reklama

Literárny historik a pedagóg Marián Kamenčík nám porozprával o jeho práci a inšpirácii k tvorbe

Literárny historik a pedagóg Marián Kamenčík nám povedal o svojej práci a inšpirácii k tvorbe.

Literárny historik a pedagóg Marián Kamenčík nám porozprával o jeho práci a inšpirácii k tvorbe
Literárny historik a pedagóg Marián Kamenčík (Zdroj: Zdroj: FB - Nadeżda Kvasñovskå)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Taktiež nám prezradil o niektorých jeho názoroch a pohľadoch na literatúru, napríklad ktorý citát je jeho obľúbený a z akého dôvodu.

V súčasnosti sa venujete slovenskému jazyku, literatúre a ich histórii. Čo vás viedlo k ich štúdiu?

Ak by som sa mohol vyjadriť obšírnejšie, tak k literatúre a ku knihám som inklinoval od útleho detstva. Spomínam si na dva momenty. Najprv to bola knižnica mojich starých rodičov. Bola menšia a umiestnená vo vrchnej časti vysokej skrine. Možno aj nedostupnosť týchto kníh detským očiam vo mne prebúdzala vôľu prelomiť tajomstvo ich obsahu. Vždy som musel požiadať niekoho dospelého, aby z nej vybral knihu a podal mi ju. Neskôr som si ku skrini pristavil stoličku, aby som na knihu dočiahol. Vyťahoval som odtiaľ knihy rozprávkové, neskôr dobrodružné romány, ale aj literatúru faktu a encyklopédie. Práve v encyklopédiách som našiel zaľúbenie a so záujmom si kupujem tento typ literatúry aj dnes. To, že boli knihy vysoko nesúviselo s tým, že ich pred nami ako malými deťmi starí rodičia chránili, ale jednoducho tu mali svoje miesto.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Druhý spomínaný moment sa odohral počas prvého ročníka základnej školy. Vtedy sme so spolužiakmi a pani učiteľkou navštívili mestskú knižnicu. Pani knihovníčka nám všetkým založila čitateľský preukaz. Pamätám sa, ako som si priamo v knižnici prečítal oznam „Knihy sa požičiavajú na dobu jedného mesiaca.“ Odvtedy som toto pravidlo dodržiaval. Knižnicu som navštevoval minimálne raz do mesiaca a veľa som toho prečítal. V podstate sa snažím túto pravidelnosť dodržiavať do dnešných dní s tým dodatkom, že občas sa už pozabudnem a potom mi príde SMS s upozornením, že som prekročil výpožičnú dobu.

Čiže literatúra a knihy boli okolo mňa stále. Začal som si postupne budovať vlastnú knižnicu, ktorá sa mi najmä počas vysokoškolského štúdia rozrástla do peknej zbierky. Hľadal som si obľúbených autorov, pokúšal som sa aj niečo vlastné napísať, no nikdy som túto svoju tvorbu nepublikoval. Na strednej škole sme mali výbornú pani učiteľku slovenčiny. Aj vďaka nej som si vybral štúdium slovenského jazyka a literatúry. Tieto impulzy boli základnou motiváciou pre moje štúdium.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pracujete ako literárny historik, pracovník Vlastivedného múzea v Hlohovci a vysokoškolský pedagóg. Čo je náplňou práce literárneho historika?

V prvom rade je to predovšetkým výskum, návšteva pamäťových inštitúcií, či už sú to archívy, knižnice, múzeá alebo súkromné archívy osôb, ktoré sú ochotné ich sprístupniť. Ide o štúdium množstva materiálov nielen pramenných zdrojov, ale aj sekundárnej literatúry. Čiže je to práca vyžadujúca si množstvo času, trpezlivosť a precíznosti. V jednotlivých témach, ktoré si volím ako výskumnú úlohu, sa snažím hľadať zaujímavosti, nejaké prieniky so súčasnosťou, aby som prípadne vedel historické fakty a súvislosti aktualizovať pre súčasníkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre prácu historika je dôležitá chuť objavovať či sprístupňovať to, čo sa kedysi odohralo a bolo vypovedané (zaznačené v písomných dokumentoch) a dnes sa o tom mlčí, alebo ide o neznámy fakt. Ak hovoríme o pramennej práci, tak sa sústredím predovšetkým na literárne pamiatky, ich kritickému spracovaniu, publikovaniu a analýze. Mám šťastie, že obe moje zamestnania (pôsobenie na univerzite i v múzeu)mi umožňujú sa venovať tejto činnosti.

Taktiež máte publikačnú aktivitu. Ktorá z tém je vám najbližšia? A prečo?

Tých tém je viacero, ale predovšetkým ma zaujala jedna, s ktorou som sa stretol počas vysokoškolského štúdia, kde sme mali výberový predmet, ktorý sa volal Literárny zemepis. Tam som sa dozvedel niečo viac o literárnom regionalizme. V rámci toho predmetu nám vyučujúci zadal úlohu napísať seminárnu prácu o autorovi pochádzajúcom z nášho mesta, prípadne širšieho regiónu a v rámci interpretácie sme mali v jeho diele hľadať a interpretovať motívy odkazujúce práve na mesto či región, ktorý na autora pôsobil. Práca ma mimoriadne zaujala a vzbudila vo mne chuť spoznávať prostredníctvom literárnych textov priestor, v ktorom žijem. Tým miestom je moje bydlisko – mesto Hlohovec. Tak som sa oduševnene zahryzol do problematiky výskumu literárnych dejín a literárneho života Hlohovca a venujem sa jej stále. Samozrejme, snažím sa prepájať hodnotu regionálnej literatúry s národnou literatúrou, zadefinovať základný kontext tohto vzťahu a naznačiť komparatívny pohľad. Toto je v skratke najdominantnejšia téma, neustále ma inšpiruje, najmä počas návštev archívov (napr. Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine), kde sa mi podarí vždy čosi vypátrať. Potom sú to aj iné témy, ktoré sa istým spôsobom viažu na primárnu. Venujem sa aj literatúre 19. storočia. Taktiež prostredníctvom niektorých spisovateľov, ktorí pôsobili v Hlohovci a dotýkali sa literatúry medzivojnových avantgárd na Slovensku, som sa dostal napríklad k nadrealistom a ich literárnej a literárnokritickej činnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Rád približujem alebo sprítomňujem záujemcom literárne dejiny a literárny život niektorých miest. Je to predovšetkým, ako som spomínal, mesto Hlohovec, v ktorom žijem a bývam.

V rámci publikačnej aktivity nepublikujete iba monografické práce, ale aj články. Ktorý z nich je vám osobne najbližší?

Spomenul by som skupinu príspevkov, ktoré mám naozaj veľmi rád a týkajú sa práve toho, čo som naznačil vyššie. Venujem sa v nich mapovaniu literárneho života, literárnej, prípadne i knižnej kultúry práve mesta Hlohovec a najbližšie okolia. Pre čitateľov sa snažím objavovať doteraz neznáme literárne pamiatky alebo osobnosti. Prípadne aj osobnosti literárne známe a renomované zapájam do kontextu ich pôsobenia či väzby na náš región.

Takmer vždy sú takýmto spôsobom prezentované v rámci literárneho výskumu hlohovského regiónu výsledky nové, objavné, doteraz v mnohých kontextoch nepoznané. Tieto články sú akýmisi ohnivkami (jednotlivosťami) literárnych stôp nášho regiónu, pričom sa postupne reťazia do širšieho celku aj s budúcou predstavou, ak by som to mal nazvať „honosnejšie“, literárnych dejín Hlohovca. Čiže mám istý úmysel, že by som tieto čiastkové celky spojil do syntetického diela a tam by sa práve odzrkadlila literárna história mesta Hlohovec v historickom priereze od najstarších čias po súčasnosť.

Doposiaľ mám týchto článkov napísaných približne päťdesiat, čiže ak by sme ich zoradili, vznikla by celkom zaujímavá publikácia. V tomto duchu sa snažím moje publikačné výstupu ponúkať aj pre regionálne časopisy a zborníky. Tam majú svoje miesto, pretože oslovujú pomerne široký okruh čitateľov. Mám dobré spätné väzby, ale zaznamenávam i inšpirujúce podnety na tieto články. Myslím si, že to má svoj zmysel, i keď pre evidenciu publikačnej činnosti sú to zanedbateľné kategórie výstupov. Samozrejme, okrem regionálnych tém zameraných na výskum literárneho života Hlohovca, sa zapájam do vedeckej a publikačnej činnosti v rámci pôsobenia na univerzite.

Odkiaľ beriete inšpiráciu na tvorbu kníh a článkov?

V podstate z toho, čo som povedal – ide o literárny zemepis, regionalizmus, atď. Ak by som sa to snažil pomenovať inými slovami, tak to vyplýva z toho, že vo svojej podstate ma láka všetko to, čo je nejakým spôsobom okrajové, na prvý pohľad nezbadané, možno nezaujímavé, nepútavé, ako keby išlo o malé dejiny, ktoré bežne prehliadame. Mňa naopak fascinuje práve každodennosť, všednosť, ktorá sa pod drobnohľadom výskumu začína javiť ako výnimočná, jedinečná, možno dokresľujúca veľké dejiny, ktoré sa, opäť obrazne poviem, prehnali našimi mestami a obcami.

Môj spôsob pohľadu na tieto problémy vnímam ako vyrovnávanie záhybov, do ktorých keď nazriem, často objavím doteraz neznáme súvislosti a detaily. Napĺňa ma odhaľovať skryté súvislosti a podať tak o téme celostnejší obraz.

V rámci výskumu sa snažím systematicky skúmať literárne zbierky rukopisov s hlohovskou provenienciou, zviditeľňovať tieto texty ich vydávaním, komentovaním, písaním štúdií, publikovaním odborných článkov, ale aj prednáškami a tiež popularizačnými aktivitami, rôznymi literárnymi podujatiami, besedami, čítačkami diel a podobne.

Pôsobím aj v občianskom združení Ex libris ad personam Hlohovec, v rámci ktorého sme doteraz publikovali vyše dvadsať kníh s regionálnou tematikou. Z nich veľká časť je venovaná literárnym tradíciám a literárnej kultúre mesta Hlohovec. Taktiež sa podieľame aj na osádzaní pamätných tabúľ – je ich už devätnásť a približne polovicu sme venovali literárne aktívnym osobnostiam, ktorých život a pôsobenie súvisí s našim mestom.

Ak som mal záujem o regionálne témy v mojom zornom poli konkretizovať, tak ide napríklad o výskum príležitostnej poézie či zameranie na bernolákovské tradície súvisiace s mestom. Hlohovec je spojený s riekou Váh. Našiel som pomerne veľkú skupinu textov od 17. do 20. storočia, ktoré som si pracovne nazval „povodňové básne“, pretože zobrazovali tému povodní v Hlohovci. Ďalej ide o cestopisnú literatúru, týkajúcu sa Hlohovca, ďalej tzv. „hlohovskú“ avantgardu, literárnu kultúru hlohovských židov a veľa ďalších.

V rámci pedagogických aktivít vediete viaceré predmety, no spolupracujete aj so študentským časopisom Parazol. Ako ho hodnotíte z pohľadu pedagóga a prečo?

V prvom rade treba povedať, že je to veľmi dobrá a správna iniciatíva študentov, ktorí získajú skúsenosti s tým, ako funguje redakčná práca. Jej súčasťou je pravidelná tvorba príspevkov, hľadanie tém, získavanie informácií, aktivita priamo v teréne i za počítačom pri písaní. Študenti získavajú prehľad o jednotlivých fázach tvorby každého čísla časopisu, nadobúdajú prax, učia sa text spracovať nielen z hľadiska obsahového, ale aj štylistického, gramatického, získavajú vedomosti z jeho finálnej editácie atď. Dnes máme veľa publikačných možností, predovšetkým v on-line priestore na sociálnych sieťach, portáloch a blogoch, kde svoje myšlienky môžeme operatívne umiestňovať, čo však predstavuje aj isté úskalia. 

Pôsobenie v redakcii časopisu je síce práca individuálna, ale predsa len v širšom tvorivom kolektíve, v atmosfére vzájomných diskusií a v takejto spolupráci s ostatnými sa predchádza akejsi pisateľskej živelnosti. Inými slovami to značí, že od výberu témy až po finalizáciu textov sme neustále v kontakte a vzájomne si svoje príspevky čítame a pokúšame sa ich dopracovať do tej podoby, aby sme boli s nimi spokojní a dosiahli pri ich publikovaní  očakávaný štandard.

Tradícia študentských časopisov je na Slovensku, ale aj vo svete veľmi silná. Preto si myslím, že študenti v istom zmysle ako istá „stavovská organizácia“ by mali z princípu vyjadrovať svoje myšlienky, svoje názory, svoje vízie. Kde inde by mohli zaznievať ako práve v študentskom časopise. Akademická pôda, univerzita je veľmi dobrý priestor na to, aby si cibrili schopnosť tieto myšlienky komunikovať a aby dokázali vytvárať dialóg. To je pre mňa veľmi podstatné a práve časopisy, akým je ten náš, sa o to snažia.

Venujete sa aj sprevádzaniu ľudí po rôznych miestach. O ktoré miesta ide?

Rád približujem alebo sprítomňujem záujemcom literárne dejiny a literárny život niektorých miest. Je to predovšetkým, ako som spomínal, mesto Hlohovec, v ktorom žijem a bývam. Tam pravidelne v tejto súvislosti organizujem tzv. Literárne potulky Hlohovcom. Tento rok pripravujeme už siedmy ročník. Vždy vytipujem inú trasu, na ktorej je šesť miest – sú to zaujímavé lokality v rámci mesta a blízkeho okolia, ktoré postupne navštevujeme so skupinou záujemcov o literatúru, ale v prípade potuliek pokojne môžeme povedať aj turistov, pretože niekedy prekonávame väčšie vzdialenosti. Zastavíme sa na konkrétnych miestach a čítame literárne texty, v ktorých sú tieto miesta zobrazené, tematizované.

Taktiež ma oslovujú základné a stredné školy, aby som s nimi realizoval tematické prechádzky mestom, či už ide historické centrum, židovský cintorín, zámockú záhradu, hlohovský zámok a podobne. Počas prázdnin spoluorganizujem cyklistický tábor. Trasy našich cyklociest vedú historickými chotármi Hlohovca, ale aj ďalších obcí. Spoznávame nielen prírodu, ale deti sa snažíme upozorňovať aj na stopy ľudskej činnosti v krajine.

Radi navštevujeme neďaleké Madunice, kde je pamätná zóna Jána Hollého. Odstavíme bicykle, vstúpime do pamätnej fary, tam si niečo povieme o Jánovi Hollom. Potom sa usadíme do trávy pred sochou Jána Hollého, kde oddychujeme príjemne unavení z cesty, prečítame si jeho verše, ktoré sú možno pre deti nezrozumiteľné, ale zaujme ich jazyk, výrazy a obrazy. Postupne si ich vysvetľujeme, prichádzame na ich význam. S mojou pomocou sa snažia porozumieť obraznosti týchto slov, atď. V konečnom dôsledku takýto kontakt s dielom a odkazom Jána Hollého v nich aspoň trochu zanechá stopu. Predpokladám, že veľmi ťažko by si inak jeho dielo spontánne vzali do rúk a začali by ho čítať aj v staršom veku.

Prechádzky po literárnych pamiatkach organizujem pravidelne aj v Trnave pre študentov, ale aj pre záujemcov, ktorí ma oslovia. Často sa zastavujeme napríklad v Múzeu knižnej kultúry v Trnave, kde vediem niektoré hodiny. Snažím sa prepájať priestor múzea s výučbou literatúry. Študentov tento prístup oslovuje, hodiny sú zaujímavejšie a už mi niektorí aj povedali, že niečo z toho, čo sa dozvedeli na našich prechádzkach, reprodukovali svojim kamarátom a známym. Zaujímavé semináre sa mi podarilo viesť v trnavskej Čepan Gallery. Spomínam si napríklad na výstavu experimentálnej poézie. Počas zimného semestra som viedol predmet Poetika básnického textu a výstava bola ako stvorená práve pre potreby výučby. Myslím si, že študenti by mali lepšie poznať históriu a kultúru mesta, v ktorom sídli ich alma mater, všímať si svoje okolie, a nielen cestu z vlakovej či autobusovej stanice k budove svojej fakulty.

Ktoré z nich máte najradšej a z akého dôvodu?

To je zložitá otázka, pretože každé z týchto miest má svoje čaro. Ak to mám prepojiť práve s literatúrou, tak mám veľmi rád atmosféru františkánskeho kláštora v Hlohovci, kde vo svojich časoch sídlila napríklad jedna z prvých tlačiarní na území Slovenska. Kláštor bol miestom kultúry a vzdelávania od konca 15. storočia a je ním až do dnešných dní. Od dôb renesančnej vzdelanosti, cez barokových skladateľov, členov silnej bernolákovskej generácie až po avantgardného mnícha R. Dilonga. Tým miestom naozaj prešli dejiny, a to ma fascinuje. Alebo atmosféra hlohovského židovského cintorína s konkrétnymi osudmi ľudí, ktorí sú tam pochovaní, je naozaj veľmi pôsobivá. Už spomínaná zóna Jána Hollého v Maduniciach ma taktiež svoje neopakovateľné čaro. Sú to miesta, pre ktoré sa nadchýnam, keď viem, že tam mám ísť buď s návštevníkmi, alebo sa tam idem iba tak prejsť sám, prípadne rád o nich hovorím príbehy svojim dvom malým synom. Takže voľba najobľúbenejšieho miesta nie je jednoznačná, ale ak by som mal dať predsa len jedno do pozornosti, tak určite navštívte v blízkosti Hlohovca obec Dvorníky. V rámci nej je časť s názvom Posádka. Pod Posádkou je ešte jedna menšia lokalita nazývaná Bereg. Tam nájdete naozaj fantastické miesto. Vraví sa, že je to „kúsok od raja“. Nachádza sa tam tzv. Botanická záh(r)ada na Beregu, kde Juraj Oláh vytvoril kreatívny priestor zasadený priamo do prírodného prostredia. Umiestňuje v ňom rôzne objekty, ktoré podporujú kritické premýšľanie, fantáziu, kreativitu. Dokonca pracuje s básnickými textami, svojou vlastnou tvorbou, ale aj odkazmi na spisovateľov, kultúrne tradície a podobne. Na tomto mieste viete pokojne stráviť polovicu dňa a dobre sa zabavíte i poučíte. Dáva vám to priestor pre rozvíjanie kritického myslenia a diskurzívneho vnímania sveta. Je to naozaj zaujímavý priestor.

 Prechádzky po literárnych pamiatkach organizujem pravidelne aj v Trnave pre študentov, ale aj pre záujemcov, ktorí ma oslovia.

Ako vnímate rozdiel medzi literatúrou v minulom storočí, napríklad v období socializmu a v súčasnosti?

Otázka je veľmi komplexná. Naozaj na dlhú diskusiu. Odpoveď je však naznačená priamo v nej, a to práve slovným spojením „obdobie socializmu“. Bola to literatúra, kde oficiálnu tvorivú metódu reprezentoval socialistický realizmus. Texty boli poznačené schematickosťou. Literatúra musela v prvom rade plniť špeciálne funkcie (neestetické), ktoré boli nadiktované zvonku. Čiže oficiálne sa proklamoval typ literatúry, kde sa vytrácala autenticita či umelecká hodnota. Dynamika predmetného obdobia je však oveľa zložitejšia, pretože aj v ňom vznikali kvalitné literárne texty. Je to na samostatný rozhovor.

V súčasnosti máme literárny priestor otvorený, demokratický, liberálny. Knihu môže napísať takpovediac každý. V tomto duchu by som možno apeloval na literárnu kritiku, ktorá by mala byť tým správnym jazýčkom na váhach, aby dokázala upozorniť na estetickú kvalitu vzniknutých literárnych diel.

Oceňujem, že v našom kultúrno-spoločenskom priestore sa udomácnilo pomerne dosť literárnych časopisov. Čitateľ má naozaj pestrý výber. Mám radosť z toho, že pomerne dobre fungujú aj literárne súťaže s celoslovenskou pôsobnosťou. Tie dokážu na základe odbornej práce poroty upozorniť na hodnotné literárne texty súčasnosti. S tým súvisí aj to, čo som už vyslovil o literárnej kritike. Mala by byť v procesoch operatívnej reflexie diela dôležitý hráč. Nemôže zotrvať iba na pozíciách akejsi blahosklonnej reklamy textov, ale jej povinnosťou je adekvátne zhodnotiť ich umelecké kvality. Myslím si, že sa v niektorých časopisoch sa to naozaj darí. Neviem, či sa mi to iba zdá, alebo sa, jednoducho, pohybujem v takej komunite, no vidí sa mi, že kvalitná literatúra začína maličkými krokmi získavať väčší mediálny priestor predovšetkým na sociálnych sieťach. A to je fajn.

Ktorý citát je váš najobľúbenejší? A z akého dôvodu?

Povedal by som, že nemám výrazne obľúbený citát alebo životnú pravdu či múdrosť, podľa ktorej sa riadim. Nazdávam sa, že každý človek si vytvára istý spôsob reflektovania sveta, na základe ktorého si vyprofiluje svoje hodnoty. Podľa nich sa orientuje, kliesni si cestu vlastným životom. V zásade je jedno, ako si ich nazve, pomenuje, ak mu dajú smer, ktorý ho vnútorne napĺňa.

Ak by som však predsa mal spomenúť jednu myšlienku, tak asi od spisovateľa, básnika, esejistu a prekladateľa Jána Vladislava. Ten povedal: „Zmysel vecí sa vyjavuje pomaly, i keď do nich je vpísaný oddávna.“ Je to zároveň spôsob, ako človek neustále pracuje na, sebazdokonaľovaní tým, že spoznáva veci okolo. Snaží sa pochopiť zmysel, ktorý je do vecí vpísaný dávno pred tým, než ho svojimi poznávacími úspechmi i omylmi pomaly odhaľuje.

Na tomto citáte mám rád práve to, že zdôrazňuje alebo dáva do popredia fenomén pohybu (procesuality, diania), ktorý začína už v prvotných podobách ľudského života. Je to proces začínajúci vo svojich elementárnych podobách už prvým nádychom novorodenca a neustáva počas celého života človeka. Tento proces by nemal ustávať, ide o pohyb – zo začiatku beh, neskôr chôdza, až do posledného výdychu. Hlavne sa mentálne hýbať a pokiaľ to ide, aj fyzicky. Tiež si myslím, že človek pri hľadaní zmyslu vecí, ktorý sa postupne vyjavuje, sa pokúša nahmatávať esenciu, ktorá tvorí oporu v existencii každého jedného z nás. Čiže nejaké útočisko. Práve z tohto bezpečného miesta potom môže vyraziť za dobrodružstvom poznávania. Inými slovami, tým krédom je, aby človek vo svojej činnosti, nech je akákoľvek, neustal. Aby stále pracoval na tom, že chce byť aktívny, že chce napĺňať seba samého v zmysle osobnej vnútornej spokojnosti. Tým si myslím, že veci nakoniec nadobudnú v našich očiach svoj zmysel.

Čo by ste odkázal čitateľom?

Ak by som sa mal držať literárnej témy, tak asi toľko, aby čítali. Čítanie je dôležitý faktor pri raste osobnosti ako takej. Nech čítajú čokoľvek, ale diskurzívne, pretože čítanie vychováva ku kritickému mysleniu. A to vyvoláva diskusiu. Nech majú chuť čítať, diskutovať a nech pestujú v sebe trpezlivosť s názormi iných, ale nech si aj vedia argumentačne podporiť ten svoj.

Daniel Bíro

Daniel Bíro

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  133x

Som chalan, ktorého baví písanie článkov a poviedok. Príležitostne napíšem aj nejakú tú báseň. Vo voľnom čase sa venujem aj fotografovaniu, pričom mám aj vlastnú web galériu (hirador.rajce.idnes.cz). Počas päťročného štúdia na vysokej škole som sa venoval 4 roky písaniu a sčasti aj foteniu v časopise Atteliér, kde som sa venoval hlavne kultúre a histórii, sčasti napríklad aj psychológii a vyvracaniu konšpiračných teórií, hoaxov a dezinformácií. V rámci fotografie som rok navštevoval predmet Žurnalistická fotografia a tri roky som navštevoval Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáHistóriaFotografiaZaujímavostiRozhovoryTipy na výletMestské legendy

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu