Maroško, jediný raz si ma poriadne naštval, bolo to presne 11.9.2008. Toto sa proste nerobí, nemôžeš sa len tak zbaliť a zmiznúť, kde si to videl, odísť si do večných lovíšť bez rozlúčky? Nasľuboval si mi, že pôjdeme spolu do plzeňskej ZOO za Tvojimi kamarátmi, že zabsolvujeme expedíciu juhoamerickým pralesom, rátal som, že urobíš prednášku na našich prezentačných dňoch a takisto som počítal s tým, že prevedieš moje detičky po Vašej zbierkovej záhrade v Trakoviciach... Viem, že všetko z toho by sme si dopriali a splnili, no osud si vybral inú možnosť. Kurva, ale prečo zrovna tú najhoršiu? Až teraz sumarizujem naše posledné stretnutie, pre moju zaneprázdnenosť to bolo krátke, také letmé pracovné stretnutie. Až teraz ma mrzí, že sme si toho nepovedali viac, že som sa na chvíľu neutrhol a je to pre mňa veľmi poučná skúsenosť do budúcna.
Dnes by si mal 60 rokov, vek v ktorom sa síce možno bilancuje, ale neodchádza. Žiaľ, s tebou sme sa spolu s mnohými známymi aj neznámymi rozlúčili dôstojnou rozlúčkou na čermánskom cintoríne v Nitre, hoc mi tam chýbali ľudia z vedenia SPU (Slovenská poľnohospodárska univerzita) a tvoji bývalí kolegovia zo školy, ktorej si toľko venoval. Čert ich vzal, veď my sme nad vecou, ty aj ja sa na nich môžme akurát tak... uškrnúť.
Maroško, mimochodom, tvoj pohreb ma vyšiel veľmi draho, posúď sám - po pohrebe sme ruka v ruke s Dankou išli len tak, bezcieľne po pešej zóne Nitry a na môj podnet sme zablúdili do nemenovaného outdoorového obchodu s názvom Hudy Sport s veľmi milými holkami za pultom. Kúpili sme si Rejoice nohavice a The North Face trekové boty za mnoho peňazí, ale bolo to úžasné a strašne mi to vtedy pomohlo a uvoľnilo ma to, videl si nás??? :-)
Pre nás ide život ďalej, takže naposledy takto verejne sa s Tebou lúčim, ďakujem Ti za všetko a dávaj na nás tam zhora pozor! Adiós Amigazo!!!
