Zároveň je súčasťou predstavení Na srdci mi hraj s piesňami od Karola Duchoňa.
Spievať ste začal ako šesťročný v Bratislavskom chlapčenskom zbore, ktorý ako dirigentka viedla pani Magdaléna Rovňáková. Zároveň ste na ZUŠ študoval hru na zobcovú flautu, ku ktorej sa neskôr pridal altsaxofón. Čo vás zaujalo práve na Bratislavskom chlapčenskom zbore? Ako sa vám podarilo dostať sa do tohto zboru?
Ako šesťročný som nastúpil do Bratislavského chlapčenského zboru, čo bolo späté so zdravotnou indikáciou, pretože som mal prepadnutý hrudník. Bolo odporučené lekárom, aby som začal trénovať pľúca. Najideálnejšie vychádzal spev. To bol hlavný moment. Aj doma sa ukazovalo, že je hlas, dobre som intonoval a stále som si pospevoval. Rodičia vďaka tomu zvolili túto formu, že ísť na spev.
Robili konkurz do Bratislavského chlapčenského zboru. Bolo to v mojich šiestich rokoch. Zo začiatku som to bral ako dieťa, čiže na niektoré veci musí byť pevná ruka od rodičov, aj keď deťom sa nie vždy chce robiť to, čo im prikážu rodičia. Mňa to bavilo, takže som si to tam užíval.
Najviac ma zaujalo cestovanie. V roku 1990 sme boli v Berlíne. Mali sme tam vystúpenie. Býval som u rodiny v štýle výmenného pobytu. U nás v rodine bolo dieťa z Nemecka. Bol to výmenný pobyt spojený s koncertmi.
K tomu sa pridali vystúpenia v opere Slovenského národného divadla, kde do dnešného dňa Bratislavský chlapčenský zbor pôsobí.
Neskôr ma to utvrdzovalo v tom, že toto bude zrejme môj smer, teda byť spevákom. Vtedy ma ani vo sne nenapadlo, že by som sa raz postavil ako sólista na dosky opery Slovenského národného divadla. Stalo sa to roku v roku 2013, keď som nastúpil do sólistického ansámblu ako člen opery SND.
Keď som nastúpil do Bratislavského chlapčenského zboru, zároveň som nastúpil na základnú umeleckú školu. Začal som tiež hrať na zobcovej flaute a neskôr som prešiel na altsaxofón. Takisto dychové nástroje, aby to ešte podporovalo rast a zväčšenie objemu pľúc. Takže hrudník sa nakoniec vyvinul.
V súčasnosti využívam aj tú techniku spevu, aj objem pľúc. Nemám problém udržať dlhé spevácke kantilénové frázy. Všetko bolo na niečo dobré.
S pani Rovňákovou a jej synom Gabrielom, ktorý spoločne vedú Bratislavský chlapčenský zbor, sme stále v kontakte a stretávame sa počas rôznych umeleckých aktivít, takže spolupráca prebieha až do súčasnosti.
Spomenuté boli tiež zobcová flauta a altsaxofón, na ktoré viete hrať. Čo vás láka na týchto hudobných nástrojoch?
Neviem sa k tomu až tak vyjadriť, lebo išlo o nástroje, ktoré mi boli odporučené a boli zvolené. Nejaký špeciálny vzťah som si k nim nevyvinul. Na altsaxofón som nehral od sedemnástich rokov, keď som skončil základnú umeleckú školu. Týmto smerom som ďalej nepokračoval. Zostal len ten spev.
Pre mňa osobne je saxofón asi najsexy hudobný nástroj, čo sa týka technickej stavby nástroja a zvuku, lebo je to čosi úžasné.
Opernému spevu ste sa začali venovať počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave s pokračovaním na VŠMU. Čím je pre vás zaujímavý operný spev?
Pre mňa celkovo opera, prostredie opery, operné domy a operný spev sú výstavnou skriňou umenia. Som zástancom filozofie, že hudba je len jedna, či je to opera, rock, populárna hudba, muzikál alebo heavy metal, si myslím, že každé má niečo do seba a každý tento žáner vie zaujať ľudí a má svojich prívržencov.
Tak je to aj v opere. Opera je distingvovaná. Ide o konzervatívne prostredie. Aj ten spevák, sólista nemá tak blízky kontakt s divákmi a emóciami, nakoľko medzi nimi je orchester. My tomu v divadle hovoríme orchestrálna jama.
Čiže vzdialenosť aj k tým prvým divákom je dosť veľká, pália na vás svetlá a necítite ten kontakt s divákmi tak, ako je to napríklad v populárnom speve počas koncertu s dostanete sa k ľuďom. Máte možnosť cítiť tú energiu, ktorú vám v tých momentoch vedia odovzdať.
Toto je to, čo ma na tom najviac baví. Preto som neostal len pri opere. Snažím sa realizovať aj iné žánre. Toto ma veľmi napĺňa.
Ako vás ovplyvnili alebo vás inšpirovali vaši vyučujúci či už na konzervatóriu a na VŠMU? Je známe, že na konzervatóriu ste boli v triede prof. Gurgena Ovsepiana a na VŠMU v triede prof. Ľubice Rybárskej.
Gurgen Ovsepian bol veľmi významný sólista Slovenského národného divadla, ktorý spieval aj v Bolšom teátri. Než pôsobil v Bratislave a v Banskej Bystrici, mal svetovú kariéru. Spieval predstavenie za Placida Dominga, čo odštartovalo jeho hviezdnu kariéru. Bol to úžasný človek a výnimočný spevák.
Je mi veľkou cťou, že som mohol byť jeho žiakom. Jeho hlavnú a najzásadnejšiu myšlienku, ktorú on vždy odovzdával svojím žiakom aj mne a na ktorú nezabudnem, bola: „Martin, spievať sa budeš učiť celú školu a plus celý život.“ Z toho vyplýva, že spevák nikdy, pokiaľ je pokorný, si nebude vedieť povedať: „Teraz som na vrchole, teraz som najlepší a teraz spievam najlepšie.“
To neexistuje. Vždy treba mať pokoru a k umeniu pristupovať pokorne. Potom sa vie úspech zaručene dostaviť. Toto je taká tá najvýznamnejšia vec, na ktorú si spomínam z obdobia štúdia na konzervatóriu.
Počas štúdia ste začali účinkovať v Bratislave na Novej scéne a stali ste sa členom speváckeho zboru Opery Slovenského Národného Divadla v Bratislave. Ktoré úlohy a v ktorých dielach boli pre vás najvýznamnejšie a najviac ovplyvnili vašu hudobnú kariéru?
V Slovenskom národnom divadle som bol profilovaný ako mozartovský tenor, takže som prevažne spieval lyrický repertoár. Z najväčších skladateľov to boli Wolfgang Amadeus Mozart, Donizetti, Rossini, ... Najviac ma formoval Mozart v postave Donna Ottavia v opere Don Giovanni.
Tak isto opera Únos zo Serailu, postava Belmonteho a mnohé ďalšie, napríklad Nemorino z Donizettiho Nápoja lásky. Toto boli postavy, ktoré som veľakrát stvárňoval na doskách Slovenského národného divadla a ktoré mi priniesli takú pokoru a sebadisciplínu.
Musíte tam mať nastavené životné procesy, sebazapieranie a niekedy by som to nazval až rehoľu, pretože tie spievania sú veľmi náročné. Vyžadujú si skutočnú koncentráciu a prípravu. Musíte byť stopercentne pripravený. Nesmiete si byť neistý v texte alebo v hudobnom parte.
K tomuto všetkému mi nesmierne dopomohla korepetítorka Slovenského národného divadla, pani Milada Synková, ktorá nás, bohužiaľ, prednedávnom opustila v úctyhodnom veku. Bola to služobne najstarší zamestnanec SND. Išlo o veľmi výraznú osobnosť SND, ktorá má doslova nabifľovala všetky nemecké texty, talianske texty, melódiu. Doslova sme išli notu po note, aby boli vo frázach výraz, emócia a feeling.
Ale, samozrejme, musíte striktne dodržať predpísané party, keď spievate operu. Nedá sa tam vymykať z mantinelov. Populárna hudba to prináša inak. Tam si môžete s hudbou vytvárať rôzne nuansy a nemusíte nutne striktne držať operný feeling a techniku. Aj keď spievate na mikrofón, tam dokážete viacej. Jednoducho si dokážete lepšie prispôsobovať hudbu.
V rámci opernej časti vášho repertoáru máte viacerých autorov a diel, napríklad Wolfgang Amadeus Mozart, Giuseppe Verdi, Umberto Giordano a Gioacchino Rossini. Ktorý z celkovo operných skladateľov a ich diel vo vašom repertoári máte najradšej? Z akých dôvodov?
Zo začiatku, keď som pôsobil v Slovenskom národnom divadle ako interná sólista, tak som spieval prevažne tento lyrický repertoár, ale bol mi ponúknutý aj repertoár lyrico-spinto, čo je o niečo náročnejšie. Spievajú to ťažšie a tmavšie hlasy, takže ako u každého speváka, tak aj u mňa má ten hlas vývoj.
Len v divadle nastali personálne zmeny v rámci riaditeľa opery a nás sólistov, takže tento zámer sa už, bohužiaľ, nezrealizoval. Pevne verím, že ponuka na lyrico-spinto repertoár, čo by som napríklad povedal, že je postava Lenského z opery Eugen Onegin od P. I. Čajkovskij. To by som si určite veľmi rád zaspieval.
Aktuálne sa venujem operetnému žánru v Národnom divadle Košice, kde som debutoval tento rok v postave Gabriela von Eisenstejna v Straussovej operete Netopier. Tak isto budem debutovať tento September s postavou Mr. X v operete Cirkusová princezná od Emmericha Kálmána.
Práve v tomto repertoári viem už nejakým spôsobom využívať môj potenciál lyrico-spinto tenora, pretože tieto postavy a charaktery postáv si to vyžadujú. Veľmi ma to baví. Našiel som sa takisto tiež v tomto štýle spievania. Pevne verím, že aj divákom to prináša radosť a emóciu. Takže sa teším na September na premiéru Cirkusovej princeznej, kde všetkých čitateľov pozývame.
Taktiež spievate populárnu hudbu, napríklad Karola Duchoňa. V čom vás zaujala populárna hudba a s ktorými interpretmi? Prečo?
Na populárnej hudbe som vyrastal ako mladý chlapec. Nikdy som nepočúval operu z rádia alebo že by som si kupoval kazety s opernými nahrávkami. K opere som sa dostal až neskôr.
Vyrastal som na populárnej hudbe. Najviac, čo u nás doma hral, bol QUEEN. K tomu som sa potom dostal trochu profesionálne, lebo sme mali kapelu QUEEN REVIVAL. Spievali sme najväčšie hity. S chalanmi sme mali koncerty, takže na toto obdobie takisto rád spomínam. Pri tomto žánri som spevácky rástol, lebo nie je to jednoduché spievanie. Freddie Mercury bol tenorista a spieval dosť vysoko, takže hlasivky sa tomu začali prispôsobovať.
Čo sa týka opery, až v roku 2004 som nastúpil na konzervatórium. Takže to prišlo trochu neskôr. Mal som po dvadsiatke. Tam začala moja operná dráha. Popri štúdiu na konzervatóriu som spieval menšie role v Slovenskom národnom divadle, ale aj v Banskej Bystrici v Štátnej opere. Neskôr som tam dostal ponuky na stvárnenie sólových postáv.
Populárna hudba je bližšia ľuďom. Opera si vyžaduje diváka, ktorý musí mať rád tento žáner. Najhoršie je, keď privediete diváka, ktorý v živote nebol v opere a privediete ho na predstavenie, ktoré je veľmi náročné, napríklad na Wagnera. Nemusí to vždy dopadnúť dobre. Odporúčal by som vyskúšať najprv ľahší žáner, napríklad komédiu od Mozarta alebo Donizettiho.
Zvyknete spolupracovať s viacerými divadlami a umelcami po Slovensku a v Európe. Spolupracovali ste napríklad s Národným divadlom v Prahe v úlohe Tybalta (Romeo a Júlia), v Národnom divadle Košice vo Verdiho opere Falstaff a v Snehovej kráľovnej od Sergeja Banevicha v rakúskom Eisenstadte v postave Fentona v réžii oscarového Jiřího Menzela. So Štátnou operou ste v roku 2019 dvakrát absolvoval umelecké turné v Japonsku. Aké to bolo pre vás vystupovať na jednej strane v Európe a na druhej strane v Japonsku?
Kdekoľvek vystupujem, či už je to Slovensko, Česká republika a Štátna opera, tak isto aj Banská Bystrica a košická opera spolu so Snehovou kráľovnou Sergeja Baneviča, ktorú som mal možnosť stvárniť v rakúskom Eisenstadte pod patrónkou festivalu Annou Netrebko, tak vždy je to pre mňa obrovská skúsenosť. Som rád, že takéto príležitosti prichádzali a prichádzajú v mojej kariére.
Zanechali vo mne neskutočný odkaz v tom, že tá príležitosť prišla a využil som ju naplno. Vždy som sa snažil tie výkony podať v najlepšej kvalite, lebo diváci si to zaslúžia a aby mali z toho príjemné pocity a emócie. Najviac, kedy máte pocit zadosťučinenia, keď je po vašom výkone potlesk.
S tým súvisí aj to, že ten rozdiel medzi japonským a európskym divákom je, že Japonci si neskutočne vážia akýkoľvek druh umenia, ktoré príde z Európy. Veľmi si to vážia a skutočne obdarujú účinkujúcich bravúrnymi potleskami, čo človeka ako interpreta veľmi zahreje na srdci.
V Japonsku sú neskutočne prispôsobené veľkokapacitné sály s vynikajúcou akustikou, ktorá sa dá porovnať s akustikou v rakúskom Eisenstadte. Tam je v Haydnsaale jedna z najlepších akustík na svete. Tam sa to spieva samo.
Čo všetko zahŕňa, keď máte vystúpenia? Od naštudovania podkladov, cez prípravu až po finálnu verziu v podobe vystúpenia.
Je jedno, či je to opera alebo je to koncert v rámci populárnej hudby. Tá príprava vždy musí prebehnúť čo najlepšie. To znamená, že pokiaľ si napríklad zoberieme prostredie opery, dostanete ponuku. Buď je to formou, že spravíte prespievanie na konkrétny titul a konkrétnu postavu alebo ste členom ansámblu opery, čiže ste domáci sólista opery. Role sú vám pridelené vždy s ohľadom na váš hlas, rozsah a typ hlasu, ktorý spievate.
U mňa to bol prevažne mozartovský repertoár. Po tejto prvej veci, s ktorou sa stretnete, že buď prespievate alebo sú vám pridelené role, nastúpite do skúšobného procesu pozostávajúceho z prípravy s korepetítorom. To je klavirista, ktorý je vždy prítomný v divadle a ktorý sa vami danú rolu hudobne naštuduje pod dohľadom dirigenta, ktorý má na starosti hudobné naštudovanie diela.
Potom nastupujete do režijného procesu. Nastane prvé skúška, na ktorej sa vyjadria režisér a dirigent, aké sú ich predstavy. Následne sa začína režijný skúšobný proces na javisku. Tento proces trvá mesiac, tak isto, ako príprava s korepetítorom.
Následne idete do finále. Máte generálkový týždeň, kde už ste nastúpení v kostýmoch a opera sa prebehne od začiatku do konca. Na záver sa uskutoční premiéra daného diela.
V rámci populárnych koncertov, ako napríklad aktuálne robím koncertné verzie muzikálu Na srdci mi hraj, kde vystupujem v sprievode veľkého telesa, big bandu, konkrétne je to BIG BAND VLADA VALOVIČA.
Tam repertoár naštudovaný, takže už nemáme opakovania. Vždy sa stretneme priamo na koncerte a koncert odohráme. Piesne už máme naštudované, či hráči alebo ja. Tam už nejaké špeciálne prípravy nie sú.
Samozrejme, na to, aby sme mohli prvý koncert odohrať, takže všetky tieto piesne som si musel naštudovať podobným spôsobom, ako opere. Až na to, že toto sú koncertné verzie, takže tam nie je scénické zobrazenie. Je to len koncertná verzia bez réžie.
Zároveň máte inšpiráciu v legende hudby Freddiem Mercurym. Čím alebo akými prvkami vás inšpiruje tento známy spevák zo skupiny QUEEN? Predsa len, mal ste divoké rockové obdobie.
Freddie Mercury ma inšpiroval už ako tínedžera, keď som začal počúvať jeho hudbu. Bol to výnimočný spevák s vysokým hlasom. V tom hlase je cítiť, tak isto, ako pri Karolovi Duchoňovi, že aj Freddie do toho dával srdce. Na Freddiem na fascinovalo to, že v osobnom živote bol veľký introvert. Na verejnosti sa nikdy neobjavoval mimo svojich koncertov. Nebol predmetom bulváru a neposkytoval rozhovory. Myslím, že rozhovorov, ktoré poskytol za celú dlhú kariéru, bolo len zopár.
Bol utiahnutejší introvertnejší typ človeka, ale pódiách a javisku to dokázal pred 50 000 divákmi a fanúšikmi roztočiť. Toto ma na ňom fascinovalo, že akým spôsobom sa človek dokáže zmeniť a koľko mu dokážu diváci dodať energie.
Doteraz ma fascinuje hudba. Je veľmi príjemná a ničím neruší. Vždy, keď z rádia zaznie akákoľvek skladba od QUEEN alebo Freddieho Mercuryho, prinesie človeku dobrú náladu a veľmi pozitívnu emóciu.
Nakoľko náročné bolo naštudovať si piesne od QUEEN?
V období, keď som bol členom QUEEN revival kapely s názvom Marquee Louis, som bol tínedžer na prahu dospelosti. Nemal som skúsenosti so študovaním alebo s notovými zápismi, takže viac-menej všetky tieto skladby som sa učil foneticky s pomocou textov, ktoré som mal k dispozícii.
Nešiel som presne podľa notových zápisov tak, ako v opere. Išlo to podľa uší. Myslím, že sa mi to celkom dobre podarilo dostať do krvi. Tam boli takéto prípravy. Bolo tam veľké množstvo skúšok s kapelou, kým sme pripravili program a playlist, aby sme mohli vystúpiť pred divákmi.
Medzi predstaveniami máte predstavenie „Na srdci mi hraj!“. S akými piesňami sa tam diváci môžu stretnúť?
Predstavenie Na srdci mi hraj! je hudobno-divadelné predstavenie o živote Karola Duchoňa. Režisér Karol Vosátko, ktorý túto hru režíroval a ku ktorej spravil aj scenár, poňal tento príbeh tak, ako bol. Nič tam nie je prikresľované. Karol Duchoň je vyobrazený presne tak, ako bol so svojimi neduhmi, kladmi a zápormi.
Konečný odkaz, ktorý režisér chcel v tom diele zanechať, aby sa šíril medzi ľudí, je, že nie je potrebné súdiť, ale je dobré vedieť pochopiť a odpustiť. To je hlavný odkaz tohto diela. Všetci vieme, že všade sa to stále spomína dookola a začína ma to trochu vyrušovať, že stále sa v spojitosti s Karolom Duchoňom spomína alkohol.
Ten alkohol tam bol. To vieme. Ale Karol Duchoň nebol jediný, ktorý holdoval alkoholu. V tom období pili všetci. Karol ako malý prekonal žltačku, takže mal oslabenú pečeň a telo to nezvládlo. Preto odišiel príliš mladý.
To najdôležitejšie, čo je, že alkohol je jedna vec, no čo je najdôležitejšie, zanechal silný odkaz. Jeho hudbu a piesne si ľudia doteraz spievajú. Pevne verím, že ešte budú aj ďalšie generácie. Je tam neskutočný odkaz. Je tam cítiť srdce, lásku a pokoru.
Karol Duchoň bol pokorný, úprimný človek, ktorý mal skutočne rád ľudí. Nikdy nevedel povedať nie v rámci spoločenských udalostí. Veľmi rád zabával ľudí a nikdy neodmietol pohárik. To bolo možno z veľkej miery to, čo sa mu stalo osudným. Tak isto chcem povedať, že Freddie Mercury bol tiež pokorný.
To by som chcel odovzdať ako hlavný odkaz novým spevákom, ktorí chcú ísť speváckym smerom a vytvoriť si spevácku kariéru. Je dôležité udržať si pokoru k umeniu a čo robíte, lebo spevák nemôže povedať: „Teraz som dobrý. Teraz už nič netreba zlepšovať.“ Vždy je čo na sebe vylepšovať. Spevák sa učí spievať celý život.
Čím vás najviac zaujal Karol Duchoň? Ktoré piesne od neho máte najradšej?
Ku Karolovi Duchoňovi som vždy vzhliadal s veľkým obdivom od detstva. Piesne stále hrali v rádiách. Vzhliadal som k nemu ako k jednému úžasnému spevákovi s krásnou farbu hlasu, s neskutočným hlasovým fondom a najmä k človeku, ktorý mal obrovské srdce. To je cítiť z tej hudby. Preto je tak obľúbená.
Moje obľúbené piesne... Povedal by som, že všetky. Karol Duchoň nemá ani jednu zlú pieseň. Najväčší úspech aj na mojich koncertoch vždy prinesú Primášovo srdce, Čardáš dvoch sŕdc alebo najväčší hit Mám ťa rád. Takisto Tancujem s tebou rád je neskutočná skladba, ktorá má famóznu energiu. Nesmie dobro, lásku, tanec a zábavu. Proste oslavu života.
Vo svete je viacero metalových kapiel, ktorých speváci spievajú operným štýlom, napríklad Nightwish a Powerwolf. Ako vnímate kombináciu metalovej hudby, v niektorých prípadoch dokonca s orchestrálnym sprievodom a operným spevom?
Páči sa mi kombinácia, keď je hudobná fúzia rôznych žánrov. Páči sa mi to. Som presvedčený, že ľudia sú zvedaví, ako to môže znieť. Preto si to veľmi radi vypočujú. Ak hovoríte konkrétne o Nightwish, je to úžasné. Tá fúzia operného spevu a tvrdej hudby, ešte keď sú k tomu pridané sláčiky a symfonický orchester, tak to môže v niektorých momentoch znieť ohromne. Aspoň u mňa to tak funguje.
Možno skutočne toto pravidlo je aj tu, keď vznikne fúzia tej najvyššej možnej umeleckej hodnoty, ako je symfonický orchester. Keď do toho dáte súčasný žáner tvrdých gitár metalového žánru, tak vzniká niečo, čo sa nedá opísať, no zanecháva to veľký dojem a emóciu. Som za a určite by som sa veľmi rád takého projektu zúčastnil.
Viete si predstaviť, že by ste mal niečo takéto vo vašom repertoári?
Presne áno. Viem si to predstaviť.
Aké máte plány a projekty do budúcnosti?
V Septembri ma čaká premiéra Cirkusovej princezny od Emmericha Kálmána na doskách Národného divadla Košice, kde stvárnim postavu Mr. X. Na to sa nesmierne teším, lebo operetný žáner ma veľmi baví. Máte tam spojenie operného spevu a prózy, či je tam aj dosť veľa textu a rôznych hereckých akcií, takže je to multi-dielo.
Predtým budem ešte súčasťou krásneho koncertu pod názvom Textári, pocta slovenským básnikom, ktorý sa uskutoční v rámci medzinárodného multižánrového festivalu Symfónia umenia v Bratislave na Námestí Pradiareň 1900. Koncert máme 7. septembra. Všetkých srdečne pozývam.
Je to jeden z koncertov Symfónie umenia, ktorá bude prebiehať celý prvý Septembrový týždeň na Námestí Pradiareň 1900. Vystúpi tam aj najväčšia hviezda operného sveta, tenorista Jonas Kaufmann.
V príprave mám tiež svoje single, ak by som to tak nazval. V dohľadnej dobe by som chcel nahrať dve skladby.
Akú radu alebo rady by ste dali začínajúcim a mierne pokročilým spevákom?
Počúvať svojho pedagóga. Keď im pedagóg povie „Máš na to.“, tak do toho treba ísť. Keď povie, že na to nemáš, tak to netreba silou mocou tlačiť, pretože každý človek nerodí ako spevák. Musia tam byť určité predpoklady na to, aby mohol byť profesionálny spevák a živiť sa tým.
Čiže treba tam hlavne materiál, ako hlasový fond. Nestačí mať pekný hlas, ale musí tam byť skutočne hlasový fond. To je to, že viete pracovať s tou dynamikou, atď., takže hlasový fond, farba hlasu a nastavenie osobnosti. Musí tam byť tiež spevácka inteligencia, lebo nie je nič horšie, len keď vyjdete na javisko a vrieskate od začiatku do konca koncertu. Treba mať tú spevácku inteligenciu a narábať s hlasom, ale na toto všetko sú pedagógovia.
Moja rada je pokora a ambícia. To je najdôležitejšie, pokiaľ sú na spev predpoklady.
Je niečo, čo nezaznelo v rozhovore a chcete odkázať čitateľom?
Aj keď na nás vyskakujú zo sociálnych sietí určité nepravdy a klamstvá, človek si nie je istý, čo sú realita a skutočnosť a čo sú fikcia a fake. Tak jednoducho aby si udržali zdravý rozum a aby nepodliehali dezinformáciám. Život je krátky. Treba si ho užiť, žiť ho naplno, s pokorou a slušne.
Vyjadril by som sa ešte ako spevák. Nech im jednoducho hudba prináša radosť a nech počúvajú, čo je milé ich srdcu.
Pozývam vás do nášho kamenného divadla Kultúrny dom Ružinov, kde každý mesiac odohráme spomínané predstavenie Na srdci mi hraj! o živote Karola Duchoňa. S týmto predstavením obiehame celé Slovensko. Je o to neskutočný záujem. Tento rok ideme druhýkrát po celej republike. Za sebou máme 170 repríz a videlo nás vyše 75 000 divákov.
