S Marošom som sa spoznal na VŠ v Nitre, kde v tej dobe ešte fungovali zbierkové skleníky plné rastlín. Hneď sme si padli do oka, mna zaujala jeho zanietenosť a zápal pre dobrú vec. Nezištne organizoval výstavy rastlín, svojich prekrásnych fotografii z expedícii alebo prednášky, kde vydržal 2 hodiny bez prestávky rozprávať o tom, čo najviac miloval bez toho, aby sa čo i len jeden poslucháč nudil. Ako študentovi mi ponúkol účasť na expedícii do Peru, vtedy som nemohol ísť z finančných dôvodov, ale ešte pred nedávnom sme si sľúbili, že čoskoro pôjdeme na niektoré z jeho obľúbených miest v južnej Amerike, čoskoro...
Mnohým svojim titulovaným nadriadeným, alebo kolegom vadilo, že nebol poslušným zamestnancom - pätolízačom, že sa otvorene vysmieval ich kariérizmu a často aj nevedomosti, vadilo im, že si niekedy vypil... No a čo!!! Počas svojho života dokázal toľko, čo nedokázala tretina, viac či menej triezvych vedeckých pracovníkov Slovenskej Poľnohospodárskej Univerzity spolu. Objavil, popísal a zatriedil mnoho orchideí, precestoval mnoho krajín sveta a vždy chcel všetky svoje poznatky rozdávať druhým. Vždy sa tak tešil, keď nejaký zo študentov prejavil záujem o jeho skleníky, jeho rastliny, jeho zvieratá alebo jeho vedomosti...
"Život je kurva" - na to jediné som sa zmohol, keď som rozdýchal telefonát svojej manželôčky, ktorá mi oznámila, že môj kamarát Maroš Červeňanský dnes ráno skonal na infarkt vo veku bez týždňa 60 rokov
