Miliónové mesto Charkov, symbol nezlomnosti v prebiehajúcej vojne s Ruskou Federáciou, ktorý statočne odoláva každodenným ruským útokom už vyše 4 roky. Pritom práve Charkov sa mohol vzdať pomerne ľahko: blízkosť územia Ruska, prevažná ruskojazyčnosť miestneho obyvateľstva a kruté pouličné boje a ostreľovanie ho predurčovali na “blitzkrieg”. Napriek tomu sa Charkovčania nepoddali, ba naopak - postupne sa začínajú vracať do svojho mesta, napriek dennodenným poplachom a obmedzeniam vyplývajúcich zo stáleho nebezpečenstva.
Z ukrajinských železníc sa počas vojny stala inštitúcia. Lietať je z objektívnych príčin nemožné a tak sa z vlaku stáva najefektívnejší prostriedok cestovania rozsiahlou krajinou. Úlohou železníc však nie je iba preprava; zúčastňujú sa tiež na posilňovaní patriotizmu miestneho obyvateľstva. K lístku na vlak si viete priamo na webe kúpiť doplnkové služby, ako kávu či tzv. bojový čaj, ktorým prispejete 10 hrivien na Ozbrojené sily Ukrajiny. Vo vlaku visia plagáty so zákazom fajčenia a voľného pohybu Rusov. O 9 ráno vyhlásia minútu ticha, pasažieri mlčky stoja za doprovodu pochmúrnej hudby; ja, zamyslený, si túto ceremóniu všimnem prineskoro, so západným cestovateľom sediacim oproti mne zostaneme nechtiac sedieť ako jediní. Vojna a vlastenectvo sa stali súčasťou každodenných rituálov.
Cesta vlakom z poľského Przemyślu do Charkova má 1200 km a trvá cca 18 hodín. Ukrajinské železnice odvádzajú v neľahkých podmienkach skvelú prácu - jazdia spoľahlivo a aj vlaky staršieho dáta poskytujú príjemný komfort na dlhé trasy. Vagóny nočného vlaku sú rozdelené na kupé so štyrmi priečkami; každý vagón má vlastného sprievodcu a predovšetkým - samovar. Ak ste si neobjednali nápoj spolu s lístkom, môžete tak urobiť dodatočne, alebo si zaliať vlastný. Na ceste z Ľvova cez Kyjev do Charkova sa mi niekoľkokrát vymení partia v kupé. Nemám pri sebe hotovosť, a tak ma dve dámy z Kyjeva pozvú na čaj od sprievodcu - ten sa ako jeden z mála vecí na Ukrajine nedá kúpiť kartou. Kyjevčanov v kupé vystriedajú Charkovčania. Vyzvedám, aká je situácia v meste. “Keď je vzdušný poplach, zatiahnem závesy a odídem. To aby sklo nelietalo po miestnosti, keby to trafí nás”, povie žena vo veku asi štyridsať rokov a smeje sa. Zvykli si. Po diskusii vyleziem na svoju priečku, prikryjem sa dekou a tuho zaspím.
Zobudím sa na svitaní približne 10 minút pred oficiálnym príjazdom vlaku do Charkova. Napriek hodinovému meškaniu prídeme načas. Moji spolucestujúci sa už zbalili a opustili kupé; som posledný. Onedlho sa objaví sprievodca, pár sekúnd ma pozoruje pri balení a napokon povie: “Charkov”. Viem - odpovedám, popritom si hádžem veci do batoha. Onedlho mi asistuje pri výstupu z vlaku; medzi východom a dokonale zľadovateným chodníkom je medzera asi 30 cm. Železničná stanica Charkov, 6:10, teplota -8. Prejdem bližšie k budove stanice, kde policajti inštruujú okoloidúcich: je vyhlásený poplach, zíďte do metra pod stanicou. Na stanici metra nájdem aj tzv. bod nezlomnosti - špeciálne vyčlenené priestory, do ktorých sa môžu obyvatelia uchýliť v prípade núdze, napr. pri výpadku elektriny či dodávky tepla. V Kyjeve majú tiež podobu vykúrených stanov umiestnených na sídliskách medzi domami. Po niekoľkých minútach vychádzam z metra pred budovu stanice, moju pozornosť upúta drobný podnikateľ s instantnou kávou do kelímku za 20 hrivien, keď zrazu v diaľke začujem výbuch. Človeku nezvyknutému na vojnový stav sa vynorí asociácia nanajvýš so silvestrovskou pyrotechnikou. Neskôr sa dozviem, že zasiahli oblasť vzdialenú iba jednu zastávku metra odtiaľ.
Chodníky v meste sú pokryté hrubým ľadom; komunálne služby sú zrejme poddimenzované. Nie je to však jediná oblasť, kde chýba ľudská sila: z objektívnych príčin v meste takmer úplne absentuje demografia mužov vo veku 25-45 rokov, častokrát som jediný muž v tomto intervale pohybujúci sa len tak po ulici. Zdá sa však, že tento demografický exodus sa týka aj žien; tí, ktorí utiekli z mesta, odišli zrejme aj so svojimi rodinami. Tí, čo neodišli, sa buď skrývajú doma pred odvodovou komisiou, alebo majú papier, ktorý ich chráni pred odvodom. Ja ako tridsiatnik som tak lákavým terčom pre policajtov. Večer schádzam do metra “Maidan Konstitucii”; verejná doprava v meste je síce komplet zdarma, pred vchodom do metra však obvykle stojí policajná hliadka. “Dnes ma kontrolujete už druhýkrát”, vravím dvojici policajtka - policajt, na čo sa mi začali ospravedlňovať. Uisťujem ich, že je to v poriadku - robia si svoju prácu. Hoci sú praktiky odvodovej komisie kontroverzné až nehumánne (ako napr. odvádzanie mužov priamo z ulice), je mi policajtov aj trochu ľúto zakaždým, keď si myslia, že niekoho ulovili, a ja im zamávam slovenským pasom. Keď sa ma kamaráti pýtali, načo som cestoval do Charkova, odpovedal som - zdržiavam policajtov, aby sa za mojím chrbtom mohli prešmyknúť skutoční dezertéri a tzv. uklonisti - vyhýbajúci sa odvodu.
Na cestách spravidla bývam v hosteloch, získavam tak cenné možnosti interakcie s ľuďmi navyše. Hostely na Ukrajine poskytujú bonus v tom, že v nich často prenocujú vojaci, dobrovoľníci či reportéri, čím sa otvára možnosť diskusie o súčasnej situácií z bezprostrednej blízkosti. V roku 2025 som v Kyjeve zdieľal izbu s vojakom menom Iľja, ktorý prešiel rôznymi peklami frontu, o ktorých ste čítali v správach - Bachmut, Avdijivka, či boje v Kyjeve krátko po začiatku invázie, kde prvýkrát zabil človeka priamo na ulici. V charkovskom hosteli boli vojaci skôr zdrojom bizarných až mierne nebezpečných situácií; krátko po príchode počujem rozhovor recepčnej s kolegyňou o incidente z predošlého večera. Recepčná si ľahla spať do jednej z voľných postelí v izbe, keď tu zrazu prišiel za ňou jeden z ubytovaných vojakov. Pod očividným vplyvom alkoholu sa jej opýtal, či si k nej môže ľahnúť. No čo som mala robiť? pýta sa kolegyne. Je to vojak predsa, otrasený. Ako sa mám k nemu zachovať? Na druhý deň ho vykázali z hostela. V duchu rozmýšľam, čo všetko si títo chlapci nesú v hlavách po tom, čo zažili. Vojak Iľja mi v kyjevskej reštaurácii priblížil, čo čaká vojakov po návrate z frontu - častokrát sa nevedia zaradiť späť do života. Nechcú ich zamestnať, mnohí počas služby prišli o rodiny, prepadajú nástrahám samoty a alkoholizmu, finančná kompenzácia od štátu je nedostatočná. Najviac ho však trápi neúcta voči veteránom. Napokon sa ma opýta: myslíš, že keby sa teraz postavím a vyhlásim, že som bojoval, niekto by ma pozval na večeru?
Späť do Charkova - s recepčnou absolvujem rozhovor do neskorých hodín. Jej otec žije pod ruskou okupáciou neďaleko Kachovky, ktorá sa stala notoricky známa vďaka ekologickej katastrofe po výbuchu priehrady. Mama zomrela počas okupácie, ako diabetička potrebovala denné dávky inzulínu. Rusi si údajne urobili zoznam diabetikov, ktorým neskôr dodali “inzulín”. Po istom čase však začali všetci diabetici pociťovať následky nedostatku inzulínu vrátane postupnej slepoty, až napokon zomreli. Ukázalo sa, že v dávkach inzulín pravdepodobne úplne chýbal. Takto vraj počas okupácie v oblasti zomrelo okolo 300 diabetikov. Život v Charkove však nebol o nič jednoduchší: prvé dva roky boli poznačené pouličnými bojmi, tankami v uliciach a stálym ostreľovaním. S celou rodinou a niekoľkými domácimi zvieratami prežili v dome, vykurujúc dom pomocou piecky. V istom momente im raketa prerazila strechu domu, našťastie nevybuchla. Z dôvodu ochrany pred náletmi v niektorých častiach mesta, ako napr. Saltovka, niektorí obyvatelia celé týždne nevyliezli z pivníc. Na dverách hostela je popraskané tvrdené sklo ako svedok neďalekého úderu. Po rozhovore odchádzam do izby, kde sa zrejme už pár hodín nekúrilo. V hlave si prehrávam čerstvý rozhovor a hanbím sa za pomyslenie, že mi je zima.
Pri dennej prechádzke Charkovom som identifikoval jeho dva súčasné symboly. Prvým sú zadebnené okná. Túto okamžitú náplasť po ostreľovaní nevnímam iba ako praktické a provizórne riešenie, ale aj akúsi špecifickú estetiku obliehaného mesta. Dosky v oknách na fasádach budov tvoria zvláštnu mozaiku v tandeme s okennými tabuľami, ktoré vydržali a zostali vo svojich rámoch, tvoriac tak vizuálne dielo s prvkami mieru aj vojny. Zadebnené okná možno vidieť na budovách pozdĺž hlavných bulvárov a tiež okolo námestí - a to napriek tomu, že mesto Charkov vraj vymieňa rozbité sklá za nové bezplatne. Okná tak čakajú na svoju reštauráciu až do podpisu mieru. Druhým symbolom súčasného Charkova sú pre mňa pamätníky. Tie však nevyzerajú ako na fotkách z travel blogov: sú totiž obalené v akejsi vrecovine a tak zaistené proti poškodeniu v prípade náletu. Miesto sôch Tarasa Ševčenka a iných ukrajinských dejateľov tak uprostred parkov a námestí uvidíte niečo, čo vyzerá ako surreálny špicatý kopček zmrzliny.
Charkov mal pred vojnou cca 1,3 milióna obyvateľov, napriek masívnemu exodu sa dnes doň začínajú ľudia postupne vracať. Mesto žije naoko bežným životom, vzdušné poplachy si na prvý pohľad nikto nevšíma. Kvílivý zvuk sirén, opakujúci sa niekoľkokrát za deň, sa stal súčasťou mestského ambientu. Hromadná doprava v meste je zdarma; metro funguje ako úkryt pred náletmi, zároveň ide o najspoľahlivejší spôsob dopravy. Autobusy a trolejbusy podliehajú istej nepredvídateľnosti a jazdia iba do deviatej hodiny večera. Cez Couchsurfing som sa skontaktoval so Svetlanou, učiteľkou angličtiny a nemčiny, a strávim u nej dve noci. Jej domov sa nachádza v rajóne osobných domov pripomínajúceho vidiecku zástavbu. Na najbližšej zastávke metra vystúpim o pol desiatej, trolejbusy majú na dnes fajront, a tak mám dve možnosti - ísť pešo alebo si zavolať taxík. Volím prvú možnosť, a tak ma čaká 45 minútová prechádzka po tmavom sídlisku, ktoré osvetľujú len semafory a svetlá áut: z bezpečnostných dôvodov zapínajú verejné osvetlenie iba pozdĺž hlavných mestských bulvárov a dopravných tepien. Orientáciu v priestore sťažuje fakt, že v rámci elektromagnetického boja rušičky radarov blokujú signál GPS: v praxi to vyzerá tak, že na Google Maps sa miesto vašej skutočnej aktuálnej polohy zobrazuje fiktívna. Ak si otvoríte appku, uvidíte, ako modrá bodka tancuje po uliciach Limy, hlavného mesta Peru, namiesto vašej reálnej polohy v Charkove. Ak reštartujete telefón, krátko po reštarte sa vám zobrazí skutočná poloha, následne sa GPS opäť prepne do peruánskeho módu.
V istom momente sa mi vybije telefón a tak strácam prístup aj k polofunkčnej navigácii. Zrazu sa ocitnem sám uprosted sídliska pohrúženého do tmy a snehu, na uliciach je minimum ľudí, krajina vo mne vyvoláva postapokalyptický dojem, ale tiež zvláštny pokoj. V diaľke zbadám čerpaciu stanicu, kde sa spýtam na cestu, pracovník mi “analógovo” vysvetlí, ako nájdem Samarkandskú ulicu. Čoskoro sa ocitám v bludisku rodinných domov dúfajúc, že sa rozpamätám na pôdorys oblasti, ktorý som si uložil do pamäte počas denného svetla - na tmavej ulici nemám bez baterky šancu prečítať ani názov ulice. Navigácia je komplikovaná aj pre domácich: taxikári, privolaní cez appku, často nevedia nájsť svojich pasažierov. Aj k tomuto faktoru vojnového stavu sa Charkovčania prispôsobili: appka je vybavená tlačidlom, ktoré vám rozsvieti celý displej telefónu na žlto, a vy tak môžete signalizovať vašu polohu v tme. Niekedy to nestačí, a tak sa pokúsite skonvergovať vzájomné polohy cez interný chat: “Pri ktorom východe metra sa nachádzate?” - “Neviem. Oproti mne je obchod so šašlykom.” Alexander odpíše “OK” a necelú minútu ma naberie do auta. Na palubnej doske taxíka sledujem, ako šípka zobrazujúca aktuálnu polohu brázdi peruánske ulice.
Saltovka, surovo obliehané sídlisko umiestnené na severovýchode mesta otočené smerom k ruským hraniciam, je hlavným cieľom môjho ďalšieho dňa. Vystúpim na konečnej autobusu a zamierim do očividne novootvorenej kaviarne. Majiteľ Vlad obsluhuje zákazníkov, pýtam sa ho, ako ide biznis. “Nuž, je to vecou povahy, nie biznisplánu”, reaguje na fakt, že v tejto časti Charkova na káve nezbohatnete. Považoval však za dôležité, aby aj obyvatelia Saltovky, predovšetkým vojaci, mali k dispozícii príjemné miesto na stretnutie pri kvalitnej káve. Poprosí ma, aby som v Bratislave odovzdal darček - pohľadnicu s nálepkami s motívmi Charkova - pre jeho kamaráta, ktorý si tam otvoril barbershop. O chvíľu sa v kaviarni objaví jeho kamarát Sergej. Obaja tridsiatnici majú výnimku zo služby v armáde: Vlad má titanovú platničku a Sergej je “kritický” pracovník - opravuje energetickú infraštruktúru po náletoch. Vonku mi pri cigarete vysvetľujú nuansy ukrajinského vlastenectva: Ľvovčania vraj vyčítajú Charkovčanom, že nehovoria po ukrajinsky. “A čo je dôležitejšie - hovoriť “štátnym jazykom” alebo brániť Ukrajinu? Nech prídu sem na front zomierať.” sťažuje sa Sergej na krajanov zo západnej časti Ukrajiny. Mnohí vraj utiekli do Európy, kde dostávajú finančnú podporu, zatiaľ čo doma prenajímajú byty utečencom z východnej Ukrajiny, často za premrštené ceny. “Takíto sú patrioti. Koľkí na vojne zarobili. Na svojich”. Vlad sa vracia za pult kaviarne a Sergej sa ponúkne ako sprievodca po Saltovke.
Prechádzame sídliskom, ktoré má to najhoršie už za sebou: viaceré domy sa podarilo zrekonštruovať alebo zbúrať. No mnohé paneláky sú stále zjazvené dierami po úderoch. “Tu kde stojíš, bol kráter ako sviňa” komentuje Sergej fakt, že Ukrajinci robia čo môžu, aby zahladili stopy po útokoch. Stojíme pod polorozpadnutým 16-poschodovým domom, predurčenom na búranie - avšak jeden z jeho obyvateľov odmieta odísť zo svojho bytu. Žije v celom paneláku v byte bez kúrenia, a tak dom stále stojí ako hrozivý pamätník prvých dvoch rokov ostreľovania Saltovky. Sergej začne šťavnato opisovať svoje vlastné skúsenosti z prvých dní invázie: "Idem, bľať, pre chleba. Stojím v rade pred okienkom. Zrazu, bľať, počujeme nálet. Pekárka, bľať, zavrie okienko ako keby jej to malo pomôcť. Preletí raketa, bľať, otvorí okno, vezmem chleba - a zas. Bežím odtiaľ nachuj medzi paneláky, a počujem - grady, j*b, j*b - dopadajú bližšie a bližšie smerom ku mne. No našťastie - prestalo. Bežím domov, tam pes úplne vystrašený, snažím sa ho upokojiť. Vyjde mama z domu a pýta sa: čo sa stalo? Nič, bľať, bol som pre chleba." Neudržím sa a začnem sa smiať, za čo sa ospravedlňujem. Sergej sa smeje tiež - čo sa dá robiť, dnes už s humorom spomína na hrozné dni, keď cesty prehradili blokposty ako obrana pred prichádzajúcimi tankami zo strany Ruska.
V roku 2016 ma cez Couchsurfing kontaktoval cestujúci hudobník, zhodou okolností tiež Sergej, ktorý sa v rámci šnúry zastavil aj v Nitre, kde som vtedy žil. O 10 rokov neskôr som mu napísal, či sa náhodou nenachádza v rodnom Charkove. No rovnako ako mnoho iných mužov v kritickom vekovom intervale, aj on odišiel z Ukrajiny. Navrhol však, aby som šiel navštíviť jeho starú mamu, ktorá žije v Charkove sama a poteší sa návšteve. Po polovici cesty do okrajovej časti mesta sa rozhodnem ďalej nespoliehať na MHD a privolal som si taxík. Vystúpim pred majestátnym trojpodlažným domom. Sprvoti som si pomyslel, že nemám správnu adresu, vysvitlo však, že Nina Stepanovna skutočne žije osamote v tomto veľkom dome. Potešila sa mi, ako keby videla svojho vnuka. Na Ukrajine práve prebieha tzv. “maslenica” (fašiangy), počas ktorej je zvykom darovať blízkym palacinky. Na stole ma tak čaká tanier so štedrou kôpkou, k tomu cukrovinky, káva a ďalšie veci, ktoré nemám šancu zjesť sám. Nina Stepanovna má 85, narodila sa ešte za Stalina na ostrove Sachalin. Pracovala ako ekonómka, rozľahlý dom postavil s mužom v 90. rokoch. Jediac palacinky počúvam jej príbehy z minulosti, neviem si však úplne predstaviť, ako zvláda svoju súčasnosť: synovia a vnuci, z objektívnych príčin, utiekli z Ukrajiny, v meste je sama. Ponúknem sa, či jej nemám s niečím pomôcť; vraj jej pomáhajú sociálni pracovníci, ktorí jej po zľadovatených chodníkoch prinesú narúbané drevo či nákup. A čo zvláda, urobí vlastnoručne. Ďakujem, ale naozaj netreba. Rozprávame sa o živote v Charkove a ja prispejem do diskusie príhodou z predošlého večera: v centre mesta stojí 4-poschodové nákupné centrum. Na rozdiel od ostatných budov v centre, sklené priečelie nejaví žiaden dojem poškodenia od náletov. Vojdem doň a uvedomím si, že sa nachádzam v dokonalom vojenskom úkryte: je tu svetlo, teplo a jedlo, z reprákov hrá veselá generická hudba. Návštevník v momente zabudne, čo sa deje vonku pred otáčajúcimi sa dverami. V tom zvonka zaznie siréna leteckého poplachu, ktorá sa prebíja cez zvuky nákupného popu, a ja mám okamžite úplne absurdný dojem z miesta kde sa nachádzam. Tu, v nákupnom centre, v chráme konzumu, v objatí obchodov, kín a VR herní, môže človek úplne zabudnúť na vojnu. Početné hlúčiky mládeže roztrúsené v jeho interiéri sú toho dôkazom. Bude tu vždy teplo aj svetlo, pretože … “by kapitalisti nedopustili, aby nebolo”, doplnila ma moja spolubesedkyňa. Nina Stepanovna ma nejde odprevadiť až k bráne, chodník je šmykľavý. “Čítal som v správach, že v Charkove otvorili klzisko. Pýtam sa - ktoré konkrétne?” reagujem všadeprítomné zľadovatené chodníky v meste. Ešte že má osamelej pani kto priniesť palivo a potraviny. Rozlúčime sa, ja sa opäť rozhodnem nespoliehať sa na trolejbus a zavolám si taxík do najbližšej stanice metra, ktoré je po nákupnom centre druhou najspoľahlivejšou inštitúciou v meste, odolné voči GPS aj nedostatku šoférov.
Na poslednú noc sa vrátim do rovnakého hostela - je totiž blízko stanice metra, jednu zastávku od vlakovej stanice. Neskoro večer si v kuchynke pripravujem jedlo na ráno, vlak do Kyjeva odchádza 7:20. Okolo pol dvanástej príde do hostela dvojica z Poľska - vojnová reportérka Karolina a dobrovoľník Alex. Do jednej ráno sa rozprávame o reportážnej práci v prvých dvoch rokoch vojny, kedy situácia v Charkove “vyzerala ako akčný film”. Alex sa ponúkne, že ma ráno vezme autom na stanicu. O pár hodín neskôr na ceste do Kyjeva mi posiela správu na Whatsappe: zo skupiny desiatich charkovských dobrovoľníkov zostali po ruskom útoku iba štyria. V ranných správach som čítal, že v noci došlo “k masívnemu útoku” na mesto - v čase, keď som tuho spal v hostelovej izbe. Nedokázal som úplne spracovať pomyslenie na to, čo všetko sa deje v zákulisí, za oponou toho, čo sa dá považovať za bežný život v meste, počas toho ako vykonávame každodenné banálne činnosti ako nákup, jazda metrom či spánok. Akokoľvek sa život v Charkove pomaly vracia do normálu, vojna je stále za dverami - a nešetrí obyvateľov ani návštevníkov.
Po celom dni strávenom vo vlaku som sa okolo polnoci vyprostil z vlaku na železničnej stanici v meste Čop, hraničnom meste naproti Čiernej nad Tisou. Zakarpatské mestečká majú romanticko-ošarpaný rakúsko-uhorský šarm. V Čope mám pocit normálnosti: slnečné sobotné dopoludnie, ostáva mi len kúpiť si snack a nasadnúť na vlak, ktorý ma odvezie až do Bratislavy. Som na polceste na stanicu, keď ma zrazu zastaví chalan - policajt v civile, a vypýta si papiere. Vojna je všade.
