A tak, aj keď voláme po väčšej otvorenosti, v tejto oblasti sme sa vôbec neposunuli. Uvedomila som si to opäť na dvoch prehliadkach – „Vysokovský kohút“ a „Střekovská kamera“, kde sme za film Život s gamblerom opäť získali dve ocenenia. Druhé miesto na „Střekovskej kamere“ považujem za absolútny paradox, pretože práve v tomto regióne, kde žiaľ žijem, sa všetci tvária, že sa tu žiadne sociálno-patologické javy nevyskytujú. Alebo sa minimálne neriešia. O to väčší rozruch potom vyvoláva projekcia témy, ktorá nie je vôbec príjemná ani pekná, ale, žiaľ, do našej spoločnosti patrí. Veď Česká republika sa môže hrdo nazývať stredoeurópskym Las Vegas.
Napriek tomu stále stretávam ľudí, ktorí sa mi zveria, že ich blízky má problém s hazardom. Väčšinou hovoria úplne úprimne, lebo vedia, že ja sa ich nikdy nebudem vypytovať, koľko prehral a kde. Snažím sa k tomu pristupovať s porozumením a hľadaním riešenia. Odo mňa nikto nepočuje „to je hrozné“, skôr sa opýtam, či ten človek chodí na liečbu a ako to celé zvláda spoluzávislý. Mne to príde úplne prirodzené.
O rôznych chorobách sa ľudia rozprávajú bežne a bez problémov, ale keď ide o závislosť od hazardu, vždy musím sľúbiť, že si to nechám pre seba. Je v tom prirodzene veľa hanby a najmä strachu – strachu z toho, že sa okolie od spoluzávislého odvráti, nepochopí ho a bude ho len súdiť či ohovárať. A ten strach je úplne pochopiteľný, lebo presne takto to v živote často býva.
O tom som písala aj v knihe Život s gamblerom, lebo som si tým sama prešla – najmä v práci, kde sa to vtedy rýchlo roznieslo. Zrazu bol človek, ktorý „len“ žil so závislým, bráný ako podozrivý spolupáchateľ a ľudia sa naňho začali pozerať cez prsty. Preto sa každý spoluzávislý radšej skrýva, nechce byť na očiach. A pritom ho to veľmi bolí. A keď sa pozrieme na morálku tých, čo ho súdia, tam by sa dalo v mnohých prípadoch pochybovať oveľa viac.
Nedávno som na jednej besede dostala otázku, čo by tým blízkym ľuďom najviac pomohlo. Odpovedala som úplne jednoducho – zbaviť tú tému stigmy. A veľmi by pomohli aj miesta alebo kluby, kde by sa mohli stretávať, hovoriť o tom, čo prežívajú, a navzájom sa podporovať. Lebo to, čím prechádzajú, si bez vlastnej skúsenosti naozaj nikto nevie predstaviť. Niekedy mám dokonca pocit, že tým emóciám a ťažkým situáciám nerozumejú ani odborníci – hoci si ich veľmi vážim. Je to totiž niečo, čo sa nedá preniesť na druhého.
Podľa môjho názoru by mala spoločnosť začať meniť pohľad na túto tému. Reklamy na hazard bežne tolerujeme a deti v ich tieni vyrastajú prakticky od kolísky. Preto si myslím, že už prišiel čas prijať tento problém ako bežnú súčasť života. Mali by sme pochopiť, že závislosť je len jedna z foriem bolesti. A ohováranie naozaj nikomu nepomôže. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že gamblerom môže byť aj človek vzdelaný, inteligentný a citlivý. A práve to mi na celej veci pripadá najsmutnejšie.
Naozaj by sme o tom mali začať hovoriť hlasnejšie. Nie preto, aby sme niekoho odsúdili, ale aby sme konečne prestali trestať tých, ktorí už aj tak nesú na pleciach veľkú ťarchu.
Budem rada, ak mi napíšete, ako to vnímate vy – či už z vlastnej skúsenosti, alebo ako pozorovatelia.
