Opäť ju požiadal o ruku a tentoraz súhlasila. Kollárov návrh prišiel v pravý okamih.
Frederika, takmer štyridsaťročná žena, mala za sebou sklamanie v láske a už nemala dôvod ďalej čakať. Možno si až teraz uvedomila, aké hlboké city k nej prechovával.
Ťažko povedať, či ich dokázala opätovať rovnakou silou. No v deň ich svadby 22. septembra 1835 by ste vo Výmare márne hľadali šťastnejšieho muža. Jeho dávna túžba po spojení s vysnívaným dievčaťom sa konečne naplnila.
Kollár, ako čerstvý ženáč, si odviezol svoju manželku do Pešti. Pre mnohých, ktorí ho dovtedy vnímali takmer ako národného proroka, to bola menšia facka. Tá vysnívaná Mína totiž nebola ani Slovenka, ani Češka, ale rozhodná Nemka s prenikavým pohľadom a vážnym výrazom.
Niektorí to nevedeli celkom stráviť. Kollár, ten veľký hlas slovanskej jednoty, si vzal za ženu Nemku. A pritom nebol jediný. Aj iní vzdelanci mali po boku ženy, ktoré nehovorili ani po slovensky, ani po česky.
Spomeniem napríklad Jána Evangelistu Helceleta, o ktorom som písala v knihe Andělem nikdo z nás není. Vzal si Brnianku nemeckého pôvodu a mal rovnako zložitý vzťah s Karolínou Ottovou z Ottensteinu. Do Helceleta sa v tom čase zahľadela aj Božena Němcová — dcéra rakúskeho Nemca Johanna Pankla.
Frederika síce hovorila po nemecky, no vždy sa snažila byť Kollárovi oporou. Trápili ho problémy so zrakom, a tak mu často zapisovala, čo diktoval, starala sa o domácnosť a venovala sa ich spoločnej dcére Ľudmile, ktorá sa narodila dva roky po svadbe.
Hoci sa Kollár mohol tešiť veľkej vážnosti a uznaniu, zostával človekom skromným, úctivým a prístupným. Takto sa správal aj voči svojim najbližším. K manželke a dcére bol nežný a pozorný.
Mal rád kvety a často ich Frederike prinášel len tak, pre radosť. Znie to ako idylka? Možno áno, no zdá sa, že práve pocit spokojnosti mu dodával silu a chuť do života.
Frederike sa v Pešti veľmi nezapáčilo. Cítila sa tam cudzo a často si povzdychla nad tým, aké je tam všetko drahé. Inak bola vraj milá a prívetivá, no zároveň typicky nemecky šetrná. Keď videla, ako Kollár nosí peniaze len tak po vreckách, bez poriadku, bez váhania sa ujala rodinných financií . Kollár proti tomu nič nenamietal, skôr to vyzeralo, že sa tejto povinnosti rád zbavil.
Frederike uhorská kuchyňa veľmi nevonala, a tak sa doma varili najmä saské jedlá. Dnes nám to možno nepríde zvláštne, no vtedy boli rozdiely medzi uhorskou, saskou a českou gastronómiou dosť výrazné.
Uhorské jedlá nevoňali ani Josefovi Němcovi. V jednom z listov Božene Němcovej si povzdychol, že sú naňho príliš korenené.
Keď Kollár prijal profesorské miesto na viedenskej univerzite, presťahoval sa tam aj s rodinou. Frederika v novom prostredí očividne rozkvitla — predsa len sa opäť ocitla v nemecky hovoriacom kultúrnom centre, hoci Viedeň bola v tom čase z veľkej časti obývaná Slovanmi.
Kollárovci sa usadili na Uhorskej ulici (Unger-Gasse) číslo 364, kde sa do rovnako veľkého bytu neskôr presťahoval aj profesor Šembera. Kollár v liste J. E. Helceletovi poznamenal: „Nájmu budem platiť 220 zlatých.“ V tej dobe by sa za takú sumu dalo kúpiť približne desať kabátov.
Dvaja vzdelaní susedia si čoskoro našli spoločnú reč, rovnako ako Šemberova dcéra Zdenka s Ludmilou Kollárovou. Vo svojich spomienkach o nej napísala: „Bola vo všetkom šetrná ako jej matka, opatrná a nadaná bystrým rozumom.“
Obe ženy spájalo celoživotné priateľstvo, napriek tomu sa Ludmila Zdenke nezdôverila so svojimi citmi k budúcemu manželovi. O ich zasnúbení sa Zdenka dozvedela až neskôr. A práve tu sa do tohto krásneho, takmer rozprávkového príbehu začínajú vnárať prvé trhliny.
Príbeh bude pokračovať zajtra.
