reklama

Známy slovenský fotograf Jozef Sedlák nám porozprával o začiatkoch, jeho tvorbe a ďalších zaujímavostiach

Známy slovenský fotograf Jozef Sedlák nám porozprával o tom, čo ho viedlo k štúdiu fotografie.

Známy slovenský fotograf Jozef Sedlák nám porozprával o začiatkoch, jeho tvorbe a ďalších zaujímavostiach
Fotograf Jozef Sedlák (Zdroj: Zdroj: tvlux.sk)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Taktiež spomenul niekoľko zaujímavých detailov o jeho tvorbe a výstavách. Nesmie chýbať aj jeho pohľad na tvorbu študentov a publikačnú aktivitu.

Vyštudovali ste odbor umeleckej fotografie na filmovej fakulte Akadémii múzických umení v Prahe. Čo alebo kto vás inšpiroval k štúdiu tohto odboru?

Absolvovanie odboru umeleckej fotografie na Pražskej FAMU predchádzalo štúdium fotografie na Bratislavskej ŠUPKE, takže moja cesta za poznávaním média fotografie bola do istej miery determinovaná a predurčená už počas stredoškolského obdobia. Predsavzatie študovať fotografiu v Prahe ma určite inšpirovali moji stredoškolskí profesori Fero Tomík a Milota Havránková, ktorí v tom období boli absolventmi Akadémie múzických umení v Prahe. V zásade, v tej dobe to bola aj jediná možnosť, pretože umelecká fotografia sa v 80. rokoch nedala študovať na žiadnej inej škole v bývalom socialistickom Československu. Katedra fotografie sa konštituovala až po nežnej revolúcii začiatkom 90. rokov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ktorý z pedagógov vás počas štúdia najviac ovplyvnil a čím?

Na katedre fotografie v Prahe boli všetci pedagógovia dôležití, takto bol metodicky postavený študijný program pre umeleckú fotografiu, veľmi univerzálne a vyčerpávajúco. Od fotografie architektúry, módy, reklamnej a produktovej fotografie, aktu, portrétu, dejín a teórie fotografie nás filmová a televízna fakulta prierezovo pripravovala na všetky základné žánre média fotografie. Pridanou hodnotou boli vždy semestrálne práce, ktoré predstavovali tzv. voľnú tvorbu, ktorá bola komisionálne hodnotená.

Ročníkové práce boli vždy veľkou výzvou, pretože ideu, nápad sme si museli vytvoriť a obhájiť sami, na rozdiel od súčasnej pedagogickej praxe, kedy sa študentom navrhujú témy. Určite si spomínam na Pavla Štechu, ktorý ma nadchol pre fotografický dokument, Jaroslava Krejčího, ktorý ma podporoval pri tvorbe výtvarnej a inscenovanej fotografie a Vladimíra Birgusa, ktorý ma podporoval v písaní teoretických článkov. S vedúcim katedry profesorom Jánom Šmokom sme neprichádzali často do kontaktu, ale kedykoľvek ak som potreboval konzultovať fotografické projekty, tak si našiel voľnú chvíľu a bol k dispozícii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto vás najviac motivoval alebo inšpiroval, že ste sa celkovo začal venovať umeniu a fotografii?

Nemôžem jednoznačne definovať nejaké meno alebo obdobie, dôležitými sa stali rozhodnutia spomenuté v prvej otázke. Podstatným pre motiváciu sa stáva rodinné zázemie, teda vzťah našich rodičov ku kultúre, k umeniu, v neskoršom období návštevy kultúrnych inštitúcií, výstav, múzeí.

V súčasnosti vás kto inšpiruje? Alebo máte iný zdroj inšpirácie?

Je to podobné ako pri predošlej otázke. Imperatív tvoriť predstavuje komplex  situácií, vzťahov a stretnutí s kultúrou, určite je to čítanie beletrie a odbornej literatúry, návštevy výstav, komunikácia a priateľské stretnutia s ľuďmi, ktorí sú vám blízky a ktorým dôverujete. Podstatným je tiež trpezlivá a poctivá práca, v mojom prípade kontinuálne uvažovanie a tvorivé fotografovanie a v neposlednom rade sebareflexívny odstup, postprodukčné vnútorné usobranie, ktoré je dôležité pri analýze kvality diela – projektu. A samozrejme konfrontácia s vonkajším svetom – umenovednou komunitou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preferujete tvorbu na analógový fotoaparát alebo digitálnu fotografiu a prečo?

S nosičom obrazového záznamu som sa musel vysporiadať v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Myslím, že nie je tak dôležité či fotografujete na analógový alebo digitálny fotoaparát, podstatné je vždy správne vyhodnotiť formu záznamu, aby korešpondovala s myšlienkou. Stále mám k dispozícii analógové fotoaparáty, vybavenie tmavej komory.

Priznám sa, neviem sa s analógovým procesom rozlúčiť, ale využívam ho stále menej a menej. Dejinne a filozoficky sa mi viaže čiernobiela fotografia len na analógový proces, v ktorom by som si prial aj naďalej tvoriť. Nie som zástanca úplnej relativizácie technologickej formy záznamu, skôr vyznávam prísny súvis technikálií záznamu s obsahom a ideou. Potom nie je určujúce či fotografujete na telefón, analóg alebo digitál alebo cameru obscuru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Imperatív tvoriť predstavuje komplex  situácií, vzťahov a stretnutí s kultúrou, určite je to čítanie beletrie a odbornej literatúry, návštevy výstav, komunikácia a priateľské stretnutia s ľuďmi, ktorí sú vám blízky a ktorým dôverujete.

V tvorbe sa venujete inscenovanej, dokumentárnej a konceptuálnej fotografii. Inšpiroval vás k tomu niekto alebo myšlienka venovať sa týmto témam sama od seba?

V súvislosti s mojím vekom a dĺžkou obdobia ktoré sa venujem fotografii by som nehovoril o inšpirácii, ale o identite. Všetky tri spôsoby fotografickej tvorby ma formovali a sú mojou identitou. Definovať prečo sa raz vyjadrujem spôsobom inscenovanej fotografie alebo cez dokument nie je pre mňa podstatné a je ťažko racionálne vysvetliteľné. Asi je to tak, ako ste to navrhli, prichádza samo od seba, ako píše R. Barthes tu a teraz.

Ktorá z tém, ktorým sa venujete alebo ste sa im venovali, bola pre vás najnáročnejšia na fotografovanie? Poprípade nejaká osobnosť, ktorú ste fotografovali.

Všetky nápady, idey a témy v predstavách majú esenciu dokonalosti a ľahkosti bytia, ale v reálnom čase sú veľmi náročné na fyzickú kondíciu, sústredenie, produkciu, improvizáciu, experimentovanie a spomínané vnútorné usobranie. Pre profesionálneho výtvarníka je psychologicky aj fyzicky náročné sa vyjadrovať k témam, ktoré sú ťaživé a kontroverzné a nemusia sa vám vždy pozdávať. Je to osobná cesta od individuálnej reality k tej skutočnejšej – univerzálnejšej, ktorej hodnota nie je vždy priznaná, môže byť dlhodobo skrytá, objavená či ocenenáaž neskoršie.

Taktiež ste mal viacero výstav, či už samostatný autor alebo kolektívne, napríklad v Českej republike, Rakúsku, Taliansku a v Japonsku. Ktorá z výstav celkovo je pre vás osobne najzaujímavejšia alebo najdôležitejšia?

Spomínam si na tri, ktoré mi utkveli v pamäti. Prvá bola medzinárodný výtvarný salón Art of Today v Budapešti, ktorý sa uskutočnil v kontextoch búrania železnej opony v štátoch strednej Európy v 1990 roku. Vystavoval som tri abstraktné luminografie s názvom: O demokracii svetla..., o literatúre svetla. Moja reakcia na Nežnú revolúciu  mi dokonca priniesla jedno z hlavných ocenení. Druhá, autorská výstava bola v Galérii Umelka v Bratislave, v krásnom funkcionalistickom a ušľachtilom priestore pri príležitosti môjho výročia 60. rokov, s názvom Dvakrát živá fotografia (2019). Tretia výstava mala názov Latencia a uskutočnila sa v rámci Medzinárodného festivalu fotografie v poľskom meste Bialystok. Vystavoval som konceptuálny projekt, ktorý laboroval s inštaláciou latentných interaktívnych okien-obrazov v priestore (2021).

Realizovali ste viaceré témy Génius loci, napríklad Skladová, Sídlisko Jama, Hradby, Trnavský cukrovar, Fotografický denník, Vianočný príbeh, Móda ako stanovisko, Reklama ako stanovisko a Portrét – tri generácie. Čím sú pre vás dôležité a zaujímavé a prečo?

Témy sa viažu na moje pedagogické pôsobenie na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Projekty realizovali študenti Ateliéru komunikácie v médiu fotografie v rozpätí rokov 2010 až po súčasnosť. Fotografia je silným komunikačným médiom, tak smerom navonok k divákovi, verejnosti, ale aj smerom do vnútra, k sebareflexívnemu sprítomneniu našej osobnosti – jedinečnej identity. Študenti skúmajú pod pedagogickým vedením hranice média fotografie, majú tiež odhaľovať, uvažovať, realizovať a nachádzať sebaidentifikáciu v zadaných témach.

S niekoľkými ďalšími ľuďmi organizujete výstavy študentských prác či už v Divadle Jána Palárika v Trnave, Galérii Ľudovíta Hlaváča alebo v iných priestoroch. Čím sú tie výstavy pre vás špecifické a jedinečné?

V roku 2010 sa podarilo založiť fakultnú Galériu Ľudovíta Hlaváča. Pri zrode galérie stáli vtedajší študenti Peter Lančarič, Eva Jonisová, Kristína Mayerová a ďalší, ktorí sú v súčasnosti mojimi kolegami. Prvou kurátorkou galérie bola kolegyňa Petra Cepková. V súvislosti s výstavnou činnosťou sa viažu odvodené aktivity tvorivých dielní po celom Slovensku a napríklad aj na Ukrajine.

Významné výstavné projekty, z ktorých sa podarilo vydať knižné publikácie súVnútorné svety (obrazová správa o živote ľudí v obci Hybe), Archeológia času (dokumentárny projekt o obciach Brehov a Rad), Kde človek a voda pramení (obrazové eseje Vyšné Ružbachy), Stratenie pamiatky (Detský domov a špeciálna základná škola v kláštore Redemptoristov v Podolínci), Uhskýpereval, spoločný projekt s VŠVU Bratislava, Deti Patrónky a pod. Mnohé projekty sme realizovali spoločne so študentmi z iných vysokých škôl a inštitúcií (VŠVU Bratislava, STU Bratislava, TUK Košice, GUS Spišská Nová Ves, Odborná špeciálna škola na Patrónke, rád Minoritov a Redemptoristov na Slovensku).

Ako celkovo hodnotíte fotografickú tvorbu študentov? Predsa len, pracujete ako pedagóg na viacerých školách a ste spoluvedúci Ateliéru komunikácie v médiu fotografie.

Hodnotiť niekoho tvorbu je v tomto prípade vyjadriť svoj subjektívny názor, ktorý nemusí byť vždy objektívny. Študentské práce však spája snaha po experimentovaní, odvahe prepájať svoj osobný svet (identitu) a komunikovať ju s verejnosťou,  citlivosť, a možno až precitlivenosť na súčasné témy vizuálneho aktivizmu, ekológie, environmentu, či osobných tém náboženskej či rodovej príslušnosti alebo politických kontextov.

Vydali ste viacero kníh, či už sám, s ďalšími autormi alebo alebo so študentskými prácami. Ktorá alebo ktoré z nich sú pre vás také, že sa k nim rád vraciate? Či už ako odporúčanie pre niekoho na prečítanie, ako ukážku v rámci inšpirácie alebo z iných dôvodov.

Všetky knihy sú kolektívnym dielom, či už sú to autorské monografie alebo spoločné knižné projekty s kolegami. Každá z nich má svoj príbeh, a neviem vyčerpávajúco zhodnotiť ich kvalitu. Môžem však povedať, ku každej mám veľmi osobný vzťah aj napriek tomu, že v súčasnosti by som každú z nich urobil trochu ináč, možno lepšie. Ak by som mal spomenúť aspoň jednu, tak to určite je kniha Združenie fotografov amatérov YMCA a Fotoskupiny KSTL Bratislava, na ktorej som pracoval päť rokov, a ktorá mapuje aktivity známeho fotoklubu YMCA z Bratislavy počas troch dekád v neľahkých politických a ekonomických obdobiach.

Čo by ste odkázali začínajúcim umelcom a fotografom?

Tak samozrejme stále sa vzdelávať, mať imperatív tvoriť a objaviť primeranú konštantu hodnoty života a nenechať si vziať svoj názor.

Daniel Bíro

Daniel Bíro

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  133x

Som chalan, ktorého baví písanie článkov a poviedok. Príležitostne napíšem aj nejakú tú báseň. Vo voľnom čase sa venujem aj fotografovaniu, pričom mám aj vlastnú web galériu (hirador.rajce.idnes.cz). Počas päťročného štúdia na vysokej škole som sa venoval 4 roky písaniu a sčasti aj foteniu v časopise Atteliér, kde som sa venoval hlavne kultúre a histórii, sčasti napríklad aj psychológii a vyvracaniu konšpiračných teórií, hoaxov a dezinformácií. V rámci fotografie som rok navštevoval predmet Žurnalistická fotografia a tri roky som navštevoval Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáHistóriaFotografiaZaujímavostiRozhovoryTipy na výletMestské legendy

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu