zovňajšok skôr sa zameriavam aby som odhalil čo najviac škodu ktoré sú na mne po včerajšku spáchané . červený fľak na krku môže byť nemým svedkom včerajšej vášnivej sexuálnej predohry alebo ďalší šrám pouličnej šarvátky . Možno som k nemu prišiel popri veľkolepom víťazstve stanúc sa hrdinom celej pochybnej putiky . Snáď vznikol pri tom ako ma niekto zozadu praštil aby mi potupne opitému ukradol peňaženku . Krvavo červené oči s unaveným pohľadom popraskané pery miestami do krvi rozhryzené ťažký život . Rýchla sprcha zo mňa zmyla všetky staré spomienky na ktoré som si nikdy nespomenul, spláchla ich studená voda. V takýchto situáciach som si kedy si zvykol dávať predsavzatia? Už nikdy viac, V živote sa takto.. Načo sľubovať si niečo čo nesplním , viem že poruším je zbytočné budem žiť to čo príde bez uvažovania o tom. Potom uvážim či to chcem alebo nie teraz neviem ťažko je rozhodovať o budúcnosti zápoveďmi ktoré mám plniť v budúcnosti. Moje terajšie heslo je, uvidím ako to dopadne. Nie nechcem premýšľať nad budúcnosťou stačí mi prítomnosť aj keď je teraz veľmi boľavá. Nech dnes prežijem a v nádeji v šťastnejší zajtrajšok. Prichádzam do kuchyne žalúdok kričí hladom ale ja viem, akekoľvek jedlo ktoré by som požil by si aj tak hľadalo iba najkratšiu cestu von zo mňa. Hlad musí ustúpiť mojej búrke v žalúdku a celkovej zoslabnutosti. Pozerám sa na jedlo v chladničke s vedomí, že mi to za normálnych okolností moc chutí, ale teraz viem že to má rovnaký účinok ako preháňadlo pre dobytok na ľudskom jedincovi. Musí, si ísť ľahnúť. Spať a ukľudniť tu búrku v mojich útrobách aspoň chvíľa kludu, toho ktorý som zažíval celý večer. Pomaly sleduje okom ospalým nebeskú púť slnka od východu k západu. Východ som nevidel. K západu je ešte ďaleko ,priame poludňajšie lúče nechávam dopadať na svoju tvár snáď liečiace slnko zoberie so mňa moju opitosť. Slniečko rozprávkové. Sledujem ho s otvorenými očami pokiaľ nezačnú pred mnou krúžiť malé svietiace krúžky potom radšej oči prižmúrim, ale oni sú stále predo mnou usmievam sa a stále krúžiac približujú sa až úplne ku mne a potom sa rozplynú tesne pred mojími natiahnutými rukami ktorými som sa ich chcel dotknúť. Tak tu ležím sledujem svetelné kruhy vzdušných zámkov, usmievam sa a myslím svet je krásny. V rozplynutých kruhoch jeden bod neustále žiari, pevnejšie stisnem oči a jednou rukov si prikrývam tvár , aby som sa naň mohol lepšie sústrediť. Áno keď napínam svoju myseľ a sústredím sa akoby sa pomaličky blížil, už naberá konkrétne kontúry je to akoby telo nejakého človeka. Hlava ma začína bolieť ešte viac a každým meter ktorý tento prízrak spraví smerom ku mne, násobne zvyšuje tú bolesť. Už spoznávam je to telo ženy zahalená iba v žiariacich splývajúcich šatoch ktoré sa ťahajú za ňou ako horiace vlečka, všetky krivky a aj telo zakrývajú ale akosi tuším že to čo zakrývajú je dokonalé telo. Približuje sa stále bližšie. Bolesť v hlave je neznesiteľná už vidím dlhé zlatisté vlasy ešte okamžik a rozoznám črty tváre. Odrazu prudké neznesiteľné bodnutie prešlo mi telom a na chvíľu akoby som stratil vedomie nič si neuvedomujem len držím stisnuté oči , nechtiac prísť o prízrak... Bolesť náhle ustúpila a uvedomujem si že nemo pozerám do slnka. Po lícach mi stekajú slzy tak ako som bol šťastný a nevediac prečo tak teraz plačem a dôvod neznám. Nechávam slzy aby tvorili soľné koryto na mojich lícach. Možno tlak rúk na oko ich prímel k tvorbe sĺz a možno naozaj plačem za svojou kráskou ktorú som tak silno chcel uvidieť, plačom dieťaťa ktoré nedokáže dosiahnuť na hračku na vysokej poličke. Plač prostej bezmocnosti, bez hlasného vzlykania či zajakavého kriku. Ani sa nesnažím slzy stierať, ani späť privodiť pominutý prízrak viem že by to bolo márne. Len ležím a ani si neuvedomím a opäť zaspávam. V miestnosti panuje teplé jarné šero pomaly sa zvečerieva. Znovu sa mi zjavila vo sne, ale vlastne neviem či to bol môj sen, alebo len som ju chcel tak silno vidieť že som si ju jednoducho vymyslel ešte pred tým ako som zaspal. Žena nevídaná bol by som ochotný spraviť všetko kvôli nej. Aby som ju mohol vidieť nie len ako prízrak ale ako skutočnú, jej úsmev zmenil by som z dvadsiatimi rokmi života. Sny sa ale nemenia v skutočnosť a ja už nie som mladý idealista ktorý by celý život čakal na cnostnú princeznú kráľovstva krásy s ktorou sa do seba na prvý pohľad zamilujeme... alkohol ma vraj robí odpudivým ženám ale keď nemôžem mať túto tak ostatné sú mi ľahostajné odpudivý som ľahostajným. Ale pre ňu by sa všetko zmenilo... Ale koniec premýšľaniu o nemožnom.Deň je za mnou nastáva večer. Včera neviem čo som robil a dnes nerobil som nič. Celý deň bol som na mieste ktoré nepoznám , nikoho som nestretol nikomu som nechýbal. Oddávajúc sa spánku a snom, žil som vôbec dnešný deň? Ja neviem čo som robil včera a vy neviete čo som robil dnes vy ma kvôli tomu odsudzujete a ja vás preto nenávidím. Už znova začína sa stmievať tma pomaly pohlcuje drobnosti a dostávajú neviditeľnosť. Áno znovu musím ísť žiť večer ktorý si nebudem pamätať a ráno na ktoré zabudnem s ľuďmi ktorých viac neuvidím, v podniku ktorý som nikdy nevidel a ani nikdy sa do neho nevrátim. Cestou ktorú nepoznám ale tisíckrát po nej kráčam. Neviem kde som bol ale chcem tam ísť znova. Áno mám to rád upadať v nevedomosť nemusieť premýšľať správať sa spontánne upadať v zabudnutie som alkoholik. Zatváram dvere za dnešným dňom za bežným životom a znovu s aponáram do tajuplnej noci.Opustený byt tmavne. Veci pohlcované tmou miznú ale ešte dlho vidieť list na nočnom stolíku ktorý nik neprečítal a ten komu bol adresovaný ani pohľadom oň nezavadil. Tak obsah zostal nepoznaný a to čo mohlo zachrániť život alebo ho aspoň zmeniť život, nemá žiadnu moc. Bytom zrazu sa rozľahne zvuk kľúču otáčajúceho sa v zámku v šere chodby sa niekto vyzúva a bosými nohami ticho kráča do kuchyne. Pohybuje sa isto aj bez toho aby všetko videla, vidno že tu býva a byt patrí práve jej. Chvíľu vidieť jej siluetu oproti oknu zvonku ožiarenému b´verejnému osvetleniu, len ako mihnutie vtáčika a hneď odíde. Ale aj ta chvíľa pri tak slabom svetle dáva tušiť, že ide o výnimočne peknú ženu. Rukou prechádza postelné prádlo akoby niekoho tam čakala. Potom trpko povzdychne, sadne na nízky stolček vedľa nočného stolíka. Dlho sedí v tme občas zo seba vyrážajúc zajakavý vzlyk, ale tma je dobrý poslucháč a aj ona sa ukludní. Posledný povzdych a rukou zažne nočné svetlo nad posteľou. Svetlo ožiaruje krásnu ženu, to čo tma zaobľovala a znejasňovala teraz svetlo necháva vyniknúť, stojí vedľa postele v krátkej sukni, pokrčenej denným zhonom, spod ktorej sa vynáraju pár bezchybných nôh. Volná blúzka tiež nedokáže ukryť krásu jemnej obdarenosti. Pokrečený golier čiastočne zahaluje jemnú labutiu šiju. Dokonalá hlava s jemnými črtami, práve taká akú hľadajú všetci maliari za vzor svojich majstrovských diel, ale len skutočný umelci by dokázali zvečniť kúzlo tejto atmosféry. Hlavu opiera o skonenú dlaň útlej ruky akoby jemná šija nebola schopná sama uniesť smútok ktorým je hlávka obťažená. Zmyselné pery jemne potvorené odhalujúc rad belostných zubov, zpoza ktorých znovu začínajú vychádzať smutne vzdychy, oči s ktorých ešte nestihli vyschnúť slzy a už nový príliv zachvacuje. Hladia spoza mokrej steny, na pravú ruku ktorá spočíva na stolíku na liste, ani ho nezdvihla. Vie že je presne na mieste kde ho včera večer položila nik s nim nepohol nik ho nečítal.Sedí tam dlho do noci ako jemná socha , prízrak, krásny sen, sen muža ktorý sa mohol splniť . Kto sa dočítal až sem má môj obdiv, ale pochybujem že niekto by sa skutočne dostal až tak ďaleko. Moc dlhý článok pre vás, ale ja sa kratšie neviem vyjadrovať.

Ivans bettlas

Ivans bettlas

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

študent Zoznam autorových rubrík:  futbalľudia a ich vzťahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
SkryťZatvoriť reklamu